Existuje na Slovensku ešte súdnictvo ako nezávislá moc? Táto, možno prehnane vyhrotená otázka napadne pri uzneseniach Súdnej rady, ktorá čoraz viac vyzerá ako tlačový orgán Štefana Harabina (HZDS). Ako sa ju Harabinovi podarilo tak ovládnuť?
udcovia Súdnej rady (ďalej SR) minulý týždeň pohrozili generálnemu prokurátovi Dobroslavovi Trnkovi, že ak nevysvetlí, ako Daniel Lipšic získal prepis rozhovoru medzi ministrom Harabinom a údajným bosom albánskej mafie Bakim Sadikim, tak požiadajú premiéra Roberta Fica, „aby ho ako jeho nadriadený na to upozornil“. To tu ešte nebolo: sudcovia vyzvali šéfa vlády, aby stanovil šéfovi prokuratúry, ako sa má správať. Čo je ešte horšie, sudcov zo SR vôbec nezaujíma, či Harabin mal, alebo nemal priateľský vzťah so Sadikim a či tento vzťah v 90. rokoch napokon neovplyvnil postup slovenských orgánov, ktoré Sadikiho napokon nevyhostili z krajiny. Radu zaujíma len to, ako sa Lipšic dostal k informáciám, ktoré ohrozili pozíciu Harabina na poste ministra.
.poslanie: garant nezávislosti
Do Súdnej rady, ktorá vznikla v roku 2001 ako najvyšší orgán všeobecného súdnictva, vtedy politici a právnici vkladali veľké nádeje. EÚ totiž predtým Slovensko kritizovala, že má nedostatočne upravenú nezávislosť súdnictva. Vláda sudcov navrhovala, parlament ich volil a minister spravodlivosti rozhodoval o ich kariérnom postupe. Riziko, že sudca bude v citlivých kauzách rozhodovať v prospech štátnej moci, bolo teda systémové. A tak sa s veľkými fanfárami na základe ústavného zákona zriadila SR, ktorá mala manifestovať novú nezávislosť súdnej moci od politikov. V jej popise práce je predkladať prezidentovi návrhy kandidátov na sudcov, kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu alebo rozhodovať o preložení sudcu. Stručne a jednoducho: nový sudcovský orgán mal garantovať, že o sudcoch sa už nemôže rozhodovať na základe politickostraníckych, ale čisto odborných kritérií. Niekto mieni, realita mení...
.v harmónii
Nedá sa tvrdiť, že v prvých rokoch by sa SR tomuto poslaniu nejako významne spreneverila. No už na začiatku sa mnohí začudovali, keď bol do SR vymenovaný napríklad Tibor Šafárik, niekdajší tieňový minister SNS, ktorý ako ústavný sudca potvrdil platnosť Mečiarových amnestií. V Súdnej rade však vtedy bolo viac názorových táborov, ktoré sa vyvažovali a rada sa dostávala aj do ostrých konfliktov s bývalým ministrom spravodlivosti Danielom Lipšicom. Vôbec sa teda nedalo povedať, že by slúžila ministrovi. Minulý rok sa však SR obmenila a nadišli nové časy. Z 18 členov mal Harabin zrazu s výnimkou dvoch-troch sudcov všetko svojich ľudí. Keďže po troch sudcoch nominuje do rady prezident, parlament a vláda, je vcelku pochopiteľné, že väčšina z tejto deväťčlennej, politicky nominovanej skupiny, budú „harabinovci“. Lenže rovnakú krv mala aj väčšina z ôsmich členov rady, ktorých zvolilo vo voľbách 1 172 sudcov z okresných, krajských či vojenských súdov. V kuloároch sa hovorí, že Harabin si zvolenie šiestich sudcov pomerne starostlivo zorganizoval, jasný dôkaz o tom však neexistuje. Isté je, že šiesti zo sudcov, ktorých zvolili sudcovia, hlasujú spolu s deviatimi sudcami, zvolenými politikmi tak, ako si to želá minister Harabin.
