Kedysi tomuto mestu patrila prezývka Paríž Blízkeho východu. Lenže v osemdesiatych rokoch sa všetko zmenilo: jeho ulicami sa prehnala ničivá vlna niekoľkoročnej občianskej vojny, po ktorej dodnes zostali v múroch guľky.
Do hlavného mesta Libanonu prichádzame autobusom zo sýrskeho Damasku a je to ako príchod do iného sveta. Za zvlnenými kopcami libanonských hôr sa nám odkrýva pohľad na obrovské mesto obmývané tyrkysovým morom.
.víta nás Sabra
Onedlho sa ponárame rovno do metropoly a spoza okna vidíme prvé zničené budovy, ale aj vysoké moderné mrakodrapy. Autobus na svojej trase pokračuje ešte do juholibanonského mesta Sidon, preto šofér do centra zachádzať nechce a nás len tak ledabolo vyhadzuje na kraji cesty. Stojíme v neznámom prostredí a rozhliadame sa. Až po chvíli zisťujeme, že nás vyklopili priamo v južnom Bejrúte v štvrti Sabra.
To meno nám hovorí viac ako dosť – až nápadne sa podobá na názov utečeneckého tábora, kde bolo v roku 1982 zmasakrovaných niekoľko stoviek Palestínčanov. A práve južný Bejrút býva často označovaný za baštu Hizballáhu. Veď aj vo vojne pred dvoma rokmi utrpel najväčšie škody. Budovy sú tu stále posiate stopami po guľkách a medzi stojacimi domami sa ešte aj dnes váľajú neodpratané ruiny zničených budov. Pohľad na ne je pochmúrnym privítaním.
.námestie plné histórie
Námestie mučeníkov, Place des Martyrs alebo El Bourj. Všetky tri názvy označujú to isté: jedno z najznámejších bejrútskych námestí, ktoré je od základov nasiaknuté históriou. Neďaleko prístavu pracujú archeológovia na odkrývaní starovekého kanaánskeho mesta. Jeho mohutné kamenné opevnenie siaha až do 19. storočia pred naším letopočtom. Za rohom kostola sa v jeho tieni ukrývajú pre zmenu stĺpy patriace Rimanom. Vtedy sa ešte mesto nazývalo Colonia Fenix Berytus čiže šťastná kolónia Bejrút.
Toto dávne šťastie však postupom storočí vyprchalo a dnes je námestie obrovským prázdnym priestranstvom, ktoré pripomína pätnásť rokov trvajúcu občiansku vojnu. Jej symbolom sa stal pomník martýrov. Pri bližšom pohľade si človek všimne, že je doslova prevŕtaný guľkami. Tváre, ruky i telá štyroch postáv na ňom sú zjazvené, no hrdo sa pozerajú dopredu – azda dokonca s nádejou, že Libanon čakajú aj krajšie časy. O niečo ďalej stojí pieskovožltá mešita Al Omari s prenikavo modrými kupolami a štyrmi štíhlymi minaretmi, ktoré ukončujú malé polmesiačiky. Chceli by sme nazrieť dnu, ale budova je zatvorená a vchody do nej strážia vojaci so samopalmi.
Zato provizórny prístrešok pod mešitou je otvorený a preplnený vážnym tichom. Pripomína udalosť, ktorá sa stala na deň svätého Valentína v roku 2005. Z portrétov sa tu na návštevníkov pozerá usmiaty aj ustarostený premiér Rafik Hariri. Spolu so svojimi bodyguardmi sa stal obeťou atentátu neďaleko Hotela svätého Juraja. Dodnes na túto tragédiu odkazujú výbuchom zničené budovy a bronzová socha obľúbeného politika. Pri Haririho hrobe práve teraz vymieňajú staré vence za nové. Na ich bielych kvetoch sa odráža zelená a červená farba libanonskej vlajky.
.mesto duchov
Pri potulkách ulicami Bejrútu si človek zrazu uvedomí, že počuje vlastné kroky. Až pričasto tu narazíte na miesta, štvrte či ulice, ktoré sú úplne prázdne alebo aj úplne uzatvorené. Najčastejšie stretnete vojaka ozdobeného samopalom. Stráži ulicu alebo nejaký významný objekt. Všetko je tu podriadené snahe o bezpečnosť. Aj to ticho a pusto.
