Z reproduktorov znie hlasná elektronická hudba a na plátne bliká slogan: „We download. We copy. We are playlist people!“ V londýnskom klube Koko štartuje Nokia ďalšiu „technologickú revolúciu“.
Knuta Fredrika Idestama, banského inžiniera a tvrdého chlapa z juhozápadného Fínska, by akcia Nokia Remix, ktorá sa konala 2. októbra 2008 v Londýne (a paralelne aj v Singapure), pravdepodobne na smrť vydesila. Tomu, čo okolo seba vidí, by vôbec nerozumel. Len slovo „Nokia“ by mu bolo povedomé. Tak sa totiž volala dedinka, ktorou preteká rieka spájajúca jazerá Näsijärvi a Pyhäjärvi. Práve tu sa inžinier Idestam v roku 1865 usadil a založil vodou poháňanú pílu. Na playlisty, mobily a telefónne ústredne, ba ani na káble, gumené galoše, počítače či pneumatiky pritom nepomyslel. Keby mu niekto povedal, že je zakladateľom firmy známej po celom svete, ktorej trhová cena bude v roku 2008 presahovať 100 miliárd eur, vyhlásil by ho za blázna. Veď on len pílil drevo a keďže sa mu darilo, plánoval vybudovanie papierne.
.papier, guma, kábel
Hoci Nokiu si dnes spájame hlavne s mobilnými telefónmi (40 percent všetkých funkčných mobilov na svete má túto značku), všetko sa začalo papierom, vyrobeným v neveľkej továrni Knuta Frederika Idestama. Práve Idestam si v roku 1871 nechal zaregistrovať firmu s názvom Nokia Aktiebolag, pričom sám vlastnil väčšinu jej akcií. Ostalo by zrejme iba pri papieri, keby v roku 1898 nevznikla v Helsinkách továreň na výrobu gumy (prvým produktom boli gumené galoše) a v roku 1912 továreň na výrobu elektrických káblov. Keďže Fínsko je malá krajina (nie rozlohou, ale počtom obyvateľov), akcie týchto troch prosperujúcich firiem sa postupne dostali do rúk malej skupinky vlastníkov. V roku 1967 sa aj oficiálne spojili a vznikla Nokia Corporation.
Bola to korporácia ako sa patrí. Jej továrne vyrábali (okrem iného) papier, pneumatiky, gumené čižmy, hliník, káble a ako jedny z prvých v Škandinávii aj televízory a počítače. Hoci k mobilom bolo ešte ďaleko, firma mala už v šesťdesiatych rokoch niečo z toho, čím sa neskôr preslávila: vizionárstvo.
V roku 1960 založil vtedajší prezident káblovky Björn Westerlund „Oddelenie elektroniky“. Jeho riaditeľom sa stal Kurt Wiksted, ktorý sám seba označoval ako „digitálneho blázna“. Do svojho tímu prizval renomovaných vedcov, ale aj univerzitných študentov, technikov a vynálezcov. „Čokoľvek je možné, všetko treba skúsiť,“ bolo odvážnym heslom tohto vizionárskeho kolektívu. V rámci korporácie išlo o okrajovú záležitosť (v roku 1967 tvorila elektronika len 3 percentá z celkového predaja), no Wikstedova partia sa vydala správnym smerom. V roku 1963 začali vyvíjať „profesionálne mobilné rádio“ primárne určené pre potreby armády, polície a záchranky. O dva roky neskôr sa začal vývoj zariadenia na prenos dát, ktoré dnes poznáme pod označením „modem“.
Nokiu však v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch určite nevnímali ako progresívne technologické laboratórium. Jej symbolom nebol telefón ani počítač, ale čižmy a pneumatiky. Mimochodom, čižmy – podobne ako o niekoľko rokov neskôr mobily – od Nokie boli prvé na svete v pastelových farbách. Je len málo škandinávskych rodín, ktoré aspoň jeden pár žltých, červených či modrých gumákov nemajú odložené niekde v šope.
.connecting people
Hoci bol tento šikovný slogan vymyslený až o dobrých dvadsať rokov neskôr, veľmi dobre charakterizuje to, o čo v Nokii od polovice sedemdesiatych rokov išlo. Najprv fínski vizionári vymysleli prvú digitálnu ústredňu. Mala názov DX 200 a o jej význame svedčí fakt, že sa – samozrejme s mnohými úpravami a vylepšeniami – používa dodnes. A v podstate na celom svete.
