Politika voľného času

obraz pláže a mora sa zmenil v 19. storočí s príchodom romantických ideí. Pre cestovateľov, ktorí sa dovtedy vydávali na cesty za vzdelaním alebo s úmyslom zbierať pitoreskné scenérie, aby ich mohli vyobraziť, nebolo more dostatočne príťažlivé. Bolo nehostinné, divoké a obnažené a sotva pekné. No anglickým romantikom poskytovalo more a kúpanie takmer nadpozemský zážitok. Najlepšie bolo kúpať sa oddelene (teda bez kúpacích vozov, bez tlačenia sa s ostatnými), a nie more pozorovať a rozjímať, ale dať priechod svojim najsilnejším pocitom. Stáť na útese obrátený k moru, to bola v období romantizmu klasická póza.

Keď sa osemnáste storočie prehuplo do devätnásteho, k tomuto ponímaniu sa pridružila myšlienka o liečivej sile mora. Na prelome storočí sa kúpanie v mori stalo synonymom zdravia a slobody. V Nemecku chodievalo vo voľnom čase na pláž množstvo ľudí, vo Švédsku sa bohuslänské rybárske obce menili na prímorské letoviská. Najlákavejšie boli piesočné pláže v Hallande a Skåne. Skånska obec Mölle sa navyše preslávila tým, že sa tu spoločne, hlava na hlave, kúpali ženy i muži, psy aj kone. Kúpacím vozom odzvonilo a pri kúpeľnej procedúre vás viac nemusel sprevádzať kúpeľný lekár, bez okolkov ste si mohli dopriať kúpeľ, vrhnúť sa do vĺn alebo iba tráviť čas na pláži. Život na pobreží bol jednoduchý, moderný a prirodzený, zároveň však bol aj produktom rastúcej kritiky života v mestách. Mestský život sa považoval za stresujúci, s nedostatkom harmónie, bola tam špina, málo miesta a hluk. Tak ako v 18. storočí bol pre niektorých aristokratov pobyt v letovisku Medevi protikladom neprirodzeného života v meste, teraz sa nefalšovaným protikladom mesta stala pláž.

slniť sa či neslniť?

Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 bola táto tendencia ešte zreteľnejšia, a to predovšetkým v Nemecku. Mládež unavená vojnou sa vydávala na pláž kúpať – a slniť. Nemecko (a do istej miery i Škandinávia) bolo v tejto kombinácii priekopníkom. Opálené telo sa dovtedy považovalo za znak fyzickej práce, a teda za čosi vulgárne. Tí privilegovanejší si udržiavali ľaliovobielu pokožku na dôkaz, že sa nemusia zdržiavať vonku. V 20. rokoch sa vo švédskych týždenníkoch objavovali reklamy na krém, ktorý mal oddialiť opálenie. Dobrá vraj bola aj uhorková či citrónová šťava a cmar, a na trhu boli prostriedky ako ľaliové mlieko F. Paulis. Ešte v roku 1925 reklama sľubovala, že ľaliové mlieko F. Paulis zaručí bielu a krásnu pokožku, no už o niekoľko mesiacov neskôr tvrdila, že jeho účinok je opačný: „Rovnomerné hnedé a krásne letné opálenie získate... ak po kúpaní použijete pravý krém z ľaliového mlieka značky F. Paulis.“

Dokonalá pláž, ako ju vnímame dnes, to je palma skláňajúca sa nad rozľahlým, najlepšie bielym alebo zlatistým piesočnatým pobrežím, v pozadí more a horizont, a nadôvažok zamilovaný pár prechádzajúci sa v plytkej vode.

Podľa etnológa Orvara Löfgrena, ako uvádza vo svojej knihe On Holiday – A History of Vacationing (Na prázdninách – dejiny dovolenkovania), je táto predstava odvodená od Havaja.