vyrastal približne pred šesťdesiatimi piatimi rokmi na tabakovej a dobytčej farme, no vždy mal rád stroje, takže aj počas strednej školy pracoval 40 hodín týždenne v garáži. Potom odišiel drieť do viacerých fabrík – vyrábal súčiastky pre lietadlá, sedadlá do automobilov, plechové platne a skrine pre tie veľké klimatizačné ventilátory, ktoré vidíme visieť na budovách.
Zakaždým keď sa ekonomika niekam posunula alebo sa jeho práca presunula do Mexika, ho postretlo prepúšťanie. No obdobie nezamestnanosti netrvalo nikdy dlhšie než šesť mesiacov a on si opäť našiel novú prácu.
Dnes už robí iba na polovičný úväzok. Dovolenku si však nemohol vziať za štyri roky ani raz, pretože sa so svojou manželkou museli postarať o jej starnúcu matku, ktorá mala problémy s prijímaním potravy. Desaťkrát je zachránil život Heimlichovým manévrom a musel byť nablízku, keby sa jej niečo podobné prihodilo opäť.
Svoj najlepší džob získal v polovici svojej pracovnej kariéry, keď sa stal dozorcom vo fabrike na výrobu plechových platní. No len čo sa zmenila technológia, stratil kvalifikáciu dohliadať ďalej na nových zamestnancov, takže ho už viac nepotrebovali.
Povedal si, že posledný deň príde do práce už len v tichosti, vyprace si svoj stôl a poberie sa preč.
Akosi sa to však rozchýrilo, a keď opúšťal svoju kanceláriu so škatuľou v rukách, stál tam dvojrad mužov, ktorý sa tiahol od jeho kancelárie pozdĺž celej fabriky až von k jeho autu na parkovisku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.