.pánu ministrovi z lásky
Sudcov, uvažujúcich nezávisle od Harabina, je podľa našich informácií v SR ako šafranu. V konflikte s Harabinom bol Milan Karabín, donedávna predseda SR z titulu funkcie šéfa Najvyššieho súdu (NS). Do jednoznačnej väčšiny dnes nezapadá už iba Ida Hanzelová z Najvyššieho súdu a jasný Harabinov človek nie je ani Juraj Sopoliga z Krajského súdu v Košiciach. Po tom, čo Karabínovi v októbri vypršalo funkčné obdobie šéfa NS, z rady vypadol, a tak už drvivej väčšine sudcov naklonených Harabinovi nemá kto čeliť. Karabín v septembri ako dosluhujúci predseda SR odmietol podpísať jej stanovisko, v ktorom sa písalo, že rada „odsudzuje útoky exministra Daniela Lipšica na ministra spravodlivosti Štefana Harabina, ktoré sa nezakladajú na dôveryhodných a ucelených podkladoch. Ich cieľom je znevážiť osobu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a vyvolať napätie a rozkol v justícii“. K chýbajúcemu podpisu Karabína pod toto uznesenie zapisovateľka dopísala, že „predseda odmietol uznesenie podpísať napriek tomu, že súdna rada toto uznesenie schválila“.
Mimochodom, za toto uznesenie hlasovalo 15 sudcov, ani jeden nebol proti, nikto sa nezdržal. Neprítomná bola Ida Hanzelová z Najvyššieho súdu a samotný Karabín, ktorý krátko pred rokovaním o tomto bode z hlasovania odišiel. Pôvodný návrh uznesenia z pera piatich sudcov SR (Anna Marková, Mária Usačevová, Gabriela Šimonová, Helena Kožíková, Richard Molnár) bol pritom ešte razantnejší: tí chceli Lipšica odsúdiť za útoky, „ktoré sú založené na klamstvách a fiktívnych formuláciách“. Naformuloval by to Harabinov hovorca Michal Jurči lepšie? Sudcov SR vôbec netrápilo, že niekoľko týždňov predtým zverejnil prepis priateľského rozhovoru Harabina so Sadikim denník Sme a Harabinovi sa jeho autenticitu nepodarilo nijako vyvrátiť (ani sa o to zvlášť nesnažil). Na Harabinovu radosť však v tom majú pätnásti sudcovia SR úplne jasno.
.štefanove dievčatá
Naše zdroje z prostredia blízkeho Súdnej rade uviedli, že najaktívnejšie v prospech záujmov ministra vystupujú ženy sudkyne – menovite Helena Kožíková z Okresného súdu Bratislava IV., Gabriela Šimonová, ktorú Harabin vymenoval za predsedníčku Krajského súdu v Bratislave a Viera Petríková, ktorú nedávno minister vymenoval za predsedníčku Okresného súdu vo Vranove nad Topľou.
Zaujímavé sú aj iné okolnosti: Gabriela Šimonová pred tromi rokmi oslobodila exriaditeľa SIS Ivana Lexu v prípade „mŕtve duše“ (išlo o fiktívnych zamestnancov SIS). Oslobodzovací rozsudok v prospech Lexu vydal aj ďalší člen SR, Richard Molnár. Helena Kožíková bola pred súdnickou kariérou členkou HZDS a vedúcou úradu ministerstva práce za éry Oľgy Keltošovej. Až polovica dnešných členov SR sú funkcionári súdov, z ktorých väčšina za svoju pozíciu vďačí práve ministrovi Harabinovi. Teda človeku, ktorý ich môže z funkcie kedykoľvek odvolať. Členom SR je aj tajomník ministerstva spravodlivosti Daniel Hudák (SNS), ktorý – celkom logicky – dozerá na bezprostredné záujmy rezortu. A sú tu aj vyložení Harabinovi kamaráti.
