Keby skupina Para žila a tvorila v krajine s normálnym hudobným trhom, hralo by ju každé rádio a vystupovala by na štadiónoch.
Ale sme na Slovensku, a tu je Para (podobne ako Živé kvety, Lavagance, Diego, Noisecut alebo Chiki Liki Tu-A) považovaná za náročnú klubovú alternatívu, určenú pre nejakú zvláštnu subkultúru. Pritom kapela okolo Matúša Valla a Laskyho nie je žiadny free džez ani punk. Len silné pesničky s civilnými textami a silnými refrénmi, ktoré sa ľahko pamätajú a na koncertoch s obľubou skandujú.
Až také jednoduché to, samozrejme, nie je. Napríklad taký Lasky: originálny šoumen, ktorý okrem lezenia po pódiovej konštrukcii a „plávania“ na rukách fanúšikov dokáže skvele rapovať a veľmi dobre spievať. Alebo kapela, ktorá sa spoľahlivo pohybuje nad elektronickými podkladmi a hip-hopovými bítmi, no keď treba (a to je dosť často) odpáli nabrúsenú gitarovku, za akú by sa nehanbili ani Strokes. Para má okrem toho zvláštnu schopnosť robiť pesničky, v ktorých kapelu okamžite rozoznáte, no pritom sa štýlovo jedna od druhej líšia tak, ako sa líši Wu Tang Klan od Rage Against The Machine či Talking Heads.
Koncert spojený s krstom štvrtého albumu skupiny sa konal 30. mája v bratislavskom PKO. Spoločenská sála bola slušne zaplnená, keď svoj set skončil dídžej, ktorý spríjemňoval postávanie pod pódiom alebo (častejšie) čakanie v dlhánskom rade na pivo. Na pódium prišla Para a bez otáľania zahrala pesničku Ako najlepšie viem, evidentný hit z nového albumu. Kapela využila veľké pódium na veľkorysé svetlá a videoprojekcie, veľkosť sály zase na kvalitný zvuk. Jedno aj druhé by bolo nanič, keby od prvého popevku až po posledný prídavok nehrali s obrovskou radosťou a zjavnou chuťou. Vlastne aj chuť a radosť – akokoľvek dôležité – by zostali len milostivými výrazmi, ktorými označujeme amatérske nadšenie, keby Para jednoducho nehrala a nespievala tak dobre. Dunivá basa Matúša Valla, neexhibujúci, zato však presní a citliví gitaristi Medveď a Kubo, za nimi perkusionista a elektronik Sado, tvrdý bubeník Danko a dvaja dychári vytvárali ten neopakovateľný zvuk, ktorý by si skupina mohla dať patentovať, Lasky rapoval, spieval, komunikoval, behal, liezol, plával, skákal. Hosťujúca krstná mama albumu Jana Kirschner svojím farebným hlasom spôsobila pozvoľný pád spodnej sánky viacerým divákom, Michal Kaščák znovu ukázal (na koncerte aj na platni), že Pohoda mu v žiadnom prípade nezobrala muzikantskú pohodu (jeho Parné valce ako druhý prídavok roztancovali sálu zo všetkých piesní najviac), Martin Wittgruber priniesol trochu klávesovej radosti a bratia Jobusovci trochu zázračnej atmosféry z Vrbového. Všetko to boli hostia, ktorí s kapelou spolupracujú tradične. Para totiž nie je len dobre fungujúca rocková kapela, ale, ako to správne povedala Jana Kirschner pri krste albumu, „jedna veľká rodina“. Vzápätí sa ospravedlnila, že je to také patetické klišé. Bolo by, keby to túto kapelu celkom presne necharakterizovalo.
Možno, že je nakoniec dobre, že Para nežije niekde v Anglicku, ale tu. Keby žila tam, stali by sa z jej členov – a mohli by sa proti tomu brániť, ako by len chceli – nedostupné hviezdy. Keďže žije tu, sú súčasťou nášho normálneho sveta. Dôležitou a príjemnou súčasťou.
A kto ich chce počuť či vidieť, ten si ich určite nájde.
Juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.