Kým iné dievčatká sa na princezné hrávajú, Elizabeth Alexandra Mary ňou bola odjakživa. Jeden veľký detský sen sa tak v jej prípade zmenil na každodennú a často náročnú realitu. Ktovie, či sa niekedy hrala na kráľovnú. Tou sa totiž pôvodne stať nemala.
Narodila sa 21. apríla 1926 a pri príležitosti jej tretích narodenín vyšiel týždenník Time s obrázkom zamysleného bucľatého dievčatka a s titulkom Princeznička Lilibet na obálke. O Elizabeth (Alžbeta), ktorú všetci volali Lilibet, sa v článku písalo aj toto: „Keby prišla smrť zakrátko a nečakane k trom mužom – Jurajovi V., Edwardovi z Walesu a vojvodovi z Yorku –, Anglicko by malo druhú panenskú kráľovnú Alžbetu.“ Samozrejme, bolo to myslené zveličene. Na kraľovanie sa nechystala ani Lilibet, ani jej rodičia, ale brat jej otca Edward z Walesu, následník panujúceho Juraja V. No napokon sa všetko zvrtlo inak.
.neistý Juraj
Po smrti Juraja V. nastúpil na trón Edward z Walesu – a stal sa najkratšie panujúcim kráľom, ktorého ani oficiálne nekorunovali. Odstúpil, aby sa mohol oženiť s dámou svojho srdca. Príbeh o tom, ako podľahol zvodom dvakrát rozvedenej Američanky Wallis Simpsonovej, bol už stokrát opísaný. Wallis zrejme počítala s tým, že bude kráľovnou. Nepodarilo sa, ale Edwarda si k sebe pripútala tak mocne, že keď si musel vybrať medzi ňou a kraľovaním, vzdal sa trónu.
Edwardova abdikácia priniesla jediné riešenie: 11. septembra roku 1936 ho na tróne vystriedal brat, princ Albert, vojvoda z Yorku, ktorý prijal meno Juraj VI. (George VI). Jeho najstaršia dcéra Alžbeta mala desať rokov a zaujala rolu budúcej kráľovnej, ale iba podmienečne – ak by sa bol z manželstva jej rodičov narodil ešte chlapec, následníkom by bol on.
Neistý a ostýchavý Juraj VI. sa netešil. Deň pred bratovou abdikáciou šiel k svojej matke, kráľovnej Mary, a o tejto návšteve si do denníka zapísal: „Povedal som jej, čo sa stalo. Potom som sa rozplakal ako malé dieťa.“ Údajne práve stresy z panovania osudovo zhoršili Jurajovo aj tak chabé zdravie a Alžbeta mala preto na Edwarda, po ktorom Juraj VI. musel prevziať trón, ťažké srdce.
.alžbeta na tróne
V roku 1947 sa Ažbeta vydala za gréckeho korunného princa Filipa, v roku 1948 porodila prvé dieťa (neskôr sa jej narodili ešte tri). Stále bola len korunnou princeznou, ale už sa musela ujať niektorých kráľovských povinností, ktoré otec nevládal zastávať. V októbri roku 1951 si na oficiálnu návštevu Kanady a USA niesla koncept Deklarácie o nástupe na trón, pre prípad, že by medzitým Juraj VI. v Británii zomrel. Tá situácia nastala až o niekoľko mesiacov neskôr a správa o otcovej smrti 6. februára 1952 zastihla Alžbetu a Filipa na oficiálnej ceste v Keni.
Na otázku, pod akým menom chce panovať, vtedy odpovedala: „Pod svojím vlastným, ako inak?“ V tej chvíli sa začalo to, čo mnohí komentátori s nádejami označovali za „druhý alžbetínsky vek“. Mala to byť zlatá éra, teda, ak by sa za jej historickú predlohu dala považovať vláda Alžbety I. – prvej „panenskej kráľovnej“.
