slovo zrada je možno prisilné, ale je pravda, že Slováci a ich záujmy boli vždy v monarchii obetované akoby vyšším záujmom – najmä jednote ríše a upokojeniu nespokojných Maďarov, ktorí spojenie s Viedňou niesli ťažko. Za habsburskú ríšu a dynastiu išli do boja slovenskí dobrovoľníci v meruôsmych rokoch, dúfajúc, že si tým u cisára zlepšia vyjednávaciu pozíciu vo Viedni a vymôžu si dôstojnejšie postavenie. No výsledkom bolo to, že slovenské požiadavky splnené neboli a v čase Bachovho neoabsolutizmu slovenskú politickú reprezentáciu, ako pre ríšu nebezpečnú skupinu, dokonca perzekvovali – symbolom tohto sklamania je Štúrovo smutné pôsobenie v Modre pod policajným dozorom.
„Slováci po roku 1867 pre veľkú politiku robenú z Viedne úplne vypadli.“
Reparát v očiach Slovákov mal František Jozef I. šancu zložiť začiatkom šesťdesiatych rokov, keď Alexander Bach vo svojej funkcii skončil a konflikt medzi Viedňou a Pešťou sa opäť obnovil. Slováci sa opäť pokúšali z tohto konfliktu niečo vyťažiť a obrátili sa s nádejou na Viedeň. Dňa 12. decembra 1861 cisár prijal slovenskú deputáciu a jej členov ubezpečil, že „ako tlmočníkov Môjho vo všetkých ťažkých dobových okolnostiach verného a lojálneho slovenského národa, že sťažnosti a prosby Vaše beriem na vedomie a dám starostlivo preskúmať a budem starostlivo dbať o to, aby sa im dľa možnosti vyhovelo“. Existenčne dôležité požiadavky síce splnené neboli (väčšia nezávislosť od uhorských orgánov), ale Slováci sa nadchli už aj tým, že cisár povolil Maticu slovenskú a venoval jej 1 000 zlatých.
Vtedy Slováci opäť uverili, že „Boh je milostivý a panovník spravodlivý.“ Akoby nestačilo sklamanie z roku 1849, to ďalšie prišlo po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Cisárovi pri rokovaniach s uhorskými politikmi oveľa viac záležalo na tom, aby v dualistickom štáte ostalo cisársko-kráľovskej monarchii jednotné velenie armády či spoločná mena a clá – ako na tom, aby nemaďarské národnosti nezažívali v Uhorsku útlak a pomaďarčovanie. Najmä na tej armáde cisárovi obzvlášť záležalo, a aj pre tento záujem si nad Slovákmi či inými nemaďarskými národnosťami umyl ruky ako Pilát. Zveril ich Uhorsku a viac sa o národnostné problémy vo svojom uhorskom kráľovstve nezaujímal. Slováci po roku 1867 pre veľkú politiku robenú z Viedne úplne vypadli. Chodiť za cisárom s ďalšími memorandami, prosbopismi, deputáciami sa už mnohým realistickejšie zmýšľajúcim slovenským politikom protivilo a odmietli to (napríklad biskup Štefan Moyzes). Navyše, ako cisár starol, celá mašinéria jeho audiencií sa stávala čoraz byrokratickejšou, úradníci mu už ľudí na audienciu selektovali, a audiencie u cisára nemali veľký praktický efekt okrem toho, že si cisár každého zdvorilo vypočul.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.