K revolúcii v (telefonickom) „spájaní ľudí“ však došlo vďaka objavu, ktorý ako prvý opísal v roku 1776 Adam Smith. Áno, ide síce o neviditeľnú, no zato mocnú ruku trhu. Hoci Fínsko nebýva často uvádzané ako príklad „bezbrehého kapitalizmu“, v oblasti telekomunikácií ním nepochybne je. Od roku 1880, keď v krajine tisícich jazier vznikli prvé telefónne siete, tu pôsobí niekoľko vzájomne si konkurujúcich operátorov. A čo je možno ešte dôležitejšie, ani jeden z nich nemá povinnosť nakupovať technológie od domácich výrobcov. Práve to – a nie štátne výskumné programy – vytvorilo ostré konkurenčné prostredie, v ktorom bola Nokia nútená vyvíjať (a následne predávať) svoje produkty. Telekomunikácie tak boli zaujímavým, riskantným a potenciálne výnosným trhom. V roku 1970 prijal fínsky parlament zákon, umožňujúci vytváranie mobilných sietí pre automobilové telefóny, prepojených so „štátnymi linkami“. Keďže vo Švédsku už podobná možnosť existovala, čoskoro vznikla potreba jednotlivé nekompatibilné systémy štandardizovať. Nokia preto vyvinula „Nordic Mobile Telephone service“. Bola to prvá mobilná telefónna sieť na svete a v priebehu najbližších rokov sa stala štandardom nielen v Škandinácii, ale aj v ďalších európskych krajinách vrátane Slovenska. Prvým „mobilom“, ktorý túto sieť využíval, bol Mobira Senator. Úvodzovky sú namieste: Senator vážil 9,5 kg, a preto bol určený hlavne do áut. To bolo v roku 1982. Trvalo až neuveriteľne dlhých sedem rokov, kým sa z „mobilu“ stal mobil. Volal sa Mobira Cityman a vážil len 800 gramov. Stál 24 000 fínskych mariek (teda niečo medzi dvesto a tristotisíc korún), bol preto skôr luxusnou, statusovou hračkou bohatých „youppies“. Na začiatku deväťdesiatych rokov sieť NMT nahradila celosvetový mobilný štandard GSM (Global System for Mobile Communication). Na jeho vývoji sa Nokia podieľala zásadným spôsobom, a preto neprekvapí, že prvý komerčný telefonický hovor v sieti GSM uskutočnil v roku 1991 vtedajší fínsky premiér Harri Holkeri. V ruke mal, samozrejme, telefón značky Nokia.
.playlist people
Od začiatku deväťdesiatych rokov sa všetko zrýchlilo, mobily sa zmenili z luxusných hračiek na nástroje (takmer) nevyhnutné pre normálny život. Výrobcovia telefónov prinášajú každý štvrťrok vylepšené parametre a otvárajú predtým netušené možnosti. A Nokia je nielen pri tom, ale ako líder trhu sa na týchto inováciách významne podieľa. Práve v jej vývojových centrách (pracuje v nich takmer tretina zamestnancov) vznikli také objavy ako napríklad esemesky, väčší než riadkový display, melodické zvonenia, telefón s prístupom na internet či kombinácia mobilu s rádiom a prehrávačom hudby.
Nokia sa v posledných rokoch zbavila všetkého, čo nesúvisí s komunikáciou, predala aj továrne na výrobu pneumatík, počítačov či televízorov. Namiesto toho sa začala angažovať napríklad v šírení hudby a zdá sa, že aj v tomto svojskom trhu spôsobila nenápadnú revolúciu.
Druhého októbra sa v londýnskom klube Koko udiala už spomínaná akcia Nokia Remix. Pred pozvanými novinármi tu Nokia uviedla dva nové produkty: nový model telefónu (Nokia 5800 Xpress Music), ktorý by mal v istom zmysle konkurovať iPhonu od firmy Apple, ale najmä systém Nokia Comes With Music (CWM). Práve táto hudobná aplikácia je naozaj revolučná.
