Hoci by Ian Anderson na vlastné narodeniny najradšej niekam zaliezol, štyridsiatku svojej kapely Jethro Tull oslavuje sériou koncertov. Zastaví sa aj na Slovensku, no na celosvetové turné nepôjde – vraví, že uhlíkovú stopu už za sebou zanechal dosť veľkú.
Tento rok ste s Jethro Tull na turné, ktorým si pripomínate štyridsiate výročia založenia kapely. Na svojej internetovej stránke však uvádzate, že pôvodne ste sa chceli vyhnúť zmienkam o výročí a presvedčili vás až rozhovory so spoluhráčmi a fanúšikmi. Nemáte rád oslavy?
Naozaj nepatrím k ľuďom, ktorí radi oslavujú narodeniny ani iné sviatky. Radšej ráno vstanem a usilujem sa, aby som prežil výnimočný deň bez ohľadu na to, či je na jeho konci nula. (Smiech.) No hoci narodeniny ani iné sviatky neobľubujem, uvedomujem si, že iní ľudia ich zbožňujú. V mojom svete sú to najmä nahrávacie spoločnosti, agenti, promotéri – tí všetci majú radi niečo, čo môžu predať, nejaké jednoduché posolstvo. Pre mňa je štyridsiate výročie dôležité rovnako ako tridsiate deviate alebo štyridsiate prvé – som rád, že sa dodnes venujem hudbe a že stále pracujem so svojimi spoluhráčmi.
.okrúhle výročie ste mali aj vlani...
Áno, vlani som mal šesťdesiat rokov. Registrujem to, ale vôbec sa na ten vek necítim, takže to nepovažujem za niečo, čo by bolo treba oslavovať. Pre mňa je to skôr deň, keď by som najradšej zaliezol za nejaký veľký kameň a zostal tam aspoň týždeň. (Smiech.)
.hoci nemáte rád oslavy, na výročnom turné hráte väčšinou starý repertoár. Zachováte pôvodné aranžmány alebo hráte klasické skladby v nových úpravách, ako ste urobili napríklad na vašom nedávnom sólovom albume s orchestrom (Ian Anderson Plays The Orchestral Jethro Tull)?
Vždy to závisí od konkrétnej skladby. Tie najstaršie sa v priebehu rokov menili, hrávali sme ich rôznym spôsobom a v niektorých prípadoch ich máme aj v troch alebo štyroch aranžmánoch. Takže si môžeme vybrať, ktorú verziu zahráme, a práve tá možnosť voľby nás ako muzikantov baví. No keďže tento rok je dôraz na našom štyridsiatom výročí, hráme najmä skladby z prvých albumov a venujeme sa obdobiu od roku 1968 po rok 1972, a k tomu pridáme zopár piesní z neskoršieho obdobia. To všetko sa však môže zmeniť – keď budeme hrať na miestach, kde sme ešte nikdy nehrali, možno vyberiem skladby tak, aby sme tvorbu Jethro Tull predstavili panoramatickejšie.
.venujete veľkú pozornosť reedíciám starých albumov, podieľate sa na ich remastrovaní, píšete k nim komentáre... Nemáte niekedy nutkanie zmeniť pôvodné skladby, opraviť v nich niečo, čo dnes považujete za chyby?
Určite, najmä v prípade albumu Aqualung, ktorý trpí tým, že sme ho nahrávali v novom štúdiu, ktoré ešte nebolo úplne dokončené. Spolu s Led Zeppelin sme boli prví, kto tam nahrával. Bolo to veľmi náročné – mali sme stále nejaké technické problémy, nedôverovali sme zvuku, ktorý sa tam dal dosiahnuť. Myslím, že Aqualung by dopadol inak, keby sme ho nahrávali v inom štúdiu, a niekedy ľutujem, že to nie je zvukovo kvalitnejšia nahrávka. Na druhej strane problémy, s ktorými človek zápasí, môžu vytvoriť ďalšiu energiu, a tá sa môže pretvoriť na niečo pozitívne. Takže keby nahrávanie prebiehalo jednoduchšie, možno by Aqualung napokon nebol taký dobrý album, ktovie?