Na rohu ulice stojí pekný starý kostol či mešita, no nikde nikoho. Necítim strach, ale akúsi prázdnotu. Je zvláštne, že tu vôbec nikto nie je. Takto to predsa nemá byť. Bejrút si nezaslúži, aby bol opustený. Lenže až príliš často je. Kráčame napríklad okolo schodov, ktoré mi na prvý pohľad pripomínajú Španielske schody v Ríme, a aj tie sú ľudoprázdne. Sadáme si sem na chvíľu aspoň my a obdivujeme vykopávky rímskych kúpeľov.
Na križovatke parkuje tank s dvoma ostreľovačmi, ale takéto výjavy nám už po niekoľkých dňoch v Libanone pripadajú úplne bežné. V zapadnutej uličke sme konečne našli malý podnik, kde dostať jedlo. Majú otvorené a k obedu máme zaujímavú kulisu: zátišie, ktoré tvorí vyblednutá žlto-zelená vlajka Hizballáhu a budovy s rozstrieľanými fasádami. Po jedle sa vraciame do centra, odkiaľ sme prišli, ale ideme inou stranou. Ulicu lemuje ostnatý drôt, ostrý ako žiletka. Pozostatky konfliktu sú tu asi najviditeľnejšie. Torzo rozbitej budovy malo pôvodne slúžiť ako kino, no svojich návštevníkov sa nikdy nedočkalo. Podobný osud stihol nenápadnú budovu kostola, z ktorého dnes zostala len holá stena s okenicou. Stopy po guľkách sa azda nedajú ani zrátať.
.nielen pre zaľúbených
Ale Bejrút, to nie sú len rozbité domy či prázdne ulice. Ako všade na svete, aj tu sa nájdu miesta, z ktorých neodolateľne vyžaruje radosť zo života. Takýmto miestom sú tunajšie známe Holubie skaly. Domáci ich milujú a nedajú na ne dopustiť. Z centra k nim kráčame peši popri promenáde Corniche, čo je trasa dlhá asi sedem kilometrov. Samozrejme, že sa k nim dá dostať aj autobusom, ale to by človeku ušlo množstvo zaujímavých okamihov zo života hlavného mesta.
Po širokej promenáde sa prechádzajú desiatky ľudí. Zdá sa, že sme to konečne našli: to pravé miesto, kde môže človek zabudnúť na všetky starosti a vychutnávať si morom presýtený vzduch. Zaujímavé, ale pri pohľade okolo seba ani nemám pocit, že sme na Blízkom východe. Vysoké sklobetónové budovy, luxusné hotely a miliónové plavidlá kotviace v jachtárskom klube skôr pripomínajú Monako.
Na skalách vysedávajú skupinky ľudí či celé mnohopočetné rodiny a piknikujú. Vo vode sa čľapkajú deti a miestni chalani sa predvádzajú pri nebezpečne vyzerajúcich skokoch do vody. Tváre ľudí sú plné úsmevov a našinec ich za to až obdivuje – pri pomyslení, koľko si už vo svojom meste vytrpeli. Promenáda sa stáča, cesta stúpa nahor a na vrchole sa otvára výhľad na skaly. Vietor ich sfarbil do snehobiela a spolu sa kúpu v priezračnom mori ako zaľúbený pár.
Nečudo, že práve zaľúbenci si sem radi chodievajú vychutnať západ slnka. To sa teraz stráca vo vlnách a príjemne osvetľuje krajinu. Hlavná ulica s námestím Nemjeh a známou hodinovou vežou je zrazu akoby šibnutím čarovného prútika plná ľudí. Pozdĺž dlhej pešej zóny sú otvorené obchody renomovaných módnych značiek a štýlové kaviarne. Na stoloch nechýbajú vodné fajky vyrobené z melóna alebo dokonca ananásu. Tóny arabskej hudby sa miešajú s vôňou práve prineseného kebabu. Aj my na chvíľu zabúdame na štvrte, kde sa kroky osamelého chodca prízračne odrážajú od rozstrieľaných stien. Sme na mieste, kde Bejrút nielen žije, ale život si aj vychutnáva.