O Igorovi Burgerovi, ktorý je predsedom Krajského súdu v Prešove, sa Harabin už pre médiá vyjadril, že je „vzor morálky, ľudskosti a čestnosti v talári, až by som povedal, šľachtic v talári“. Podobne sa Harabin vyjadruje napríklad aj o predsedovi michalovského súdu Jozefovi Soročinovi, opäť jeho osobnom priateľovi, ktorého minister označuje za jedného z najlepších sudcov na Slovensku. Hoci sa dnes michalovský súd nachádza v rozklade (viac v článku Ctihodný sudca, ctihodný minister, .týždeň 37/2008)
Harabin s Burgerom sa tiež netaja, že sú dobrí kamaráti, ktorí kedysi sedeli v jednej kancelárii v Poprade. O Burgerovi sa v minulosti nepísalo iba v súvislosti s jeho blízkym vzťahom k Harabinovi. V roku 2001 kritizoval Najvyšší kontrolný úrad nedostatky pri financovaní rekonštrukčných prác v rámci prestavby prešovského Krajského súdu, ktorému aj vtedy velil Burger. Podľa NKÚ stálo porušenie rozpočtovej disciplíny vyše 20 miliónov korún.
.alibisti
Situácia, keď väčšina členov rady kope za ministra spravodlivosti, má prirodzene negatívny dopad na nezávislosť súdnictva. Minister môže sudcovi dočasne pozastaviť výkon funkcie, a tým ho de facto vyradiť z rozhodovania napríklad aj o citlivých kauzách. Dotknutý sudca má právo podať na Súdnu radu návrh zrušiť toto ministrovo rozhodnutie. Členovia rady o tom rozhodnú hlasovaním. V súvislosti s touto kompetenciou ministra sú zaujímavé dva prípady z nedávnej minulosti.
V lete tohto roku minister Harabin dočasne pozastavil výkon funkcie sudkyni Krajského súdu v Bratislave Anne Benešovej. Dôvodom bola sťažnosť, že sudkyňa zabránila účastníkovi sporu vyhotoviť zvukový záznam. Podľa nálezu Ústavného súdu nemôže predseda senátu povedať, že nedovoľuje zvukový záznam. Benešová sa na Súdnej rade bránila, že funkciu sudcu vykonáva tridsaťtri rokov a nahrávanie jej neprekáža. Účastník sporu bol však podľa nej ťažko zvládnuteľný, nedisciplinovaný a mala pochybnosti o jeho duševnom stave. Keďže si odmietal sadnúť, na jeho žiadosť o nahrávanie mu odpovedala, že sa má najskôr posadiť. Dá sa oponovať, že sudkyňa mala za každých okolností rešpektovať nález Ústavného súdu a nahrávanie povoliť. Len by potom nemal fungovať dvojaký meter. Nedávno zakázala zvukový záznam z pojednávania žaloby šéfa Okresného súdu v Michalovciach Jozefa Soročinu aj trebišovská sudkyňa Monika Koščová. No nikto jej zatiaľ výkon funkcie nepozastavil.
Ešte jedna zaujímavosť. Sudkyňa Benešová mala rozhodovať (čo teraz nemôže...) v spore ministra Harabina s denníkom Sme. Harabin denník žaloval za článok o tom, že v roku 1985 ešte ako sudca okresného súdu odsúdil na 28 mesiacov katolíckeho kňaza Bystríka Janíka. Hlasovanie členov SR o žiadosti sudkyne Benešovej na zrušenie ministrovho rozhodnutia bolo priezračnou ukážkou alibizmu. Sudkyňu podporil jeden člen, piati boli proti – a jedenásti sa hlasovania zdržali...
.pozor na Lipšica
Návrh na zrušenie ministrovho rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie podal na SR aj sudca Okresného súdu v Michalov-
ciach Stanislav Sojka. Dôvodom pozastavenia bolo v jeho prípade podozrenie, že vynášal informácie o pomeroch na michalovskom súde. Sojka v minulosti rozhodol o vine pašerákov cigariet, ktorých zastupoval advokát Juraj Kus. Ten istý advokát zastupoval vo viacerých kauzách aj predsedu súdu Soročinu. Advokát Kus sa odvolal a v zdôvodnení napísal, že Sojka by ako bývalý prokurátor nemal vykonávať funkciu sudcu na trestnom úseku. Predseda Soročina krátko nato rozhodol o jeho preradení na iný úsek. Harabin vo svojom rozhodnutí o pozastavení Sojkovej funkcie uviedol, že je podozrivý z toho, že Kusovo odvolanie poskytol známym sudcom, prokurátorom a poslancovi Danielovi Lipšicovi. Práve skutočnosť, že Sojka sa mal údajne zúčastniť na Lipšicovej tlačovej konferencii, zaujímala aj členov Súdnej rady. Viackrát sa ho podľa našich informácií opýtali, či je to pravda. Sojka to odmietol a navrhol, aby bol na zasadnutie pozvaný aj Lipšic. To zase odmietla Súdna rada a hlasovaním sa stotožnila s Harabinovými argumentmi. „Samozrejme som so Sojkom nikdy na nijakej tlačovej konferencii nebol,“ potvrdil pre .týždeň exminister Lipšic.