.sú aj skladby, za ktoré sa dnes hanbíte?
Áno, pri niektorých mám pocit, že sa nikdy nemali dostať na verejnosť. Možno sú to hity, ale nepatria k mojim obľúbeným skladbám. Napríklad skladba Teacher z albumu Benefit alebo Bungle In The Jungle z albumu War Child. Vznikli ako single, ako účelová záležitosť – šlo o to, aby nás viac hrali americké rádiá a aby pomocou nich spropagovali naše albumy. Takže, hoci sú tieto skladby najmä v USA veľmi populárne, nemám z nich dobrý pocit – pôsobia na mňa nečisto, vykonštruovane, príliš komerčne. Preto ich ani nehrávam na koncertoch, lebo by som mal pocit, že k sebe nie som poctivý.
.posledný štúdiový album Jethro Tull vyšiel v roku 1999. Neuvažujete po takom dlhom čase o novej nahrávke?
V priebehu posledných troch rokov som zložil veľa nového materiálu, minulý rok sme v prestávke medzi turné niečo nahrali. Náš problém je však už tradične v tom, že sme koncertujúca kapela a je strašne náročné, aby sme sa všetci zišli aj mimo turné. Po skončení dlhej šnúry sa totiž všetci chcú vrátiť k svojim manželkám a deťom, oddýchnuť si. Navyše všetci členovia kapely majú okrem Jethro Tull aj vlastné hudobné aktivity: dvaja vyučujú hudbu, ďalší hrá s inými muzikantmi, Martin Barré rád chodieva s manželkou na dovolenky... Cítil by som sa hlúpo, keby som im po skončení vyčerpávajúceho turné na druhý deň zavolal: „Nazdar, chlapci, na budúci týždeň ideme skúšať!“ (Smiech.) Viem, že sa modlia, aby si mohli užiť trochu voľna. Keď má človek po dvadsiatke, je schopný stále pracovať, ale keď máte deti, máte aj zodpovednosť voči rodine. V našom veku už človek musí dobre zvažovať, ako využije čas, ktorý má ešte k dispozícii. Ale aby som odpovedal na vašu otázku – dúfam, že nový album bude, len si naň musíme nájsť čas.
.v poslednom desaťročí ste sa venovali najmä sólovým projektom. V čom je podľa vás hlavný rozdiel v porovnaní s Jethro Tull?
Keď pracujem na sólových projektoch, cítim sa v štúdiu ako maliar. Človek môže pracovať osamote, môže si dovoliť byť sebecký – skúmať vlastné možnosti a nemusí brať ohľad na druhých ľudí a starať sa o to, aby boli spokojní aj ostatní muzikanti. Keď pracujem na sólovom albume, pokúšam uspokojiť len samého seba, a ak aj prídu ďalší muzikanti, sú uzrozumení s tým, že mám presnú predstavu, a musia sa jej prispôsobiť. Pri nahrávaní sólového albumu sa teda cítim ako maliar, no a pri nahrávaní albumu s Jethro Tull sa cítim skôr ako manažér futbalového tímu – musím sa starať o to, aby si všetci prišli na svoje. (Smiech.)
.v Jethro Tull ste často vystupovali ako potulný muzikant, minstrel. Ako ste sa v tejto úlohe cítite dnes?
