keď mal budúci cisár dva roky, dali ho namaľovať v kyrysníckom čákove a brnení s puškou a šabľou. Jeho starý otec cisár František II.(I.) s uspokojením sledoval jeho rastúci záujem o všetko vojenské. „Najradšej mám to, čo je vojenské!“ zvolal nadšený, keď k piatim narodeninám dostal novú uniformu. Jeho výchova pod ráznou taktovkou grófa Bombellesa pripomínala skôr drezúru. Ale chlapcovi to nevadilo. Naopak, našiel v tom dokonca určité zaľúbenie a o pár desiatok rokov neskôr ten istý výchovný prístup dal zopakovať aj u svojho jediného syna – s katastrofálnymi dôsledkami na psychiku mladého princa Rudolfa.

Mladý František Jozef však prehliadky, nástupy a povely doslova zbožňoval. Keď dovŕšil trinásty rok, nastal čas na skutočný vojenský výcvik. U synovca cisára a pravdepodobného budúceho vládcu ríše však veci bežia po svojom. František Jozef bol menovaný hneď plukovníkom a veliteľom dragúnskeho pluku č. 3. v Prostějove. O rok neskôr už v plnej zbroji, sediac na koni, velil prehliadke svojho pluku – zatiaľ ešte pod dozorom arcivojvodu Albrechta.

V sedemnástich rokoch si ho vzal do osobnej starostlivosti skutočný vládca habsburskej ríše, kancelár Klemens von Metternich, a každú nedeľu mu dával lekcie zo spravovania štátu. To on vštepil mladému Františkovi Jozefovi averziu ku každej forme spoločenského pokroku a v každej zmene ho naučil vidieť revolúciu či priamo útok na jeho majestát panovníka z vôle Božej. V roku 1848 však revolúcia skutočne prišla a Viedeň vrela. Energická matka arcivojvodkyňa Žofia zariadila odoslanie mladého arcivojvodu k štábu maršála Radeckého, ktorý v severnom Taliansku energicky potláčal piemontskú inváziu. Franci, ako ho volala matka, mal byť na bojisku vo väčšom bezpečí, ako v revolučnej Viedni.

na bojisku

Jeden z najlepších vojvodcov svojej doby sa nanútenej prítomnosti cisárovho synovca ani trochu nepotešil. Treba však priznať, že František Jozef sa v bojovej vrave správal statočne a k malej radosti starého maršala chcel by vždy tam, kde sa niečo dialo. Keď však v bitke pri Santa Lucii neďaleko Františka Jozefa dopadla delová guľa, inak chladnokrvný Radecký sa vydesil viac ako sám arcivojvoda. Nekompromisne ho odvelil do tyla a nerušený vznešenou návštevou bitku víťazne zavŕšil. Keď maršal strávil, že nechýbalo veľa a pod jeho velením mohol zahynúť jeden z následníkov trónu, napísal do Viedne list, v ktorom farbisto opísal, ako „sa jeho výsosť viac ráz ocitla v tuhej paľbe prejavujúc pri tom obdivuhodný pokoj a chladnokrvnosť“.