Autor je študent klasickej archeológie
Do hlavného mesta Libanonu prichádzame autobusom zo sýrskeho Damasku a je to ako príchod do iného sveta. Za zvlnenými kopcami libanonských hôr sa nám odkrýva pohľad na obrovské mesto obmývané tyrkysovým morom.
.víta nás Sabra
Onedlho sa ponárame rovno do metropoly a spoza okna vidíme prvé zničené budovy, ale aj vysoké moderné mrakodrapy. Autobus na svojej trase pokračuje ešte do juholibanonského mesta Sidon, preto šofér do centra zachádzať nechce a nás len tak ledabolo vyhadzuje na kraji cesty. Stojíme v neznámom prostredí a rozhliadame sa. Až po chvíli zisťujeme, že nás vyklopili priamo v južnom Bejrúte v štvrti Sabra.
To meno nám hovorí viac ako dosť – až nápadne sa podobá na názov utečeneckého tábora, kde bolo v roku 1982 zmasakrovaných niekoľko stoviek Palestínčanov. A práve južný Bejrút býva často označovaný za baštu Hizballáhu. Veď aj vo vojne pred dvoma rokmi utrpel najväčšie škody. Budovy sú tu stále posiate stopami po guľkách a medzi stojacimi domami sa ešte aj dnes váľajú neodpratané ruiny zničených budov. Pohľad na ne je pochmúrnym privítaním.
.námestie plné histórie
Námestie mučeníkov, Place des Martyrs alebo El Bourj. Všetky tri názvy označujú to isté: jedno z najznámejších bejrútskych námestí, ktoré je od základov nasiaknuté históriou. Neďaleko prístavu pracujú archeológovia na odkrývaní starovekého kanaánskeho mesta. Jeho mohutné kamenné opevnenie siaha až do 19. storočia pred naším letopočtom. Za rohom kostola sa v jeho tieni ukrývajú pre zmenu stĺpy patriace Rimanom. Vtedy sa ešte mesto nazývalo Colonia Fenix Berytus čiže šťastná kolónia Bejrút.
Toto dávne šťastie však postupom storočí vyprchalo a dnes je námestie obrovským prázdnym priestranstvom, ktoré pripomína pätnásť rokov trvajúcu občiansku vojnu. Jej symbolom sa stal pomník martýrov. Pri bližšom pohľade si človek všimne, že je doslova prevŕtaný guľkami. Tváre, ruky i telá štyroch postáv na ňom sú zjazvené, no hrdo sa pozerajú dopredu – azda dokonca s nádejou, že Libanon čakajú aj krajšie časy. O niečo ďalej stojí pieskovožltá mešita Al Omari s prenikavo modrými kupolami a štyrmi štíhlymi minaretmi, ktoré ukončujú malé polmesiačiky. Chceli by sme nazrieť dnu, ale budova je zatvorená a vchody do nej strážia vojaci so samopalmi.
Zato provizórny prístrešok pod mešitou je otvorený a preplnený vážnym tichom. Pripomína udalosť, ktorá sa stala na deň svätého Valentína v roku 2005. Z portrétov sa tu na návštevníkov pozerá usmiaty aj ustarostený premiér Rafik Hariri. Spolu so svojimi bodyguardmi sa stal obeťou atentátu neďaleko Hotela svätého Juraja. Dodnes na túto tragédiu odkazujú výbuchom zničené budovy a bronzová socha obľúbeného politika. Pri Haririho hrobe práve teraz vymieňajú staré vence za nové. Na ich bielych kvetoch sa odráža zelená a červená farba libanonskej vlajky.
.mesto duchov
Pri potulkách ulicami Bejrútu si človek zrazu uvedomí, že počuje vlastné kroky. Až pričasto tu narazíte na miesta, štvrte či ulice, ktoré sú úplne prázdne alebo aj úplne uzatvorené. Najčastejšie stretnete vojaka ozdobeného samopalom. Stráži ulicu alebo nejaký významný objekt. Všetko je tu podriadené snahe o bezpečnosť. Aj to ticho a pusto.