Funguje to takto: kúpite si niektorý z telefónov radu XpressMusic spolu s balíkom CWM. V škatuli si okrem manuálov nájdete aj inštalačný disk softvéru Nokia Music Store a PIN kód. Keď si Music Store nainštalujete na svojom počítači a príslušný PIN zadáte do správneho okienka, obchod s hudobnými downloadmi sa zmení na komunistický ideál: každému podľa jeho potrieb a zadarmo. No, zadarmo ako zadarmo. V cene telefónu s CWM ste si vlastne zaplatili ročný paušál za neobmedzené legálne (!) sťahovanie akéhokoľvek množstva hudby z nokiovského mjúzikstóru. Po roku si buď kúpite nový telefón s novým PIN-om, alebo sa váš spotrebný komunizmus skončí. To, čo ste si počas roka stiahli, je už navždy vaše. Z ceny, ktorú ste za telefón s CWM zaplatili, Nokia odvedie určitú sumu (časopis The Economist odhaduje, že ide o 4-5 libier) hudobným vydavateľstvám, ktoré to následne rozdelia „sťahovaným“ umelcom. Keďže má Nokia zmluvy so všetkými štyrmi „major labels“ (Universal, Sony BMG, Warner a EMI) a s niekoľkými dôležitými distribúciami nezávislých hudobných vydavateľstiev, je jej katalóg pomerne bohatý. Výrazným, hoci pochopiteľným obmedzením je fakt, že si hudbu môžete stiahnuť do počítača alebo rovno do mobilu, ale nemôžete ju „posunúť ďalej“ – nemôžete si ju napáliť na disk, stiahnuť do iPodu (hoci hudbu z iTunes môžete na telefónoch od Nokie prehrávať), ani cez USB preniesť do iného počítača či iného mobilu. Takže síce neobmedzené sťahovanie, ale len jeden počítač a jeden telefón.
Druhým, pre Slovensko však zásadným obmedzením je to, že CWM je dostupné len v krajinách, kde je lokalizovaný Nokia Music Store a tých je k dnešnému dňu iba jedenásť. Viceprezident Nokie Tero Ojanperä to v Londýne odôvodnil snahou o čo najlepšie pokrytie lokálnej hudobnej produkcie, čo je trochu zvláštny argument – veď napríklad na Slovensku by sa okrem miestnych pobočiek major labels stačilo dohodnúť s tromi – štyrmi menšími vydavateľstvami.
Hoci si na CWM na Slovensku zrejme ešte počkáme (podľa slov zástupcov Nokie malo ísť o mesiace, nie o roky), ide o revolučnú vec. Prvýkrát sa totiž podarilo spojiť nespojiteľné: pocit toho, že máte hudbu k dispozícii v neobmedzenom množstve „zadarmo“ a reálnymi peniazmi pre hudobníkov a vydavateľov. Ak si to Nokia dobre zrátala, ak CWM rozšíri do celého sveta a ak vychytá jeho muchy, bude sa 2. október 2008 možno uvádzať ako deň, keď skončili klasické cédečká. A ak aj nie, bude to prinajmenšom deň, keď doterajšie hudobné aplikácie, umožňujúce cez internet legálne sťahovať hudbu (z ktorých je najvýznamnejší iTunes od Apple), dostali tvrdú konkurenciu – na radosť zákazníkov, pre ktorých by to malo znamenať nižšie ceny a lepšie služby.
.budúcnosť vizionárov
Ako bude príbeh Nokie pokračovať? Sú dnešné mobily včerajšie gumáky? Nad čím premýšľajú digitálni blázni v nokiovských laboratóriách? Nedostane táto mimoriadne úspešná firma „chorobu z rastu“? Na Nokia Remixe v Londýne boli všetky odpovede optimistické. Len kolega Jim z Nairobi krútil hlavou: „Ak nebudú rýchlejší, u nás v Keni ich predbehnú napodobeniny,“ hovorí a vysvetľuje mi, že na trhu v Nairobi si môže človek kúpiť aj ten najnovší model telefónu – má menej funkcií ako originál, ale na druhej strane stojí iba pár dolárov. „Povedal som to aj Ojanperovi,“ vraví Jim. „A čo on na to?“ pýtam sa ho. „Vraj robia čo môžu,“ povedal Jimovi Tero Ojanperä. Uvidíme, či to bude stačiť.
