Filmoví režiséri sa delia na dve základné skupiny. V jednej sú tvorcovia so snahou o silnú autorskú výpoveď s dôrazom na umelecké kvality svojho diela. V tej druhej sú režiséri, kalkulujúci s jediným cieľom – zaujať široké spektrum filmových divákov. Ich tuzemským matadorom je Dušan Rapoš.
Určite nie je tajomstvom, že niekoľko rokov pripravovaný nový film režiséra/scenáristu Dušana Rapoša (Utekajme, už ide!, Fontány pre Zuzanu, Rabaka, Suzanne), vzbudzoval u kritickej obce pomerne veľké obavy. Skoro desať rokov od jedného z najväčších omylov domácej kinematografie, Fontány pre Zuzanu 3, vstupuje tvorca do slovenských kín znova. Tentoraz s historickou kostýmovou drámou z osemnásteho storočia o najznámejšej rómskej primáške – Cinke Panne.
Dochádza tu k zaujímavej paralele. Podobne ako Bathory Juraja Jakubiska aj postava Cinky Panny sa stala legendou, o ktorej existuje len málo písomných prameňov a fantázia scenáristu Ľubomíra Slivku tak mala zelenú. Bohužiaľ, nie je celkom jasný zámer a scenáristicko-režisérska koncepcia tvorcov. Inak povedané, v závale zbytočných a nudných obrazov unikalo, čo vlastne má byť divákovi povedané. Cinka Panna (v dospelom podaní Gruzinky Anny Gurjiovej) totiž prakticky nehovorí nič ani o rómskej primáške, ani o živote kočovných cigánov a už vôbec nič o Uhorsku na prelome 17. a 18. storočia, mocenských bojoch v monarchii a tureckých nájazdoch.
To, čo sa na plátno dostalo, je rozprávkový gýč, avšak bez rozprávkových postáv. Rómovia sú opäť zobrazení najklišéovitejšie, ako sa len dá – kočujú, muzicírujú, tancujú, súložia, a to všetko za každých okolností. Skvelé! Tomu sa skutočne hovorí moderný, autorský pohľad na konkrétnu kapitolu našich dejín, doplnený o minimum autentických rómskych hercov v hlavných úlohách (vraj pre ich nedisciplinovanosť). Scvrknutie zaujímavej témy na jednoduchú hallmarkovsky pátosovú moralitu o rómskej dievčine odhodlanej hrať na husliach za každú cenu, až blesky udierajú (nevkusnosť a archaickosť plagátu je kapitolou samou osebe), je už len smutným konštatovaním.
Postavám príbehu chýba rozmer, sú len figúrkami recitujúcimi krkolomné, a miestami až smiešne dialógy (Cinka Panna sa počas prvej noci so svojím novým manželom opýta, čo mladý muž očakáva od života). Náznak dramatického rozprávania ničí obsahová prázdnota scén, nulová gradácia, pátosová až zbytočne výrazná orchestrálna hudba a režisérska doslovnosť. Myšlienkovú a vizuálnu triviálnosť dopĺňajú doslova hrôzostrašné polopatistické metafory a symboly (zábery na stádo koní, letiace bociany) a nezvládnuté trikové scény kľúčovania (dopĺňanie pozadia, respektíve umiestňovanie postáv do prostredia, v ktorom sa reálne nenachádzajú). Trikový amaterizmus hraničí s urážkou moderného diváka. Za všetko hovorí aj jedna z posledných scén, zobrazujúca v kontexte filmu prehnane výrazné sexuálne splynutie s dvojexpozične sa prelínajúcimi zábermi ohňa a hrajúcich husieľ. Gýč hodný zarámovania a vystavenia vedľa cédečka nášho aktuálneho hudobného majstra Roba Kazíka. Ak si myslíte, že nástupom záverečných titulkov prichádza záchrana, dorazí vás ľubozvučná, dokonale patetická pieseň Karla Gotta, a útek z kinosály je tak jedinou možnosťou, ako sa vymaniť spod tlaku deštrukcie vlastného vkusu a názoru.
Cinka Panna je po druhom pokračovaní Fontány ďalším krokom do priepasti nevkusu a gýču. Spokojnosť samotných tvorcov s výsledným dielom zostáva pre človeka záhadou. Pre Dušana Rapoša je však zrejme jedným kritériom divácka úspešnosť. Vyrazí publikum v húfoch do kín?
Cinka Panna (Slovensko, Česká republika, Maďarsko, 2008)
Réžia: Dušan Rapoš, Scenár: Ľubomír Slivka, Kamera: Ján Ďuriš, Hudba: Arpád Kákonyi, Hrajú: Anna Gurji, Martin Huba, Zuzana Krónerová, Jozef Vajda, Martin Dejdar, Balász Galkó, Lucia Gažiová, Marián Slovák, Balász Mózes a i.