Keď minstrel putoval po svete v stredoveku, zanechával po sebe veľmi malú uhlíkovú stopu. Keď človek cestoval po svete v šesťdesiatych až deväťdesiatych rokoch, musel využívať spôsoby dopravy, ktoré prispeli k problémom, ktoré dnes začíname vážne pociťovať. Moja generácia je zodpovedná za väčšinu svinstva, v ktorom sa dnes nachádzame, a na svoju obhajobu môžeme povedať len toľko, že sme nevedeli, čo činíme. (Smiech.) Keď som v roku 1974 napísal svoju prvú skladbu o klimatických zmenách, vedci boli presvedčení, že Zem sa ochladzuje a že zvyšovanie množstva CO2 spôsobí ďalšiu ľadovú dobu. Teraz už vieme, ako to je, no stále som súčasťou generácie, ktoré je zodpovedná za osemdesiat až deväťdesiat percent problémov. Preto mám veľmi zmiešané pocity z úlohy minstrela, potulného hudobníka, ktorý má v dnešnej dobe cestovať po svete. Nie som napríklad ochotný ísť do Austrálie a odohrať tam štyri alebo päť koncertov, lebo to považujem za ekologicky neakceptovateľné. To isté platí o Latinskej Amerike – svojmu latinskoamerickému promotérovi som musel povedať, že tam nepôjdem na turné. Keď som na turné v Európe, cesty lietadlom sú pomerne krátke a väčšinou môžeme využívať automobilovú a vlakovú dopravu. Svoju hlavnú úlohu do budúcnosti teda vidím v znižovaní osobnej uhlíkovej stopy a dúfam, že ostatní ľudia budú robiť to isté.
Ian Anderson / Zakladateľ a vedúca osobnosť skupiny Jethro Tull, spevák, skladateľ, hráč na flautu a ďalšie nástroje Ian Anderson sa narodil 10. augusta 1947 v škótskom meste Dunfermline. V roku 1968 založil skupinu Jethro Tull, v tom istom roku im vyšiel debutový album This Was. Ian Anderson začal ako prvý používať v rockovej hudbe flautu, na ktorej sa naučil hrať ako samouk. Jethro Tull sa zaradili medzi najvýznamnejšie rockové skupiny všetkých čias, v ich tvorbe sa spája progresívny rock, hard rock, folk, blues aj prvky etnickej a klasickej hudby. Vydali tridsať štúdiových a koncertných albumov, medzi najznámejšie patria napríklad Aqualung (1971), Thick As A Brick (1972), Songs From The Wood (1977) alebo Heavy Horses (1978). Jethro Tull tento rok oslavujú 40. výročie vzniku, 5. novembra vystúpia na bratislavských Pasienkoch.
Tento rok ste s Jethro Tull na turné, ktorým si pripomínate štyridsiate výročia založenia kapely. Na svojej internetovej stránke však uvádzate, že pôvodne ste sa chceli vyhnúť zmienkam o výročí a presvedčili vás až rozhovory so spoluhráčmi a fanúšikmi. Nemáte rád oslavy?
Naozaj nepatrím k ľuďom, ktorí radi oslavujú narodeniny ani iné sviatky. Radšej ráno vstanem a usilujem sa, aby som prežil výnimočný deň bez ohľadu na to, či je na jeho konci nula. (Smiech.) No hoci narodeniny ani iné sviatky neobľubujem, uvedomujem si, že iní ľudia ich zbožňujú. V mojom svete sú to najmä nahrávacie spoločnosti, agenti, promotéri – tí všetci majú radi niečo, čo môžu predať, nejaké jednoduché posolstvo. Pre mňa je štyridsiate výročie dôležité rovnako ako tridsiate deviate alebo štyridsiate prvé – som rád, že sa dodnes venujem hudbe a že stále pracujem so svojimi spoluhráčmi.
.okrúhle výročie ste mali aj vlani...
Áno, vlani som mal šesťdesiat rokov. Registrujem to, ale vôbec sa na ten vek necítim, takže to nepovažujem za niečo, čo by bolo treba oslavovať. Pre mňa je to skôr deň, keď by som najradšej zaliezol za nejaký veľký kameň a zostal tam aspoň týždeň. (Smiech.)
.hoci nemáte rád oslavy, na výročnom turné hráte väčšinou starý repertoár. Zachováte pôvodné aranžmány alebo hráte klasické skladby v nových úpravách, ako ste urobili napríklad na vašom nedávnom sólovom albume s orchestrom (Ian Anderson Plays The Orchestral Jethro Tull)?