.kráľovna vs. barónka
Boli to však len zbožné priania. Za panovania Alžbety II. sa dovŕšil rozpad Britského impéria – za jeho definitívny koniec sa pokladá odovzdanie Hongkongu Číne v roku 1997. Ale ešte dôležitejšie je, že sa stala vládkyňou v premenlivej dobe, keď srdciam a mysliam jej poddaných vládnu skôr médiá, ktoré si bez rozpakov berú na mušku aj ju. Nebolo to tak vždy. Prísne strážené kráľovské súkromie sa prvý raz čiastočne odhalilo v článkoch a knihe o detstve princezien Alžbety a Margaret, ktoré za tučný honorár od amerického vydavateľa spísala ich dlhoročná guvernantka Marion Crawford. „Crawfie“, ako ju v kráľovskej domácnosti volali, si tým vyslúžila kráľovský hnev. Odvtedy sa časy zmenili a súkromie the royals je v Británii každodennou potravou bulváru. Nevery, rozvody, príbuzenské hádky a rozličné výstrednosti sú vďačným námetom a kráľovná, sama diskrétna a zdržanlivá, pri výčinoch svojho „klanu“ určite značne trpí.
Veľa radosti jej často nerobili ani obyvatelia Downing Street číslo 10, hoci s premiérmi, ktorých zatiaľ „prežila“ jedenásť, musí pracovne vychádzať. Britskí monarchovia sú už od čias kráľovnej Viktórie politicky neutrálni (túto zásadu zaviedol do praxe Viktóriin manžel). Svoje politické názory nevyjadrujú pred verejnosťou, hoci tá sa napokon vždy čo-to dozvie. Tak bolo verejným tajomstvom, že kráľovná nepodporovala politiku Margaret Thatcherovej a znepokojovali ju násilné banícke protesty proti konzervatívnym ekonomickým reformám. Údajne sa obávala o súdržnosť spoločnosti a zdalo sa jej, že zmeny, ktoré vláda konzervatívcov zavádza, vytvárajú zbytočné sociálne trenie. „Problém je v tom, že kráľovná je typ ženy, ktorá by volila sociálnych demokratov,“ vyjadrila sa o nej Margaret Thatcherová. V skutočnosti sa kráľovná prikláňa k politickému názoru známemu pod názvom One Nation – staršiemu britskému konzervativizmu, ktorý na rozdiel od toho thatcherovského vyzdvihuje solidaritu a jednotu. Oficiálne však dve železné dámy svoje vzťahy vyhlasovali za dobré, prípadne ich odmietali komentovať. Na oslavách osemdesiatych narodenín barónky Thatcherovej sa Alžbeta II. zúčastnila aj so svojím manželom, princom Filipom. A Margaret Thatcherová sa na jej adresu vyjadruje už teraz len pozitívne.
.hovorte mi Tony...
Zdalo by sa, že Tony Blair mohol byť po vláde konzervatívcov pre kráľovnú prijateľnejší a spočiatku spolupracovali bez problémov. Lenže mladý premiér (narodil sa mesiac pred Alžbetinou korunováciou) priniesol priveľa novôt. Alžbeta mu vyčítala, že k monarchii nemá dosť úcty, že ju odsúva na vedľajšiu koľaj, a najmä, že nerozumie tradičnej Británii – teda vidieku. Blair bol stelesnením iného sveta – mestského, rýchleho, dynamického a kozmopolitného. Kráľovná, tak ako celá britská monarchia, je pevne spätá s vidiekom, s jeho životným tempom a prioritami, venuje sa chovu psov i závodných koní. Zjednodušene povedané, kým Alžbeta II. oddychuje v malebnom Škótsku, Tony Blair uprednostňuje exotické letoviská. A kým ona sa striktne pridržiava etikety, on ju rebelantsky požiadal, aby ho volala „Tony“. Netreba zdôrazňovať, že iné oslovenie ako zaužívané „Prime Minister“ mu nikdy nevenovala.
.zo železa
Pracovný vzťah kráľovnej s Gordonom Brownom sa zatiaľ predmetom špekulácií nestal, ale asi je len otázkou času, keď na verejnosť prenikne nejaká pikantéria. Najvýraznejším politickým gestom Alžbety II. bolo v poslednom čase vyhlásenie, že odoberá Robertovi Mugabemu čestný titul rytiera – za „zavrhnutiahodnú ľahostajnosť“ k demokracii v Zimbabwe. A gestom, ktorým 82-ročná dáma podala ruku novotám, bola pred pár dňami jej návšteva v londýnskom sídle spoločnosti Google. Vtedy dokonca uploadovala video na internetový kanál YouTube a na jej počesť mal vyhľadávač Google logo so známou siluetou jej hlavy.
Je to dlhá cesta: od tváričky trojročnej Lilibet z obálky Time ku kráľovskej siluete v logu firmy, ktorá stelesňuje médiá i biznis dneška. Cesta plná premien a nepokoja. Hovorí sa však, že Alžbeta II. má nervy zo železa – na rovinu, nič iné jej ani nezostáva.