Autor sa na podujatí Nokia Remix zúčastnil na pozvanie spoločnosti Nokia.
Knuta Fredrika Idestama, banského inžiniera a tvrdého chlapa z juhozápadného Fínska, by akcia Nokia Remix, ktorá sa konala 2. októbra 2008 v Londýne (a paralelne aj v Singapure), pravdepodobne na smrť vydesila. Tomu, čo okolo seba vidí, by vôbec nerozumel. Len slovo „Nokia“ by mu bolo povedomé. Tak sa totiž volala dedinka, ktorou preteká rieka spájajúca jazerá Näsijärvi a Pyhäjärvi. Práve tu sa inžinier Idestam v roku 1865 usadil a založil vodou poháňanú pílu. Na playlisty, mobily a telefónne ústredne, ba ani na káble, gumené galoše, počítače či pneumatiky pritom nepomyslel. Keby mu niekto povedal, že je zakladateľom firmy známej po celom svete, ktorej trhová cena bude v roku 2008 presahovať 100 miliárd eur, vyhlásil by ho za blázna. Veď on len pílil drevo a keďže sa mu darilo, plánoval vybudovanie papierne.
.papier, guma, kábel
Hoci Nokiu si dnes spájame hlavne s mobilnými telefónmi (40 percent všetkých funkčných mobilov na svete má túto značku), všetko sa začalo papierom, vyrobeným v neveľkej továrni Knuta Frederika Idestama. Práve Idestam si v roku 1871 nechal zaregistrovať firmu s názvom Nokia Aktiebolag, pričom sám vlastnil väčšinu jej akcií. Ostalo by zrejme iba pri papieri, keby v roku 1898 nevznikla v Helsinkách továreň na výrobu gumy (prvým produktom boli gumené galoše) a v roku 1912 továreň na výrobu elektrických káblov. Keďže Fínsko je malá krajina (nie rozlohou, ale počtom obyvateľov), akcie týchto troch prosperujúcich firiem sa postupne dostali do rúk malej skupinky vlastníkov. V roku 1967 sa aj oficiálne spojili a vznikla Nokia Corporation.
Bola to korporácia ako sa patrí. Jej továrne vyrábali (okrem iného) papier, pneumatiky, gumené čižmy, hliník, káble a ako jedny z prvých v Škandinávii aj televízory a počítače. Hoci k mobilom bolo ešte ďaleko, firma mala už v šesťdesiatych rokoch niečo z toho, čím sa neskôr preslávila: vizionárstvo.
V roku 1960 založil vtedajší prezident káblovky Björn Westerlund „Oddelenie elektroniky“. Jeho riaditeľom sa stal Kurt Wiksted, ktorý sám seba označoval ako „digitálneho blázna“. Do svojho tímu prizval renomovaných vedcov, ale aj univerzitných študentov, technikov a vynálezcov. „Čokoľvek je možné, všetko treba skúsiť,“ bolo odvážnym heslom tohto vizionárskeho kolektívu. V rámci korporácie išlo o okrajovú záležitosť (v roku 1967 tvorila elektronika len 3 percentá z celkového predaja), no Wikstedova partia sa vydala správnym smerom. V roku 1963 začali vyvíjať „profesionálne mobilné rádio“ primárne určené pre potreby armády, polície a záchranky. O dva roky neskôr sa začal vývoj zariadenia na prenos dát, ktoré dnes poznáme pod označením „modem“.
Nokiu však v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch určite nevnímali ako progresívne technologické laboratórium. Jej symbolom nebol telefón ani počítač, ale čižmy a pneumatiky. Mimochodom, čižmy – podobne ako o niekoľko rokov neskôr mobily – od Nokie boli prvé na svete v pastelových farbách. Je len málo škandinávskych rodín, ktoré aspoň jeden pár žltých, červených či modrých gumákov nemajú odložené niekde v šope.
.connecting people
Hoci bol tento šikovný slogan vymyslený až o dobrých dvadsať rokov neskôr, veľmi dobre charakterizuje to, o čo v Nokii od polovice sedemdesiatych rokov išlo. Najprv fínski vizionári vymysleli prvú digitálnu ústredňu. Mala názov DX 200 a o jej význame svedčí fakt, že sa – samozrejme s mnohými úpravami a vylepšeniami – používa dodnes. A v podstate na celom svete.