Autor je šéfredaktor portálu Kinema.sk
Určite nie je tajomstvom, že niekoľko rokov pripravovaný nový film režiséra/scenáristu Dušana Rapoša (Utekajme, už ide!, Fontány pre Zuzanu, Rabaka, Suzanne), vzbudzoval u kritickej obce pomerne veľké obavy. Skoro desať rokov od jedného z najväčších omylov domácej kinematografie, Fontány pre Zuzanu 3, vstupuje tvorca do slovenských kín znova. Tentoraz s historickou kostýmovou drámou z osemnásteho storočia o najznámejšej rómskej primáške – Cinke Panne.
Dochádza tu k zaujímavej paralele. Podobne ako Bathory Juraja Jakubiska aj postava Cinky Panny sa stala legendou, o ktorej existuje len málo písomných prameňov a fantázia scenáristu Ľubomíra Slivku tak mala zelenú. Bohužiaľ, nie je celkom jasný zámer a scenáristicko-režisérska koncepcia tvorcov. Inak povedané, v závale zbytočných a nudných obrazov unikalo, čo vlastne má byť divákovi povedané. Cinka Panna (v dospelom podaní Gruzinky Anny Gurjiovej) totiž prakticky nehovorí nič ani o rómskej primáške, ani o živote kočovných cigánov a už vôbec nič o Uhorsku na prelome 17. a 18. storočia, mocenských bojoch v monarchii a tureckých nájazdoch.
To, čo sa na plátno dostalo, je rozprávkový gýč, avšak bez rozprávkových postáv. Rómovia sú opäť zobrazení najklišéovitejšie, ako sa len dá – kočujú, muzicírujú, tancujú, súložia, a to všetko za každých okolností. Skvelé! Tomu sa skutočne hovorí moderný, autorský pohľad na konkrétnu kapitolu našich dejín, doplnený o minimum autentických rómskych hercov v hlavných úlohách (vraj pre ich nedisciplinovanosť). Scvrknutie zaujímavej témy na jednoduchú hallmarkovsky pátosovú moralitu o rómskej dievčine odhodlanej hrať na husliach za každú cenu, až blesky udierajú (nevkusnosť a archaickosť plagátu je kapitolou samou osebe), je už len smutným konštatovaním.
Postavám príbehu chýba rozmer, sú len figúrkami recitujúcimi krkolomné, a miestami až smiešne dialógy (Cinka Panna sa počas prvej noci so svojím novým manželom opýta, čo mladý muž očakáva od života). Náznak dramatického rozprávania ničí obsahová prázdnota scén, nulová gradácia, pátosová až zbytočne výrazná orchestrálna hudba a režisérska doslovnosť. Myšlienkovú a vizuálnu triviálnosť dopĺňajú doslova hrôzostrašné polopatistické metafory a symboly (zábery na stádo koní, letiace bociany) a nezvládnuté trikové scény kľúčovania (dopĺňanie pozadia, respektíve umiestňovanie postáv do prostredia, v ktorom sa reálne nenachádzajú). Trikový amaterizmus hraničí s urážkou moderného diváka. Za všetko hovorí aj jedna z posledných scén, zobrazujúca v kontexte filmu prehnane výrazné sexuálne splynutie s dvojexpozične sa prelínajúcimi zábermi ohňa a hrajúcich husieľ. Gýč hodný zarámovania a vystavenia vedľa cédečka nášho aktuálneho hudobného majstra Roba Kazíka. Ak si myslíte, že nástupom záverečných titulkov prichádza záchrana, dorazí vás ľubozvučná, dokonale patetická pieseň Karla Gotta, a útek z kinosály je tak jedinou možnosťou, ako sa vymaniť spod tlaku deštrukcie vlastného vkusu a názoru.
Cinka Panna je po druhom pokračovaní Fontány ďalším krokom do priepasti nevkusu a gýču. Spokojnosť samotných tvorcov s výsledným dielom zostáva pre človeka záhadou. Pre Dušana Rapoša je však zrejme jedným kritériom divácka úspešnosť. Vyrazí publikum v húfoch do kín?
Cinka Panna (Slovensko, Česká republika, Maďarsko, 2008)
Réžia: Dušan Rapoš, Scenár: Ľubomír Slivka, Kamera: Ján Ďuriš, Hudba: Arpád Kákonyi, Hrajú: Anna Gurji, Martin Huba, Zuzana Krónerová, Jozef Vajda, Martin Dejdar, Balász Galkó, Lucia Gažiová, Marián Slovák, Balász Mózes a i.
Autor je šéfredaktor portálu Kinema.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.