Spor o autorstvo

všetko sa to začalo vŕbovou kôrou. V roku 1829 sa podarilo izolovať čistý salicín, o ktorom sa predpokladalo, že je zodpovedný za jej liečivé účinky. Prekvapivo to však nebol salicín, ktorý spôsoboval zníženie teploty a tíšenie bolesti. Salicín je totiž nestály a v ľudskom tele sa rozpadá. Jedným z produktov rozpadu je kyselina salicylová a práve táto látka je zodpovedná za antipyretický (t. j. teplotu znižujúci) aj za analgetický (bolesť utišujúci) účinok salicínu. A tým aj za rovnaké účinky vŕbovej kôry.

Keďže v tom čase už bolo možné pripraviť kyselinu salicylovú chemicky pomerne jednoducho a vo veľkom množstve, očakávalo sa, že sa rýchlo rozšíri. Nestalo sa tak. Jej použitiu bránila jedna veľká nevýhoda. Kyselina je voči tráviacemu traktu veľmi, veľmi nepríjemná, ba až agresívna (dôkazom jej agresivity je skutočnosť, že sa dodnes používa – pri odstraňovaní bradavíc). Pacienti, ktorí ju užívali, sa sťažovali na silne dráždiaci účinok pri prehĺtaní a na výrazné pálenie žalúdka. A tak bolo treba nájsť zlúčeninu, ktorá musela mať dve vlastnosti: musela byť menej agresívna voči zažívaniu a musela sa v organizme rozkladať na účinnú kyselinu salicylovú.

traja otcovia

A tu sa začína slávna história spoločnosti Farbenfabriken vormals Friedrich Bayer & comp., ktorú pre jednoduchosť odteraz budeme väčšinou nazývať menom, pod ktorým ju dodnes každý pozná – Bayer. Jej hlavným zameraním bola výroba farbív. Veď si to vložili aj do názvu. Firma Bayer bola však jedným z prvých výrobcov farbív, ktorí pochopili, že získané vedomosti možno využiť aj v inej oblasti – v oblasti vývoja a výroby liečiv.

A tak v roku 1890 vzniklo na jej pôde malé farmaceutické oddelenie. Jeho členmi boli traja mladí vedci, ktorí sa mali stať „otcami“ aspirínu: Heinrich Dreser, Arthur Eichengrün a Felix Hoffmann. Každý z nich bol iná osobnosť a každý z nich sa o vznik aspirínu zaslúžil iným spôsobom.

Heinrich Dreser bol z nich najstarší. Narodil sa v roku 1860 a keď nastúpil do spoločnosti Farbenfabrik Bayer, bol už riadnym profesorom na univerzite v Bonne. Z rodiny – jeho otec bol profesorom fyziky – si doniesol dôkladnosť a metodický prístup. Bol puntičkársky a v kolektíve neobľúbený. V jeho odbore, ktorým bolo farmakologické skúšanie liečiv, bol však svojimi kolegami plne rešpektovaný. O jeho metodickom prístupe svedčí aj tá skutočnosť, že bol jedným z prvých, ktorí na skúšanie liečiv začali využívať laboratórne zvieratá.

Z jeho súkromného života sa veľa informácií nezachovalo. Vie sa len, že bol bohatým mužom. V zmluve s materskou spoločnosťou mal totiž doložku, podľa ktorej mu patril podiel zo všetkých liečiv, ktoré vo svojom laboratóriu testoval. Po odchode zo spoločnosti založil v roku 1914 pri Düsseldorfe Farmakologický ústav.