Ivan Ježík: Perfektný je nepriateľom dobrého

kto mal za mojich čias samé jednotky, išiel automaticky na medicínu.

Tak ja že okej, to je ono, budem lekárom. Ale potom som zistil, že odpadávam, keď vidím krv. Nemal som dobrú pamäť, bavila ma matika, lebo som sa ju nemusel učiť, všetko som si vedel odvodiť. Chodil som na olympiády, bol som dobrý, ale nebol som úplný top. Mal som v detstve celkom uletený sen, že na vypredanom veľkom futbalovom štadióne nebudú na ihrisku futbalisti, ale ľudia tam budú riešiť matematické úlohy, diváci ich budú na veľkej obrazovke sledovať a nadšením tlieskať. To sa mi zdalo dôležitejšie ako futbal.

Z Trenčína som odišiel preč v 14-tich rokoch.

Bolo to najodvážnejšie a najlepšie, čo pre mňa mama urobila, bola totiž opatrná a bojazlivá. Išiel som na matematické gymnázium do Bratislavy, tam som po matfyze aj v septembri ´89 nastúpil učiť matematiku, potom som dostal štipendium do Londýna, túlal sa po svete. Po návrate na Slovensko som sa hral s myšlienkou pomáhať školstvu a hľadal cestu. Cez prácu vo VÚB banke som sa dostal do Nadácie Pontis. Po štyroch rokoch som si povedal, že nechcem mať žiadneho šéfa, chcem robiť svoje veci s ľuďmi, ktorých si vážim a mám rád, dal som sa v štyridsiatke na voľnú nohu a vzniklo Voices.

Chodím do lesa, to je pre mňa najlepší oddych.

Mám rád ľudí, veľa s nimi pracujem, ale potrebujem si od nich oddýchnuť. Niekedy ráno nejdem do roboty cez mesto ale cez Brezinu, to je hodinka času v lese, všetko sa mi v hlave pekne utriedi. Nie som horolezec ani turista, len veľa chodím. A veľa cestujem. Ako som sa trajdákal po svete, prestal som mať cestovanie rád, ale keď som bol znovu doma, začalo ma baviť robiť krátke cesty po Slovensku. Oddýchnem si pri tom, nešoférujem, takmer výlučne sa presúvam vlakom alebo autobusom, je to super a rovnako vzrušujúce, ako ísť prednášať do Japonska, Stanfordu či do Afriky.