.držíme mu miesto
Lojalitu k ministrovi ukázala Súdna rada aj v septembri, keď mala rozhodovať o predsedovi Najvyššieho súdu. Jediným kandidátom bol jeho dovtedajší šéf Milan Karabín, ktorého opätovnú kandidatúru podporilo aj 32 sudcov Najvyššieho súdu. Členovia SR o ňom nakoniec nehlasovali s argumentom, že chcú počkať na správu NKÚ o použití 17 miliónov korún, za ktoré v roku 2007 Karabin nakúpil pre súd výpočtovú techniku. Podľa niektorých členov SR a nakoniec aj podľa samotného Karabína je toto rozhodnutie účelové a v rozpore s ústavou. Ministerstvo spravodlivosti zároveň predložilo do parlamentu novelu, ktorá mení pravidlá voľby predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu. Ak podľa nej členovia SR nezvolia predsedu, nová voľba sa koná do 120 dní od poslednej voľby. V súčasnosti platí, že ak je hlasovanie neúspešné, opakuje sa už na najbližšom zasadnutí Súdnej rady, ktoré je raz za mesiac.
V sudcovských kuloároch sa šušká, že minister Harabin má o miesto predsedu Najvyššieho súdu veľký záujem. V Súdnej rade má dostatok podporovateľov na to, aby vo voľbe uspel. Len vraj chce ešte chvíľu naťahovať čas a užiť si ministerskú funkciu. Zdá sa, že z garanta nezávislosti súdnictva sa stáva garant kariérnych prestupov ministra Harabina.
udcovia Súdnej rady (ďalej SR) minulý týždeň pohrozili generálnemu prokurátovi Dobroslavovi Trnkovi, že ak nevysvetlí, ako Daniel Lipšic získal prepis rozhovoru medzi ministrom Harabinom a údajným bosom albánskej mafie Bakim Sadikim, tak požiadajú premiéra Roberta Fica, „aby ho ako jeho nadriadený na to upozornil“. To tu ešte nebolo: sudcovia vyzvali šéfa vlády, aby stanovil šéfovi prokuratúry, ako sa má správať. Čo je ešte horšie, sudcov zo SR vôbec nezaujíma, či Harabin mal, alebo nemal priateľský vzťah so Sadikim a či tento vzťah v 90. rokoch napokon neovplyvnil postup slovenských orgánov, ktoré Sadikiho napokon nevyhostili z krajiny. Radu zaujíma len to, ako sa Lipšic dostal k informáciám, ktoré ohrozili pozíciu Harabina na poste ministra.
.poslanie: garant nezávislosti
Do Súdnej rady, ktorá vznikla v roku 2001 ako najvyšší orgán všeobecného súdnictva, vtedy politici a právnici vkladali veľké nádeje. EÚ totiž predtým Slovensko kritizovala, že má nedostatočne upravenú nezávislosť súdnictva. Vláda sudcov navrhovala, parlament ich volil a minister spravodlivosti rozhodoval o ich kariérnom postupe. Riziko, že sudca bude v citlivých kauzách rozhodovať v prospech štátnej moci, bolo teda systémové. A tak sa s veľkými fanfárami na základe ústavného zákona zriadila SR, ktorá mala manifestovať novú nezávislosť súdnej moci od politikov. V jej popise práce je predkladať prezidentovi návrhy kandidátov na sudcov, kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu alebo rozhodovať o preložení sudcu. Stručne a jednoducho: nový sudcovský orgán mal garantovať, že o sudcoch sa už nemôže rozhodovať na základe politickostraníckych, ale čisto odborných kritérií. Niekto mieni, realita mení...