Narodila sa 21. apríla 1926 a pri príležitosti jej tretích narodenín vyšiel týždenník Time s obrázkom zamysleného bucľatého dievčatka a s titulkom Princeznička Lilibet na obálke. O Elizabeth (Alžbeta), ktorú všetci volali Lilibet, sa v článku písalo aj toto: „Keby prišla smrť zakrátko a nečakane k trom mužom – Jurajovi V., Edwardovi z Walesu a vojvodovi z Yorku –, Anglicko by malo druhú panenskú kráľovnú Alžbetu.“ Samozrejme, bolo to myslené zveličene. Na kraľovanie sa nechystala ani Lilibet, ani jej rodičia, ale brat jej otca Edward z Walesu, následník panujúceho Juraja V. No napokon sa všetko zvrtlo inak.
.neistý Juraj
Po smrti Juraja V. nastúpil na trón Edward z Walesu – a stal sa najkratšie panujúcim kráľom, ktorého ani oficiálne nekorunovali. Odstúpil, aby sa mohol oženiť s dámou svojho srdca. Príbeh o tom, ako podľahol zvodom dvakrát rozvedenej Američanky Wallis Simpsonovej, bol už stokrát opísaný. Wallis zrejme počítala s tým, že bude kráľovnou. Nepodarilo sa, ale Edwarda si k sebe pripútala tak mocne, že keď si musel vybrať medzi ňou a kraľovaním, vzdal sa trónu.
Edwardova abdikácia priniesla jediné riešenie: 11. septembra roku 1936 ho na tróne vystriedal brat, princ Albert, vojvoda z Yorku, ktorý prijal meno Juraj VI. (George VI). Jeho najstaršia dcéra Alžbeta mala desať rokov a zaujala rolu budúcej kráľovnej, ale iba podmienečne – ak by sa bol z manželstva jej rodičov narodil ešte chlapec, následníkom by bol on.
Neistý a ostýchavý Juraj VI. sa netešil. Deň pred bratovou abdikáciou šiel k svojej matke, kráľovnej Mary, a o tejto návšteve si do denníka zapísal: „Povedal som jej, čo sa stalo. Potom som sa rozplakal ako malé dieťa.“ Údajne práve stresy z panovania osudovo zhoršili Jurajovo aj tak chabé zdravie a Alžbeta mala preto na Edwarda, po ktorom Juraj VI. musel prevziať trón, ťažké srdce.
.alžbeta na tróne
V roku 1947 sa Ažbeta vydala za gréckeho korunného princa Filipa, v roku 1948 porodila prvé dieťa (neskôr sa jej narodili ešte tri). Stále bola len korunnou princeznou, ale už sa musela ujať niektorých kráľovských povinností, ktoré otec nevládal zastávať. V októbri roku 1951 si na oficiálnu návštevu Kanady a USA niesla koncept Deklarácie o nástupe na trón, pre prípad, že by medzitým Juraj VI. v Británii zomrel. Tá situácia nastala až o niekoľko mesiacov neskôr a správa o otcovej smrti 6. februára 1952 zastihla Alžbetu a Filipa na oficiálnej ceste v Keni.
Na otázku, pod akým menom chce panovať, vtedy odpovedala: „Pod svojím vlastným, ako inak?“ V tej chvíli sa začalo to, čo mnohí komentátori s nádejami označovali za „druhý alžbetínsky vek“. Mala to byť zlatá éra, teda, ak by sa za jej historickú predlohu dala považovať vláda Alžbety I. – prvej „panenskej kráľovnej“.
.kráľovna vs. barónka
Boli to však len zbožné priania. Za panovania Alžbety II. sa dovŕšil rozpad Britského impéria – za jeho definitívny koniec sa pokladá odovzdanie Hongkongu Číne v roku 1997. Ale ešte dôležitejšie je, že sa stala vládkyňou v premenlivej dobe, keď srdciam a mysliam jej poddaných vládnu skôr médiá, ktoré si bez rozpakov berú na mušku aj ju. Nebolo to tak vždy. Prísne strážené kráľovské súkromie sa prvý raz čiastočne odhalilo v článkoch a knihe o detstve princezien Alžbety a Margaret, ktoré za tučný honorár od amerického vydavateľa spísala ich dlhoročná guvernantka Marion Crawford. „Crawfie“, ako ju v kráľovskej domácnosti volali, si tým vyslúžila kráľovský hnev. Odvtedy sa časy zmenili a súkromie the royals je v Británii každodennou potravou bulváru. Nevery, rozvody, príbuzenské hádky a rozličné výstrednosti sú vďačným námetom a kráľovná, sama diskrétna a zdržanlivá, pri výčinoch svojho „klanu“ určite značne trpí.
