V postmodernom svete panujú dve politické ilúzie. Tá prvá hovorí, že politika je zbytočná a vlastne škodlivá, že ju môže a vlastne má nahradiť odbornosť. Že žiaducim ideálom je vládu politiky a politikov nahradiť vládou odbornosti a odborníkov. Tí sa medzi sebou dohodnú, a potom budú vládnuť múdro, v záujme všetkých.
Už Aristoteles vedel, že tento názor je naivný. Politika k ľudskej spoločnosti nevyhnutne patrí a nedá sa eliminovať. Politika sa totiž týka úsudku vzhľadom na prostriedky a ciele: úsudku vzhľadom na to, čo je rozumné a čo je spravodlivé. A v tom sa ľudia, prirodzene, medzi sebou líšia. Vláda odborníkov, ale akých odborníkov? Totiž i tí odborníci sa líšia v úsudku, čo je rozumné a čo je spravodlivé. Ustanovte vládu odborníkov a politika sa vám do nej vráti zadnými dverami: odborníci sa medzi sebou nedohodnú a okamžite sa medzi nimi vytvoria (minimálne) dve názorové frakcie.
Tá druhá ilúzia hovorí, že symboly nie sú nevyhnutné a sú len pre deti. Sú iracionálne, sú akýmsi reliktom neosvietenej minulosti. Symboly ako štátna vlajka, štátna hymna, štátny znak, štátne vyznamenania či… monarchia! Inštitút kráľa a kráľovnej. To je vraj obzvlášť neosvietené! Prezident azda ešte áno, ale kráľovná?
Stúpenci tohto pohľadu si neuvedomujú, že ľudská spoločnosť okrem rozhodovania o tom, čo je rozumné a spravodlivé, potrebuje aj to, aby ľudia mali voči týmto rozhodovacím procesom a ich inštitúciám lojalitu. A lojalitu ľudí zabezpečujú práve symboly. Vlajka, hymna, kráľovná. Je nad politikou, je mimo politikov, nie je osobou politického sporu, preto spoločnosť zjednocuje a symbolizuje. Generuje v ľuďoch lojalitu ku spoločenskému poriadku, bez ktorej žiadna nekrvavá politická spoločnosť nie je možná. A ako zdroj lojality je taktiež zdrojom legitimity.
Monarchia má zmysel v každej dobe. Za kráľa a za kráľovnú sú ochotní zomrieť mnohí, nikto by však neumieral za zobrané spisy Foucaulta či Derridu. Maximálne tak na nudu pri ich čítaní. Áno, monarchia má zmysel v každej dobe, avšak v dobe postmodernej ešte viac než kedykoľvek predtým.
Autor je riaditeľ českého Občianskeho inštitútu
Už Aristoteles vedel, že tento názor je naivný. Politika k ľudskej spoločnosti nevyhnutne patrí a nedá sa eliminovať. Politika sa totiž týka úsudku vzhľadom na prostriedky a ciele: úsudku vzhľadom na to, čo je rozumné a čo je spravodlivé. A v tom sa ľudia, prirodzene, medzi sebou líšia. Vláda odborníkov, ale akých odborníkov? Totiž i tí odborníci sa líšia v úsudku, čo je rozumné a čo je spravodlivé. Ustanovte vládu odborníkov a politika sa vám do nej vráti zadnými dverami: odborníci sa medzi sebou nedohodnú a okamžite sa medzi nimi vytvoria (minimálne) dve názorové frakcie.
Tá druhá ilúzia hovorí, že symboly nie sú nevyhnutné a sú len pre deti. Sú iracionálne, sú akýmsi reliktom neosvietenej minulosti. Symboly ako štátna vlajka, štátna hymna, štátny znak, štátne vyznamenania či… monarchia! Inštitút kráľa a kráľovnej. To je vraj obzvlášť neosvietené! Prezident azda ešte áno, ale kráľovná?
Stúpenci tohto pohľadu si neuvedomujú, že ľudská spoločnosť okrem rozhodovania o tom, čo je rozumné a spravodlivé, potrebuje aj to, aby ľudia mali voči týmto rozhodovacím procesom a ich inštitúciám lojalitu. A lojalitu ľudí zabezpečujú práve symboly. Vlajka, hymna, kráľovná. Je nad politikou, je mimo politikov, nie je osobou politického sporu, preto spoločnosť zjednocuje a symbolizuje. Generuje v ľuďoch lojalitu ku spoločenskému poriadku, bez ktorej žiadna nekrvavá politická spoločnosť nie je možná. A ako zdroj lojality je taktiež zdrojom legitimity.
Monarchia má zmysel v každej dobe. Za kráľa a za kráľovnú sú ochotní zomrieť mnohí, nikto by však neumieral za zobrané spisy Foucaulta či Derridu. Maximálne tak na nudu pri ich čítaní. Áno, monarchia má zmysel v každej dobe, avšak v dobe postmodernej ešte viac než kedykoľvek predtým.
Autor je riaditeľ českého Občianskeho inštitútu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.