moja drahá, keď si ma minule prišla pozrieť, priniesla si so sebou zbierku Silanových básní Úbohá duša na zemi. Pýtala si sa ma, či ju poznám, no vtom ktosi zazvonil a ty si musela odísť preč.
Janko bol môj spolužiak v kňazskom seminári. Nie priamo, lebo bol odo mňa starší. Kolovali o ňom rôzne historky, keďže sám nebol veľmi zhovorčivý. No keď si k nemu niekto našiel cestu, rád mu o sebe porozprával.
Vlastným menom sa volal Ján Ďurka. Silan bolo iba jeho básnické meno. Pochádzal z dedinky Sila neďaleko Nitry. Od malička mal slabý zrak, za čo sa aj dosť hanbil. Nepriznával sa k tomu. Prišlo sa na to, až keď dostal pätorku zo zemepisu. V prime na gymnáziu nedokázal na mape ukázať Bajkalské jazero. Od maturity nosieval okuliare s dioptriami číslo 18. Neskôr sa jeho očná porucha ešte viac zhoršovala.
do čiernej reverendy
Chcel sa stať kňazom. No pre chatrné zdravie a slabý zrak ho nechceli nikde prijať. Keď sa hlásil za kňaza, mal už za sebou prvú básnickú zbierku Kuvici. Jeho druhý pokus ho zaviedol do Trnavy k františkánom. Po osobnom pohovore s predstaveným rehole sa zdalo, že všetko je v poriadku. Janko však pri rozhovore spomenul, že píše básne. Kvardián františkánskeho rádu mu vtedy na to povedal: „Nie, neprijmem vás, máme tu už jedného básnika, Ruda Dilonga. To nám stačí, máme s ním dosť opletačky. Nie, neprijmem vás. Nemôžem vás prijať.“ Keď už nedúfal, že ho ešte niekde vezmú, skúsil šťastie u biskupa Vojtaššáka na Spišskej Kapitule. Ani tam ho nevzali. No potom sa zaňho prihovoril sám biskup Vojtaššák. A zrazu bol prijatý.
Bol zvláštny. Veľa nerozprával. Postavu mal útlu, s kolísavou chôdzou. Často sa strácal na chodbách pre zlú orientáciu a slabé osvetlenie. Ako študent teológie vydal svoju druhú zbierku Rebrík do neba. Niekoľko jeho básní chlapci zhudobnili a spievali na slávnostiach. Poplatok za štúdiá bol v roku 1938 približne 100 korún na mesiac. Keďže Janko nemal peniaze, písal. Sám sa neskôr priznal, že doštudoval vďaka poézii.
Silan sa bál výsluchov ŠtB; zakaždým mu vzali okuliare a z neho sa tak stal úplný slepec.
Raz mi jeden kňaz rozpovedal túto príhodu: „Bolo to v čase predjaria – púšťal sa sneh. Nemal poriadnych topánok do rozmočeného prostredia, a tak šiel k pánovi prefektovi a poprosil ho, aby nemusel ísť na popoludňajšiu prechádzku. A za jedinú prechádzku bola poéma na svete.“ Bola to báseň Slávme to spoločne. To je práve tá, čo sa ti tak páči, ako pekne tam hovorí o svojej mame. Ozaj, vedela si, že mama mu zomrela ešte ako malému dieťaťu? Napriek tomu o nej vždy písal básne. Vždy boli plné nehy a detskej čistej lásky. Ako v tejto: „Ty, ktorá hľadíš z tamtej druhej strany / na moju cestu krivolakú, / nespúšťaj zo mňa svojho zraku, / blaženým svetlom svojím, ktoré chráni / aj tu, kde ťa už niet, / prihováraj sa, svieť!“
Tri mesiace pred svojou kňazskou vysviackou sa dozvedel o smrti svojho kamaráta, s ktorým si veľmi dobre rozumel. Ľudsky, duchovne, spisovateľsky. Bol to Paľo Ušák so pseudonymom Oliva. Spolu so Števom Schellingom, Mikulášom Šprincom a Jankom Kováčom napísal Janko knihu spomienok a básní Tak umieral básnik Paľo Oliva.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.