28. októbra 1918 vzniklo za nezáujmu väčšiny Slovákov Československo. A 28. októbra 1918 zomrel za nezáujmu väčšiny Slovákov Ján Lajčiak. Takí sme vždy boli.
Československo nebolo ideálne. Vzniklo ako dôsledok prvej svetovej vojny, ako kalkul veľmocí s viacerými umelo nakreslenými hranicami. Dôsledky si nesieme dodnes. Maďarsku vtedy vzali priveľa, ublížili mu príliš, a tá zbytočná trianonská rana dodnes krváca.
Československo vzniklo aj ako uskutočnený český sen, v ktorom malo Slovensko najmä úlohu počtov – sen potreboval Slovákov na to, aby bolo v republike menšie percento Nemcov. Aj toto bremeno si nesieme dodnes. Nedobrý pocit, že Slovensko je najmä do počtu, sa sem opakovane vracal, za Tisa aj za Mečiara, a trhal všetko, čo mu stálo v ceste. Až nakoniec roztrhol aj Masarykovo dieťa.
Ale Československo vzniklo aj ako zaujímavá idea. Nebát se a nekrást znie nabubreno, ale je to úplne skromný, veľmi realistický a dodnes potrebný program. A pokus vybudovať v nepokojnej strednej Európe štát, v ktorom bude sloboda, demokracia a postupne aj rešpekt k menšinám, tiež predbehol dobu.
Tak prečo si Československo nevážime? Prečo je pravda o ňom už len vecou hŕstky nadšencov? Prečo máme Deň zlej, ale našej ústavy, a nie Deň štátu, ktorý nás zachránil pred nami samými?
Pretože sme ostali malí, našsky malí. Darmo dnes mávame fangľami Európy a reforiem. Malosť príliš kričí, slama príliš trčí.
Nechceme vedieť, odkiaľ sme prišli, a preto nemôžeme vedieť, kto sme. Neznesieme počuť, že bez Československa by sme ostali za teplučkými pecami, nedvižní popolvári dejín, nedokážeme si priznať, že bez Masaryka, Beneša a Štefánika by sme ostali folklórom Európy, nadávajúc na históriu, ktorá nám, holúbätám, nikdy nič nedožičí. Lebo koľko tu bolo učiteľov, vzdelancov, koľko bájnej merukultúry, koľko noblesy, pred Československom? A koľko sa toho istého zrodilo s ním?
A ide to ešte ďalej, ironicky ďalej – koľko Slovákov, tých, čo sa najviac bijú do pŕs, by dnes bolo Maďarmi, nebyť Československa? Všetci, alebo len drvivá väčšina? A nie nasilu, ale pekne dobrovoľne, ako naše ovce. Chceli to vtedy kňazi, chceli to mešťania, súhlasila elita. A ľud, robotný a krotký, nedbal. Maďarsko bolo akosi bližšie, nemilované síce, ale viac poznané, kládlo menšie nároky na zmenu správania, a neboli to husiti. Komu vtedy šlo o národ? Žiadal sa svätý, hoci aj maďarský pokoj, nie náročná česká výzva.
Našťastie, rozhodli za nás iní. Ako takmer vždy, ale v tomto prípade užitočne. To, že Slovensko vôbec existuje, že dokonca urobilo civilizačný skok, nie je ovocím jeho vlastného rozhodnutia, ale dôsledkom vzniku Československa. Znie to príkro, zle sa to počúva, pretože to likviduje mýtickú rozprávku o tisícročnom úsilí a starých Slovákoch. Ale neutečieme pred tým. Slovensko je dieťaťom Masaryka, nie Mečiara. Kalendár o tom netuší, ale 28. október 1918 je spolu so 17. novembrom 1989 jedným z dvoch najdôležitejších dátumov našich veľkých dejín.
Ale 28. október 1918 je aj jedným z dvoch najdôležitejších dátumov malých, zabudnutých dejín. Dejín Jána Lajčiaka (píšeme o ňom na stranách 50 až 52). V ten deň zomrel. Ten muž celý život vyčnieval, a nepoznáme ho. Práve preto ho nepoznáme. Jeho smutný osud i predčasná smrť ilustrujú, kde by sme dnes boli bez Československa. Žiadny rozlet ducha, žiadna pomoc ľuďom talentu, žiadna prajnosť schopným. Len smrtiaca závisť, dusiace rovnostárstvo a zápecie. To je náš národný program, naša večná vízia. Komu sa nepáči, musí ísť bokom. Lajčiak tiež musel. Bol to učenec, ktorý prerástol svoje okolie. Poznal európsky kontext, lenže preto bol vrcholne podozrivý, poznal svoj vlastný národ, lenže preto bol nebezpečný. Preto zomrel sám, odložený kdesi v Boci. To sme my, krutí Slovania.
