Bojím sa opakovania dejín – rozhovor s Karolom Habsbursko-Lotrinským

dnes sme sa dozvedeli, že opakované druhé kolo prezidentských volieb v Rakúsku bude až v decembri. Aká bude voľba medzi Hoferom a Bellenom a ako sa Rakúsko zmení po voľbách?

Som rakúsky občan, takže volím. Nebude to žiadna zmena. Najväčší rozdiel oproti ostatným voľbám je v tom, že všetky veľké štandardné strany skončili mimo. Fakt, že o prezidentský úrad sa uchádzajú zástupcovia, v úvodzovkách, len malých strán, ukazuje na situáciu s politickými stranami v Rakúsku, ktorá je veľmi zlá. A je to aj silný signál od občanov krajiny, ako veľmi sú nahnevaní na politikov tradičných strán. Vo voľbách cítiť silnú polarizáciu. Na jednej strane je zástupca Strany zelených, ktorý to síce o sebe nerád hovorí, ale ako bývalý šéf Zelených s tým môže málo urobiť. V mnohom s ním nesúhlasím a nemyslím tým na prístup k ekológii, ale napríklad ku Katolíckej cirkvi. Na druhej strane máme kandidáta s pozadím Strany slobody, ktoré je, slušne povedané, veľmi komplikované. Osobne si myslím, že pán Hofer je veľmi čestný človek s medzinárodným zázemím. Spomínam si na rok 2001, keď sme mali prvú koalíciu medzi Ľudovou stranou (ÖVP) a liberálmi (Jörga Haidera, pozn red.), ktorá viedla k celej sérii nezmyselností, napríklad Francúzi v rámci Európskej únie žiadali, aby sa Rakúšanom zaviedli víza. Ak bude Hofer zvolený, neočakávam rovnakú reakciu, ale budeme to mať ťažké a budeme sa cez to musieť prehrýzť. Rola prezidenta v Rakúsku je do veľkej miery čisto ceremoniálna. Ak chce, môže zastávať morálne stanovisko, ale nemá v politike silnú pozíciu. Rakúsko nie je Francúzsko. Takže by sme to nemali s týmito voľbami preháňať, rovnako ako sa to preháňa v susedných krajinách. Bude to ťažká voľba a chcem, aby sme to už mali za sebou.

nuž predsa, hlavou štátu ste mohli byť aj vy. Aký je to pocit voliť hlavu štátu v demokratických voľbách?

Nemám z toho vôbec čudný pocit, lebo som nikdy nezažil časy, keď bola moja rodina pri moci. Som veľmi angažovaný pozorovateľ politiky, snažím sa ju analyzovať. Spolu s históriou. Okrem toho, ľudia sa ma často pýtajú, aký je to pocit, keď idem do Hofburgu. Panebože, je to len ďalšia historická budova, takých som v živote navštívil veľa. Nemám depresiu z toho, že to bol môj rodinný dom, čo mimochodom nebol. (Smiech.) Neberiem to emocionálne. Snažím sa to vidieť realisticky a hľadať, aká voľba bude pre Rakúsko najlepšia.

v deväťdesiatych rokoch ste predsa len sám vstúpili do aktívnej politiky a stali sa poslancom Európskeho parlamentu za ÖVP. Teraz ste už dlhší čas mimo. Nechýba vám aktívna politika?

Politika je vírus, na ktorý neexistuje žiadna vakcína. Som z politickej rodiny. V politike sme boli osemsto rokov, takže doma je to tradícia. Môžete byť výrazne schopný člen parlamentu, ale môžete byť aj výrazne politická osoba bez politickej funkcie. Teraz sa prikláňam k druhému variantu. Najmä v oblasti medzinárodného humanitárneho práva, ochrany kultúrneho dedičstva, UNESCO a podobne. Nevidím to ako nepolitickú funkciu, ale aj keď som bol členom parlamentu, dával som citeľne najavo, že som zastupiteľ, a nie reprezentant politickej strany. Aj keď som kandidoval za ÖVP, nebol som jej členom, čo sa im, samozrejme, veľmi nepáčilo. (Smiech.) Musíte si určiť priority, a byť členom nejakej partaje – to nebola, nie je a nebude moja preferencia.

kedy ste naposledy navštívili Slovensko a ako u nás ľudia brali človeka s vašim menom a históriou?

Chodil som tam veľmi často kvôli Paneurópskej univerzite. Je to veľmi blízko, hneď za rohom. A je to extrémne pekné miesto na návštevu. Chodieval som tam aj so svojím otcom (Ottom – pozn. red.), neskôr som robil niekoľko tréningov pre slovenskú armádu v otázkach medzinárodného humanitárneho práva. Ani neviem, kedy som tam bol naposledy, je to, ako by ste sa ma spýtali, kedy som bol naposledy v Salzburgu. Tak často tam chodievam.

Boris Németh

ako na vaše meno zvyknú reagovať ľudia?

Deje sa to na celom území bývalej ríše, Slovensko nie je výnimkou. Niektorí ľudia si ma dávajú do silno historického kontextu, ale väčšina ľudí, s ktorými pracujem, zaujíma práca, ktorú robím, nie moja rodina.