Vždy to závisí od konkrétnej skladby. Tie najstaršie sa v priebehu rokov menili, hrávali sme ich rôznym spôsobom a v niektorých prípadoch ich máme aj v troch alebo štyroch aranžmánoch. Takže si môžeme vybrať, ktorú verziu zahráme, a práve tá možnosť voľby nás ako muzikantov baví. No keďže tento rok je dôraz na našom štyridsiatom výročí, hráme najmä skladby z prvých albumov a venujeme sa obdobiu od roku 1968 po rok 1972, a k tomu pridáme zopár piesní z neskoršieho obdobia. To všetko sa však môže zmeniť – keď budeme hrať na miestach, kde sme ešte nikdy nehrali, možno vyberiem skladby tak, aby sme tvorbu Jethro Tull predstavili panoramatickejšie.
.venujete veľkú pozornosť reedíciám starých albumov, podieľate sa na ich remastrovaní, píšete k nim komentáre... Nemáte niekedy nutkanie zmeniť pôvodné skladby, opraviť v nich niečo, čo dnes považujete za chyby?
Určite, najmä v prípade albumu Aqualung, ktorý trpí tým, že sme ho nahrávali v novom štúdiu, ktoré ešte nebolo úplne dokončené. Spolu s Led Zeppelin sme boli prví, kto tam nahrával. Bolo to veľmi náročné – mali sme stále nejaké technické problémy, nedôverovali sme zvuku, ktorý sa tam dal dosiahnuť. Myslím, že Aqualung by dopadol inak, keby sme ho nahrávali v inom štúdiu, a niekedy ľutujem, že to nie je zvukovo kvalitnejšia nahrávka. Na druhej strane problémy, s ktorými človek zápasí, môžu vytvoriť ďalšiu energiu, a tá sa môže pretvoriť na niečo pozitívne. Takže keby nahrávanie prebiehalo jednoduchšie, možno by Aqualung napokon nebol taký dobrý album, ktovie?
.sú aj skladby, za ktoré sa dnes hanbíte?
Áno, pri niektorých mám pocit, že sa nikdy nemali dostať na verejnosť. Možno sú to hity, ale nepatria k mojim obľúbeným skladbám. Napríklad skladba Teacher z albumu Benefit alebo Bungle In The Jungle z albumu War Child. Vznikli ako single, ako účelová záležitosť – šlo o to, aby nás viac hrali americké rádiá a aby pomocou nich spropagovali naše albumy. Takže, hoci sú tieto skladby najmä v USA veľmi populárne, nemám z nich dobrý pocit – pôsobia na mňa nečisto, vykonštruovane, príliš komerčne. Preto ich ani nehrávam na koncertoch, lebo by som mal pocit, že k sebe nie som poctivý.
.posledný štúdiový album Jethro Tull vyšiel v roku 1999. Neuvažujete po takom dlhom čase o novej nahrávke?
V priebehu posledných troch rokov som zložil veľa nového materiálu, minulý rok sme v prestávke medzi turné niečo nahrali. Náš problém je však už tradične v tom, že sme koncertujúca kapela a je strašne náročné, aby sme sa všetci zišli aj mimo turné. Po skončení dlhej šnúry sa totiž všetci chcú vrátiť k svojim manželkám a deťom, oddýchnuť si. Navyše všetci členovia kapely majú okrem Jethro Tull aj vlastné hudobné aktivity: dvaja vyučujú hudbu, ďalší hrá s inými muzikantmi, Martin Barré rád chodieva s manželkou na dovolenky... Cítil by som sa hlúpo, keby som im po skončení vyčerpávajúceho turné na druhý deň zavolal: „Nazdar, chlapci, na budúci týždeň ideme skúšať!“ (Smiech.) Viem, že sa modlia, aby si mohli užiť trochu voľna. Keď má človek po dvadsiatke, je schopný stále pracovať, ale keď máte deti, máte aj zodpovednosť voči rodine. V našom veku už človek musí dobre zvažovať, ako využije čas, ktorý má ešte k dispozícii. Ale aby som odpovedal na vašu otázku – dúfam, že nový album bude, len si naň musíme nájsť čas.