K revolúcii v (telefonickom) „spájaní ľudí“ však došlo vďaka objavu, ktorý ako prvý opísal v roku 1776 Adam Smith. Áno, ide síce o neviditeľnú, no zato mocnú ruku trhu. Hoci Fínsko nebýva často uvádzané ako príklad „bezbrehého kapitalizmu“, v oblasti telekomunikácií ním nepochybne je. Od roku 1880, keď v krajine tisícich jazier vznikli prvé telefónne siete, tu pôsobí niekoľko vzájomne si konkurujúcich operátorov. A čo je možno ešte dôležitejšie, ani jeden z nich nemá povinnosť nakupovať technológie od domácich výrobcov. Práve to – a nie štátne výskumné programy – vytvorilo ostré konkurenčné prostredie, v ktorom bola Nokia nútená vyvíjať (a následne predávať) svoje produkty. Telekomunikácie tak boli zaujímavým, riskantným a potenciálne výnosným trhom. V roku 1970 prijal fínsky parlament zákon, umožňujúci vytváranie mobilných sietí pre automobilové telefóny, prepojených so „štátnymi linkami“. Keďže vo Švédsku už podobná možnosť existovala, čoskoro vznikla potreba jednotlivé nekompatibilné systémy štandardizovať. Nokia preto vyvinula „Nordic Mobile Telephone service“. Bola to prvá mobilná telefónna sieť na svete a v priebehu najbližších rokov sa stala štandardom nielen v Škandinácii, ale aj v ďalších európskych krajinách vrátane Slovenska. Prvým „mobilom“, ktorý túto sieť využíval, bol Mobira Senator. Úvodzovky sú namieste: Senator vážil 9,5 kg, a preto bol určený hlavne do áut. To bolo v roku 1982. Trvalo až neuveriteľne dlhých sedem rokov, kým sa z „mobilu“ stal mobil. Volal sa Mobira Cityman a vážil len 800 gramov. Stál 24 000 fínskych mariek (teda niečo medzi dvesto a tristotisíc korún), bol preto skôr luxusnou, statusovou hračkou bohatých „youppies“. Na začiatku deväťdesiatych rokov sieť NMT nahradila celosvetový mobilný štandard GSM (Global System for Mobile Communication). Na jeho vývoji sa Nokia podieľala zásadným spôsobom, a preto neprekvapí, že prvý komerčný telefonický hovor v sieti GSM uskutočnil v roku 1991 vtedajší fínsky premiér Harri Holkeri. V ruke mal, samozrejme, telefón značky Nokia.
.playlist people
Od začiatku deväťdesiatych rokov sa všetko zrýchlilo, mobily sa zmenili z luxusných hračiek na nástroje (takmer) nevyhnutné pre normálny život. Výrobcovia telefónov prinášajú každý štvrťrok vylepšené parametre a otvárajú predtým netušené možnosti. A Nokia je nielen pri tom, ale ako líder trhu sa na týchto inováciách významne podieľa. Práve v jej vývojových centrách (pracuje v nich takmer tretina zamestnancov) vznikli také objavy ako napríklad esemesky, väčší než riadkový display, melodické zvonenia, telefón s prístupom na internet či kombinácia mobilu s rádiom a prehrávačom hudby.
Nokia sa v posledných rokoch zbavila všetkého, čo nesúvisí s komunikáciou, predala aj továrne na výrobu pneumatík, počítačov či televízorov. Namiesto toho sa začala angažovať napríklad v šírení hudby a zdá sa, že aj v tomto svojskom trhu spôsobila nenápadnú revolúciu.
Druhého októbra sa v londýnskom klube Koko udiala už spomínaná akcia Nokia Remix. Pred pozvanými novinármi tu Nokia uviedla dva nové produkty: nový model telefónu (Nokia 5800 Xpress Music), ktorý by mal v istom zmysle konkurovať iPhonu od firmy Apple, ale najmä systém Nokia Comes With Music (CWM). Práve táto hudobná aplikácia je naozaj revolučná.