Veľa radosti jej často nerobili ani obyvatelia Downing Street číslo 10, hoci s premiérmi, ktorých zatiaľ „prežila“ jedenásť, musí pracovne vychádzať. Britskí monarchovia sú už od čias kráľovnej Viktórie politicky neutrálni (túto zásadu zaviedol do praxe Viktóriin manžel). Svoje politické názory nevyjadrujú pred verejnosťou, hoci tá sa napokon vždy čo-to dozvie. Tak bolo verejným tajomstvom, že kráľovná nepodporovala politiku Margaret Thatcherovej a znepokojovali ju násilné banícke protesty proti konzervatívnym ekonomickým reformám. Údajne sa obávala o súdržnosť spoločnosti a zdalo sa jej, že zmeny, ktoré vláda konzervatívcov zavádza, vytvárajú zbytočné sociálne trenie. „Problém je v tom, že kráľovná je typ ženy, ktorá by volila sociálnych demokratov,“ vyjadrila sa o nej Margaret Thatcherová. V skutočnosti sa kráľovná prikláňa k politickému názoru známemu pod názvom One Nation – staršiemu britskému konzervativizmu, ktorý na rozdiel od toho thatcherovského vyzdvihuje solidaritu a jednotu. Oficiálne však dve železné dámy svoje vzťahy vyhlasovali za dobré, prípadne ich odmietali komentovať. Na oslavách osemdesiatych narodenín barónky Thatcherovej sa Alžbeta II. zúčastnila aj so svojím manželom, princom Filipom. A Margaret Thatcherová sa na jej adresu vyjadruje už teraz len pozitívne.
.hovorte mi Tony...
Zdalo by sa, že Tony Blair mohol byť po vláde konzervatívcov pre kráľovnú prijateľnejší a spočiatku spolupracovali bez problémov. Lenže mladý premiér (narodil sa mesiac pred Alžbetinou korunováciou) priniesol priveľa novôt. Alžbeta mu vyčítala, že k monarchii nemá dosť úcty, že ju odsúva na vedľajšiu koľaj, a najmä, že nerozumie tradičnej Británii – teda vidieku. Blair bol stelesnením iného sveta – mestského, rýchleho, dynamického a kozmopolitného. Kráľovná, tak ako celá britská monarchia, je pevne spätá s vidiekom, s jeho životným tempom a prioritami, venuje sa chovu psov i závodných koní. Zjednodušene povedané, kým Alžbeta II. oddychuje v malebnom Škótsku, Tony Blair uprednostňuje exotické letoviská. A kým ona sa striktne pridržiava etikety, on ju rebelantsky požiadal, aby ho volala „Tony“. Netreba zdôrazňovať, že iné oslovenie ako zaužívané „Prime Minister“ mu nikdy nevenovala.
.zo železa
Pracovný vzťah kráľovnej s Gordonom Brownom sa zatiaľ predmetom špekulácií nestal, ale asi je len otázkou času, keď na verejnosť prenikne nejaká pikantéria. Najvýraznejším politickým gestom Alžbety II. bolo v poslednom čase vyhlásenie, že odoberá Robertovi Mugabemu čestný titul rytiera – za „zavrhnutiahodnú ľahostajnosť“ k demokracii v Zimbabwe. A gestom, ktorým 82-ročná dáma podala ruku novotám, bola pred pár dňami jej návšteva v londýnskom sídle spoločnosti Google. Vtedy dokonca uploadovala video na internetový kanál YouTube a na jej počesť mal vyhľadávač Google logo so známou siluetou jej hlavy.
Je to dlhá cesta: od tváričky trojročnej Lilibet z obálky Time ku kráľovskej siluete v logu firmy, ktorá stelesňuje médiá i biznis dneška. Cesta plná premien a nepokoja. Hovorí sa však, že Alžbeta II. má nervy zo železa – na rovinu, nič iné jej ani nezostáva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.