.v poslednom desaťročí ste sa venovali najmä sólovým projektom. V čom je podľa vás hlavný rozdiel v porovnaní s Jethro Tull?
Keď pracujem na sólových projektoch, cítim sa v štúdiu ako maliar. Človek môže pracovať osamote, môže si dovoliť byť sebecký – skúmať vlastné možnosti a nemusí brať ohľad na druhých ľudí a starať sa o to, aby boli spokojní aj ostatní muzikanti. Keď pracujem na sólovom albume, pokúšam uspokojiť len samého seba, a ak aj prídu ďalší muzikanti, sú uzrozumení s tým, že mám presnú predstavu, a musia sa jej prispôsobiť. Pri nahrávaní sólového albumu sa teda cítim ako maliar, no a pri nahrávaní albumu s Jethro Tull sa cítim skôr ako manažér futbalového tímu – musím sa starať o to, aby si všetci prišli na svoje. (Smiech.)
.v Jethro Tull ste často vystupovali ako potulný muzikant, minstrel. Ako ste sa v tejto úlohe cítite dnes?
Keď minstrel putoval po svete v stredoveku, zanechával po sebe veľmi malú uhlíkovú stopu. Keď človek cestoval po svete v šesťdesiatych až deväťdesiatych rokoch, musel využívať spôsoby dopravy, ktoré prispeli k problémom, ktoré dnes začíname vážne pociťovať. Moja generácia je zodpovedná za väčšinu svinstva, v ktorom sa dnes nachádzame, a na svoju obhajobu môžeme povedať len toľko, že sme nevedeli, čo činíme. (Smiech.) Keď som v roku 1974 napísal svoju prvú skladbu o klimatických zmenách, vedci boli presvedčení, že Zem sa ochladzuje a že zvyšovanie množstva CO2 spôsobí ďalšiu ľadovú dobu. Teraz už vieme, ako to je, no stále som súčasťou generácie, ktoré je zodpovedná za osemdesiat až deväťdesiat percent problémov. Preto mám veľmi zmiešané pocity z úlohy minstrela, potulného hudobníka, ktorý má v dnešnej dobe cestovať po svete. Nie som napríklad ochotný ísť do Austrálie a odohrať tam štyri alebo päť koncertov, lebo to považujem za ekologicky neakceptovateľné. To isté platí o Latinskej Amerike – svojmu latinskoamerickému promotérovi som musel povedať, že tam nepôjdem na turné. Keď som na turné v Európe, cesty lietadlom sú pomerne krátke a väčšinou môžeme využívať automobilovú a vlakovú dopravu. Svoju hlavnú úlohu do budúcnosti teda vidím v znižovaní osobnej uhlíkovej stopy a dúfam, že ostatní ľudia budú robiť to isté.
Ian Anderson / Zakladateľ a vedúca osobnosť skupiny Jethro Tull, spevák, skladateľ, hráč na flautu a ďalšie nástroje Ian Anderson sa narodil 10. augusta 1947 v škótskom meste Dunfermline. V roku 1968 založil skupinu Jethro Tull, v tom istom roku im vyšiel debutový album This Was. Ian Anderson začal ako prvý používať v rockovej hudbe flautu, na ktorej sa naučil hrať ako samouk. Jethro Tull sa zaradili medzi najvýznamnejšie rockové skupiny všetkých čias, v ich tvorbe sa spája progresívny rock, hard rock, folk, blues aj prvky etnickej a klasickej hudby. Vydali tridsať štúdiových a koncertných albumov, medzi najznámejšie patria napríklad Aqualung (1971), Thick As A Brick (1972), Songs From The Wood (1977) alebo Heavy Horses (1978). Jethro Tull tento rok oslavujú 40. výročie vzniku, 5. novembra vystúpia na bratislavských Pasienkoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.