.v harmónii
Nedá sa tvrdiť, že v prvých rokoch by sa SR tomuto poslaniu nejako významne spreneverila. No už na začiatku sa mnohí začudovali, keď bol do SR vymenovaný napríklad Tibor Šafárik, niekdajší tieňový minister SNS, ktorý ako ústavný sudca potvrdil platnosť Mečiarových amnestií. V Súdnej rade však vtedy bolo viac názorových táborov, ktoré sa vyvažovali a rada sa dostávala aj do ostrých konfliktov s bývalým ministrom spravodlivosti Danielom Lipšicom. Vôbec sa teda nedalo povedať, že by slúžila ministrovi. Minulý rok sa však SR obmenila a nadišli nové časy. Z 18 členov mal Harabin zrazu s výnimkou dvoch-troch sudcov všetko svojich ľudí. Keďže po troch sudcoch nominuje do rady prezident, parlament a vláda, je vcelku pochopiteľné, že väčšina z tejto deväťčlennej, politicky nominovanej skupiny, budú „harabinovci“. Lenže rovnakú krv mala aj väčšina z ôsmich členov rady, ktorých zvolilo vo voľbách 1 172 sudcov z okresných, krajských či vojenských súdov. V kuloároch sa hovorí, že Harabin si zvolenie šiestich sudcov pomerne starostlivo zorganizoval, jasný dôkaz o tom však neexistuje. Isté je, že šiesti zo sudcov, ktorých zvolili sudcovia, hlasujú spolu s deviatimi sudcami, zvolenými politikmi tak, ako si to želá minister Harabin.
.pánu ministrovi z lásky
Sudcov, uvažujúcich nezávisle od Harabina, je podľa našich informácií v SR ako šafranu. V konflikte s Harabinom bol Milan Karabín, donedávna predseda SR z titulu funkcie šéfa Najvyššieho súdu (NS). Do jednoznačnej väčšiny dnes nezapadá už iba Ida Hanzelová z Najvyššieho súdu a jasný Harabinov človek nie je ani Juraj Sopoliga z Krajského súdu v Košiciach. Po tom, čo Karabínovi v októbri vypršalo funkčné obdobie šéfa NS, z rady vypadol, a tak už drvivej väčšine sudcov naklonených Harabinovi nemá kto čeliť. Karabín v septembri ako dosluhujúci predseda SR odmietol podpísať jej stanovisko, v ktorom sa písalo, že rada „odsudzuje útoky exministra Daniela Lipšica na ministra spravodlivosti Štefana Harabina, ktoré sa nezakladajú na dôveryhodných a ucelených podkladoch. Ich cieľom je znevážiť osobu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a vyvolať napätie a rozkol v justícii“. K chýbajúcemu podpisu Karabína pod toto uznesenie zapisovateľka dopísala, že „predseda odmietol uznesenie podpísať napriek tomu, že súdna rada toto uznesenie schválila“.
Mimochodom, za toto uznesenie hlasovalo 15 sudcov, ani jeden nebol proti, nikto sa nezdržal. Neprítomná bola Ida Hanzelová z Najvyššieho súdu a samotný Karabín, ktorý krátko pred rokovaním o tomto bode z hlasovania odišiel. Pôvodný návrh uznesenia z pera piatich sudcov SR (Anna Marková, Mária Usačevová, Gabriela Šimonová, Helena Kožíková, Richard Molnár) bol pritom ešte razantnejší: tí chceli Lipšica odsúdiť za útoky, „ktoré sú založené na klamstvách a fiktívnych formuláciách“. Naformuloval by to Harabinov hovorca Michal Jurči lepšie? Sudcov SR vôbec netrápilo, že niekoľko týždňov predtým zverejnil prepis priateľského rozhovoru Harabina so Sadikim denník Sme a Harabinovi sa jeho autenticitu nepodarilo nijako vyvrátiť (ani sa o to zvlášť nesnažil). Na Harabinovu radosť však v tom majú pätnásti sudcovia SR úplne jasno.