Funguje to takto: kúpite si niektorý z telefónov radu XpressMusic spolu s balíkom CWM. V škatuli si okrem manuálov nájdete aj inštalačný disk softvéru Nokia Music Store a PIN kód. Keď si Music Store nainštalujete na svojom počítači a príslušný PIN zadáte do správneho okienka, obchod s hudobnými downloadmi sa zmení na komunistický ideál: každému podľa jeho potrieb a zadarmo. No, zadarmo ako zadarmo. V cene telefónu s CWM ste si vlastne zaplatili ročný paušál za neobmedzené legálne (!) sťahovanie akéhokoľvek množstva hudby z nokiovského mjúzikstóru. Po roku si buď kúpite nový telefón s novým PIN-om, alebo sa váš spotrebný komunizmus skončí. To, čo ste si počas roka stiahli, je už navždy vaše. Z ceny, ktorú ste za telefón s CWM zaplatili, Nokia odvedie určitú sumu (časopis The Economist odhaduje, že ide o 4-5 libier) hudobným vydavateľstvám, ktoré to následne rozdelia „sťahovaným“ umelcom. Keďže má Nokia zmluvy so všetkými štyrmi „major labels“ (Universal, Sony BMG, Warner a EMI) a s niekoľkými dôležitými distribúciami nezávislých hudobných vydavateľstiev, je jej katalóg pomerne bohatý. Výrazným, hoci pochopiteľným obmedzením je fakt, že si hudbu môžete stiahnuť do počítača alebo rovno do mobilu, ale nemôžete ju „posunúť ďalej“ – nemôžete si ju napáliť na disk, stiahnuť do iPodu (hoci hudbu z iTunes môžete na telefónoch od Nokie prehrávať), ani cez USB preniesť do iného počítača či iného mobilu. Takže síce neobmedzené sťahovanie, ale len jeden počítač a jeden telefón.
Druhým, pre Slovensko však zásadným obmedzením je to, že CWM je dostupné len v krajinách, kde je lokalizovaný Nokia Music Store a tých je k dnešnému dňu iba jedenásť. Viceprezident Nokie Tero Ojanperä to v Londýne odôvodnil snahou o čo najlepšie pokrytie lokálnej hudobnej produkcie, čo je trochu zvláštny argument – veď napríklad na Slovensku by sa okrem miestnych pobočiek major labels stačilo dohodnúť s tromi – štyrmi menšími vydavateľstvami.
Hoci si na CWM na Slovensku zrejme ešte počkáme (podľa slov zástupcov Nokie malo ísť o mesiace, nie o roky), ide o revolučnú vec. Prvýkrát sa totiž podarilo spojiť nespojiteľné: pocit toho, že máte hudbu k dispozícii v neobmedzenom množstve „zadarmo“ a reálnymi peniazmi pre hudobníkov a vydavateľov. Ak si to Nokia dobre zrátala, ak CWM rozšíri do celého sveta a ak vychytá jeho muchy, bude sa 2. október 2008 možno uvádzať ako deň, keď skončili klasické cédečká. A ak aj nie, bude to prinajmenšom deň, keď doterajšie hudobné aplikácie, umožňujúce cez internet legálne sťahovať hudbu (z ktorých je najvýznamnejší iTunes od Apple), dostali tvrdú konkurenciu – na radosť zákazníkov, pre ktorých by to malo znamenať nižšie ceny a lepšie služby.
.budúcnosť vizionárov
Ako bude príbeh Nokie pokračovať? Sú dnešné mobily včerajšie gumáky? Nad čím premýšľajú digitálni blázni v nokiovských laboratóriách? Nedostane táto mimoriadne úspešná firma „chorobu z rastu“? Na Nokia Remixe v Londýne boli všetky odpovede optimistické. Len kolega Jim z Nairobi krútil hlavou: „Ak nebudú rýchlejší, u nás v Keni ich predbehnú napodobeniny,“ hovorí a vysvetľuje mi, že na trhu v Nairobi si môže človek kúpiť aj ten najnovší model telefónu – má menej funkcií ako originál, ale na druhej strane stojí iba pár dolárov. „Povedal som to aj Ojanperovi,“ vraví Jim. „A čo on na to?“ pýtam sa ho. „Vraj robia čo môžu,“ povedal Jimovi Tero Ojanperä. Uvidíme, či to bude stačiť.
Autor sa na podujatí Nokia Remix zúčastnil na pozvanie spoločnosti Nokia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.