pozeráme sa na to, a veru sa nám do toho veľmi nechce. Ako to máme vôbec naberať a prečo to, preboha, nejako dôstojne neupravia skôr, ako to pred nás predložia? Nuž, odpoveď je často jednoduchá – lepšie sa to skrátka nedá. Kuchár sa možno snažil, no jedlo sa mu pri aranžovaní prudko vzpiera. Snaží sa, snaží a nakoniec rezignuje, podáva ho tak, ako bolo vymyslené. Na jednoduchom tanieri, naložené po starom, tak, aby evokovalo pocit, že toto jedlo už niekto pred vami jedol.
Videl už niekto esteticky a skutočne zaujímavo naservírované bryndzové halušky? Vždy sa to skončí tým, že najlepšie vyzerajú na drevenom tanieri. Žiadne vežičky, abstraktné tvary, 3D efekty. Len biela brečka, v ktorej sa váľajú nevzhľadné hrudky, na povrchu opražená slanina. Sem-tam sa niekto pokúsi z nich niečo vystavať, no vyzerá to bizarne, dalo by sa povedať, že často ešte nevzhľadnejšie ako v pôvodnom stave, jednoducho gýč.
Podobne je to aj pri panovníckom jedle rakúsko-uhorskej monarchie, pri cisárskom trhanci. Človek neznalý veci čaká fantastický dezert – veď sa to volá tak vznešene! No namiesto cisárskeho koláčika mu prinesú niečo, čo evidentne pred chvíľou prešlo popri nastraženej trhavine. Niežeby to bolo pri rakúsko-uhorských obyčajoch narábania s panovníkmi celkom mimo, napokon, stačí si spomenúť na Sarajevo a istého Gavrila Principa či na úbohú vychudnutú a cisárskym dvorom a jeho španielskou etiketou vyčerpanú Sissi, čo zahynula pri zákernom atentáte s pilníkom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.