Tie dva vzorce, ČSR a Lajčiak, veľká výzva a veľká neprajnosť, sa náhodou stretli v jedinom dátume. Odvtedy o nás zápasia.
Československo nebolo ideálne. Vzniklo ako dôsledok prvej svetovej vojny, ako kalkul veľmocí s viacerými umelo nakreslenými hranicami. Dôsledky si nesieme dodnes. Maďarsku vtedy vzali priveľa, ublížili mu príliš, a tá zbytočná trianonská rana dodnes krváca.
Československo vzniklo aj ako uskutočnený český sen, v ktorom malo Slovensko najmä úlohu počtov – sen potreboval Slovákov na to, aby bolo v republike menšie percento Nemcov. Aj toto bremeno si nesieme dodnes. Nedobrý pocit, že Slovensko je najmä do počtu, sa sem opakovane vracal, za Tisa aj za Mečiara, a trhal všetko, čo mu stálo v ceste. Až nakoniec roztrhol aj Masarykovo dieťa.
Ale Československo vzniklo aj ako zaujímavá idea. Nebát se a nekrást znie nabubreno, ale je to úplne skromný, veľmi realistický a dodnes potrebný program. A pokus vybudovať v nepokojnej strednej Európe štát, v ktorom bude sloboda, demokracia a postupne aj rešpekt k menšinám, tiež predbehol dobu.
Tak prečo si Československo nevážime? Prečo je pravda o ňom už len vecou hŕstky nadšencov? Prečo máme Deň zlej, ale našej ústavy, a nie Deň štátu, ktorý nás zachránil pred nami samými?
Pretože sme ostali malí, našsky malí. Darmo dnes mávame fangľami Európy a reforiem. Malosť príliš kričí, slama príliš trčí.
Nechceme vedieť, odkiaľ sme prišli, a preto nemôžeme vedieť, kto sme. Neznesieme počuť, že bez Československa by sme ostali za teplučkými pecami, nedvižní popolvári dejín, nedokážeme si priznať, že bez Masaryka, Beneša a Štefánika by sme ostali folklórom Európy, nadávajúc na históriu, ktorá nám, holúbätám, nikdy nič nedožičí. Lebo koľko tu bolo učiteľov, vzdelancov, koľko bájnej merukultúry, koľko noblesy, pred Československom? A koľko sa toho istého zrodilo s ním?
A ide to ešte ďalej, ironicky ďalej – koľko Slovákov, tých, čo sa najviac bijú do pŕs, by dnes bolo Maďarmi, nebyť Československa? Všetci, alebo len drvivá väčšina? A nie nasilu, ale pekne dobrovoľne, ako naše ovce. Chceli to vtedy kňazi, chceli to mešťania, súhlasila elita. A ľud, robotný a krotký, nedbal. Maďarsko bolo akosi bližšie, nemilované síce, ale viac poznané, kládlo menšie nároky na zmenu správania, a neboli to husiti. Komu vtedy šlo o národ? Žiadal sa svätý, hoci aj maďarský pokoj, nie náročná česká výzva.
Našťastie, rozhodli za nás iní. Ako takmer vždy, ale v tomto prípade užitočne. To, že Slovensko vôbec existuje, že dokonca urobilo civilizačný skok, nie je ovocím jeho vlastného rozhodnutia, ale dôsledkom vzniku Československa. Znie to príkro, zle sa to počúva, pretože to likviduje mýtickú rozprávku o tisícročnom úsilí a starých Slovákoch. Ale neutečieme pred tým. Slovensko je dieťaťom Masaryka, nie Mečiara. Kalendár o tom netuší, ale 28. október 1918 je spolu so 17. novembrom 1989 jedným z dvoch najdôležitejších dátumov našich veľkých dejín.
Ale 28. október 1918 je aj jedným z dvoch najdôležitejších dátumov malých, zabudnutých dejín. Dejín Jána Lajčiaka (píšeme o ňom na stranách 50 až 52). V ten deň zomrel. Ten muž celý život vyčnieval, a nepoznáme ho. Práve preto ho nepoznáme. Jeho smutný osud i predčasná smrť ilustrujú, kde by sme dnes boli bez Československa. Žiadny rozlet ducha, žiadna pomoc ľuďom talentu, žiadna prajnosť schopným. Len smrtiaca závisť, dusiace rovnostárstvo a zápecie. To je náš národný program, naša večná vízia. Komu sa nepáči, musí ísť bokom. Lajčiak tiež musel. Bol to učenec, ktorý prerástol svoje okolie. Poznal európsky kontext, lenže preto bol vrcholne podozrivý, poznal svoj vlastný národ, lenže preto bol nebezpečný. Preto zomrel sám, odložený kdesi v Boci. To sme my, krutí Slovania.
Tie dva vzorce, ČSR a Lajčiak, veľká výzva a veľká neprajnosť, sa náhodou stretli v jedinom dátume. Odvtedy o nás zápasia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.