.štefanove dievčatá
Naše zdroje z prostredia blízkeho Súdnej rade uviedli, že najaktívnejšie v prospech záujmov ministra vystupujú ženy sudkyne – menovite Helena Kožíková z Okresného súdu Bratislava IV., Gabriela Šimonová, ktorú Harabin vymenoval za predsedníčku Krajského súdu v Bratislave a Viera Petríková, ktorú nedávno minister vymenoval za predsedníčku Okresného súdu vo Vranove nad Topľou.
Zaujímavé sú aj iné okolnosti: Gabriela Šimonová pred tromi rokmi oslobodila exriaditeľa SIS Ivana Lexu v prípade „mŕtve duše“ (išlo o fiktívnych zamestnancov SIS). Oslobodzovací rozsudok v prospech Lexu vydal aj ďalší člen SR, Richard Molnár. Helena Kožíková bola pred súdnickou kariérou členkou HZDS a vedúcou úradu ministerstva práce za éry Oľgy Keltošovej. Až polovica dnešných členov SR sú funkcionári súdov, z ktorých väčšina za svoju pozíciu vďačí práve ministrovi Harabinovi. Teda človeku, ktorý ich môže z funkcie kedykoľvek odvolať. Členom SR je aj tajomník ministerstva spravodlivosti Daniel Hudák (SNS), ktorý – celkom logicky – dozerá na bezprostredné záujmy rezortu. A sú tu aj vyložení Harabinovi kamaráti.
O Igorovi Burgerovi, ktorý je predsedom Krajského súdu v Prešove, sa Harabin už pre médiá vyjadril, že je „vzor morálky, ľudskosti a čestnosti v talári, až by som povedal, šľachtic v talári“. Podobne sa Harabin vyjadruje napríklad aj o predsedovi michalovského súdu Jozefovi Soročinovi, opäť jeho osobnom priateľovi, ktorého minister označuje za jedného z najlepších sudcov na Slovensku. Hoci sa dnes michalovský súd nachádza v rozklade (viac v článku Ctihodný sudca, ctihodný minister, .týždeň 37/2008)
Harabin s Burgerom sa tiež netaja, že sú dobrí kamaráti, ktorí kedysi sedeli v jednej kancelárii v Poprade. O Burgerovi sa v minulosti nepísalo iba v súvislosti s jeho blízkym vzťahom k Harabinovi. V roku 2001 kritizoval Najvyšší kontrolný úrad nedostatky pri financovaní rekonštrukčných prác v rámci prestavby prešovského Krajského súdu, ktorému aj vtedy velil Burger. Podľa NKÚ stálo porušenie rozpočtovej disciplíny vyše 20 miliónov korún.
.alibisti
Situácia, keď väčšina členov rady kope za ministra spravodlivosti, má prirodzene negatívny dopad na nezávislosť súdnictva. Minister môže sudcovi dočasne pozastaviť výkon funkcie, a tým ho de facto vyradiť z rozhodovania napríklad aj o citlivých kauzách. Dotknutý sudca má právo podať na Súdnu radu návrh zrušiť toto ministrovo rozhodnutie. Členovia rady o tom rozhodnú hlasovaním. V súvislosti s touto kompetenciou ministra sú zaujímavé dva prípady z nedávnej minulosti.
V lete tohto roku minister Harabin dočasne pozastavil výkon funkcie sudkyni Krajského súdu v Bratislave Anne Benešovej. Dôvodom bola sťažnosť, že sudkyňa zabránila účastníkovi sporu vyhotoviť zvukový záznam. Podľa nálezu Ústavného súdu nemôže predseda senátu povedať, že nedovoľuje zvukový záznam. Benešová sa na Súdnej rade bránila, že funkciu sudcu vykonáva tridsaťtri rokov a nahrávanie jej neprekáža. Účastník sporu bol však podľa nej ťažko zvládnuteľný, nedisciplinovaný a mala pochybnosti o jeho duševnom stave. Keďže si odmietal sadnúť, na jeho žiadosť o nahrávanie mu odpovedala, že sa má najskôr posadiť. Dá sa oponovať, že sudkyňa mala za každých okolností rešpektovať nález Ústavného súdu a nahrávanie povoliť. Len by potom nemal fungovať dvojaký meter. Nedávno zakázala zvukový záznam z pojednávania žaloby šéfa Okresného súdu v Michalovciach Jozefa Soročinu aj trebišovská sudkyňa Monika Koščová. No nikto jej zatiaľ výkon funkcie nepozastavil.