Na rohu ulice stojí pekný starý kostol či mešita, no nikde nikoho. Necítim strach, ale akúsi prázdnotu. Je zvláštne, že tu vôbec nikto nie je. Takto to predsa nemá byť. Bejrút si nezaslúži, aby bol opustený. Lenže až príliš často je. Kráčame napríklad okolo schodov, ktoré mi na prvý pohľad pripomínajú Španielske schody v Ríme, a aj tie sú ľudoprázdne. Sadáme si sem na chvíľu aspoň my a obdivujeme vykopávky rímskych kúpeľov.
Na križovatke parkuje tank s dvoma ostreľovačmi, ale takéto výjavy nám už po niekoľkých dňoch v Libanone pripadajú úplne bežné. V zapadnutej uličke sme konečne našli malý podnik, kde dostať jedlo. Majú otvorené a k obedu máme zaujímavú kulisu: zátišie, ktoré tvorí vyblednutá žlto-zelená vlajka Hizballáhu a budovy s rozstrieľanými fasádami. Po jedle sa vraciame do centra, odkiaľ sme prišli, ale ideme inou stranou. Ulicu lemuje ostnatý drôt, ostrý ako žiletka. Pozostatky konfliktu sú tu asi najviditeľnejšie. Torzo rozbitej budovy malo pôvodne slúžiť ako kino, no svojich návštevníkov sa nikdy nedočkalo. Podobný osud stihol nenápadnú budovu kostola, z ktorého dnes zostala len holá stena s okenicou. Stopy po guľkách sa azda nedajú ani zrátať.
.nielen pre zaľúbených
Ale Bejrút, to nie sú len rozbité domy či prázdne ulice. Ako všade na svete, aj tu sa nájdu miesta, z ktorých neodolateľne vyžaruje radosť zo života. Takýmto miestom sú tunajšie známe Holubie skaly. Domáci ich milujú a nedajú na ne dopustiť. Z centra k nim kráčame peši popri promenáde Corniche, čo je trasa dlhá asi sedem kilometrov. Samozrejme, že sa k nim dá dostať aj autobusom, ale to by človeku ušlo množstvo zaujímavých okamihov zo života hlavného mesta.
Po širokej promenáde sa prechádzajú desiatky ľudí. Zdá sa, že sme to konečne našli: to pravé miesto, kde môže človek zabudnúť na všetky starosti a vychutnávať si morom presýtený vzduch. Zaujímavé, ale pri pohľade okolo seba ani nemám pocit, že sme na Blízkom východe. Vysoké sklobetónové budovy, luxusné hotely a miliónové plavidlá kotviace v jachtárskom klube skôr pripomínajú Monako.
Na skalách vysedávajú skupinky ľudí či celé mnohopočetné rodiny a piknikujú. Vo vode sa čľapkajú deti a miestni chalani sa predvádzajú pri nebezpečne vyzerajúcich skokoch do vody. Tváre ľudí sú plné úsmevov a našinec ich za to až obdivuje – pri pomyslení, koľko si už vo svojom meste vytrpeli. Promenáda sa stáča, cesta stúpa nahor a na vrchole sa otvára výhľad na skaly. Vietor ich sfarbil do snehobiela a spolu sa kúpu v priezračnom mori ako zaľúbený pár.
Nečudo, že práve zaľúbenci si sem radi chodievajú vychutnať západ slnka. To sa teraz stráca vo vlnách a príjemne osvetľuje krajinu. Hlavná ulica s námestím Nemjeh a známou hodinovou vežou je zrazu akoby šibnutím čarovného prútika plná ľudí. Pozdĺž dlhej pešej zóny sú otvorené obchody renomovaných módnych značiek a štýlové kaviarne. Na stoloch nechýbajú vodné fajky vyrobené z melóna alebo dokonca ananásu. Tóny arabskej hudby sa miešajú s vôňou práve prineseného kebabu. Aj my na chvíľu zabúdame na štvrte, kde sa kroky osamelého chodca prízračne odrážajú od rozstrieľaných stien. Sme na mieste, kde Bejrút nielen žije, ale život si aj vychutnáva.
Autor je študent klasickej archeológie
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.