Ešte jedna zaujímavosť. Sudkyňa Benešová mala rozhodovať (čo teraz nemôže...) v spore ministra Harabina s denníkom Sme. Harabin denník žaloval za článok o tom, že v roku 1985 ešte ako sudca okresného súdu odsúdil na 28 mesiacov katolíckeho kňaza Bystríka Janíka. Hlasovanie členov SR o žiadosti sudkyne Benešovej na zrušenie ministrovho rozhodnutia bolo priezračnou ukážkou alibizmu. Sudkyňu podporil jeden člen, piati boli proti – a jedenásti sa hlasovania zdržali...
.pozor na Lipšica
Návrh na zrušenie ministrovho rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie podal na SR aj sudca Okresného súdu v Michalov-
ciach Stanislav Sojka. Dôvodom pozastavenia bolo v jeho prípade podozrenie, že vynášal informácie o pomeroch na michalovskom súde. Sojka v minulosti rozhodol o vine pašerákov cigariet, ktorých zastupoval advokát Juraj Kus. Ten istý advokát zastupoval vo viacerých kauzách aj predsedu súdu Soročinu. Advokát Kus sa odvolal a v zdôvodnení napísal, že Sojka by ako bývalý prokurátor nemal vykonávať funkciu sudcu na trestnom úseku. Predseda Soročina krátko nato rozhodol o jeho preradení na iný úsek. Harabin vo svojom rozhodnutí o pozastavení Sojkovej funkcie uviedol, že je podozrivý z toho, že Kusovo odvolanie poskytol známym sudcom, prokurátorom a poslancovi Danielovi Lipšicovi. Práve skutočnosť, že Sojka sa mal údajne zúčastniť na Lipšicovej tlačovej konferencii, zaujímala aj členov Súdnej rady. Viackrát sa ho podľa našich informácií opýtali, či je to pravda. Sojka to odmietol a navrhol, aby bol na zasadnutie pozvaný aj Lipšic. To zase odmietla Súdna rada a hlasovaním sa stotožnila s Harabinovými argumentmi. „Samozrejme som so Sojkom nikdy na nijakej tlačovej konferencii nebol,“ potvrdil pre .týždeň exminister Lipšic.
.držíme mu miesto
Lojalitu k ministrovi ukázala Súdna rada aj v septembri, keď mala rozhodovať o predsedovi Najvyššieho súdu. Jediným kandidátom bol jeho dovtedajší šéf Milan Karabín, ktorého opätovnú kandidatúru podporilo aj 32 sudcov Najvyššieho súdu. Členovia SR o ňom nakoniec nehlasovali s argumentom, že chcú počkať na správu NKÚ o použití 17 miliónov korún, za ktoré v roku 2007 Karabin nakúpil pre súd výpočtovú techniku. Podľa niektorých členov SR a nakoniec aj podľa samotného Karabína je toto rozhodnutie účelové a v rozpore s ústavou. Ministerstvo spravodlivosti zároveň predložilo do parlamentu novelu, ktorá mení pravidlá voľby predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu. Ak podľa nej členovia SR nezvolia predsedu, nová voľba sa koná do 120 dní od poslednej voľby. V súčasnosti platí, že ak je hlasovanie neúspešné, opakuje sa už na najbližšom zasadnutí Súdnej rady, ktoré je raz za mesiac.
V sudcovských kuloároch sa šušká, že minister Harabin má o miesto predsedu Najvyššieho súdu veľký záujem. V Súdnej rade má dostatok podporovateľov na to, aby vo voľbe uspel. Len vraj chce ešte chvíľu naťahovať čas a užiť si ministerskú funkciu. Zdá sa, že z garanta nezávislosti súdnictva sa stáva garant kariérnych prestupov ministra Harabina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.