Dňa 28. októbra 1918, dedina v horách Vyšná Boca. Na fare zomiera luteránsky kňaz Ján Lajčiak. Osamotený, štyridsaťtriročný slobodný mládenec. Podľa legendy mu kostolník stihol oznámiť, že v Prahe práve vyhlásili Československú republiku.
Nemohol – na horné Uhorsko sa zvesť v ten deň nedostala. Iný kňaz na Liptove, Martin Rázus, udalosť básnicky oslávi až o niekoľko dní: „Hoj zem drahá, slovenská zem, poľúbže sa s ránom!“
.z Pribyliny na Sorbonnu
Lajčiak sa za kňaza nehodil. Spieval slabým hlasom, falošne. Ľud sa hrdil dušpastiermi, ak mali hlasy ako organy. Asi preto si ho Štrbania za farára nezvolili. Liptovským sedliakom nesedel aj z iných príčin – chodieval po dedinách a kupčil s dobytkom. A v zjednávaní bol neústupný. U cirkevnej vrchnosti bol v nemilosti. V Cirkevných listoch mu uverejnili len rozprávanie o prorokovi Ezechielovi. Nenašiel pochopenie ani v Slovenských pohľadoch. Vyšiel mu v nich jediný text Naše literárne úlohy. Šéfredaktor Jozef Škultéty si neodpustil komentár: „Pán spisovateľ, tak sa zdá, má pred očami cudzozemské západoeurópske merítko…“
Kde pribylinský rodák prišiel k takémuto „merítku“? Rodičia mu pomreli, strýko ho poslal do Prešova na štúdium teológie. Na výber nebolo: teológia, evanjelická aj katolícka, bola jediná „veda“, ktorej sa mohli nadaní mládenci z chudobných rodín zasvätiť – iba cirkvi im dávali skromnučké štipendiá. Janko Lajčiak sa síce učí farárčiť, no nájde si čosi, čo ho baví viac: jazykovedu. Bol asi jazykovým géniom. Preto môže po troch rokoch pokračovať vo vzdelávaní v Nemecku. Zas len na teologickej fakulte.
V roku 1904 získava v Lipsku doktorát po obhájení dizertácie Plural- und Dualeendungen am semitischen Nomen. V životopisnej prílohe k dizertačnému spisu uvádza, že sa venoval hebrejčine, sanskrtu, taliančine, zo semitských jazykov asýrčine, sýrčine, etiópčine, ďalej egyptštine, staroperzštine, čínštine, staroslovanskému cirkevnému jazyku a ruštine. Od Wilhelma Wundta sa učil filozofii.
Po doktoráte z Lipska ide ešte do Paríža na Sorbonnu. Po roku tam spíše dizertáciu vo francúzštine a dostáva ďalší doktorát. A to si v Paríži nájde čas aj na mesto a jeho kultúru. Píše o nich do Vavrišova svojej frajerke Ľudke Hroboňovej. V hlávke devy zapaľuje sen: jedného dňa si po ňu Janko príde na aute a odvezie ju do sveta elegancie a noblesy.
.na Boci
Ale aj tridsaťročný dvojnásobný doktor má svoje sny. V Uhorsku dvojdoktorov veľa nebolo. Už sa vidí univerzitným profesorom, plánuje vydávať časopis Viera a veda. Ibaže duchovná bieda krajiny, rovnostárstvo a závisť mu pochovajú všetko, o čom snil. „A čo z tých snov, len hŕba skál, človek by nad tým zaplakal,“ – napísal Martin Rázus v reflexii nad svojím životom. Na Lajčiaka pasujú tieto verše ako uliate.
Univerzitnú katedru nedostane. Ba ani obyčajnú faru v zámožnejšom Gemeri. Je rád, keď si ho za farára vyberú chudobní cirkevníci na Boci. S pocitom, že je hmotne ako-tak zaistený, vyberie sa za budúcou manželkou. Ľudka, vyparádená, čaká naň v Hrádku na stanici. No keď ho zazrie, ako prichádza na rebrináku a „šoféruje“ konskému záprahu, je po sne! Odmietne ho. Nechce byť farárkou-sedliačkou na Boci. Zavrhnutý ženích si viac milú nenájde. Ale určite sníva ďalej. O vedeckej sláve i o ženách. Kto číta Lajčiakove vety o krásnej prvej dáme Slovenska, spisovateľke Hane Gregorovej, nezapochybuje: šlo o jednu zo žien, ktoré miloval. Aký dôvod na zatrpknutie, znenávidenie sveta, rezignáciu a cynizmus! A na utápanie smútku v alkohole!
Ako trávi tých 12 rokov na Boci? Odbavuje krsty, svadby a pohreby; po nedeliach káže, sedliači, včelári, chodí na poľovačky; kupčí s býkmi a kravami. Ale čo robí po večeroch, veď petrolejka svieti na fare dlho do noci? To sa dozvieme až po 28. októbri 1918.
.zriedkavé indivíduum
V pozostalosti Jána Lajčiaka nachádza Samuel Štefan Osuský rukopis nedokončeného diela Slovensko a kultúra. Osuský ho zrediguje a tri roky po autorovej smrti dá vytlačiť. Veľa pozornosti kniha nevzbudí. Postihol ju údel pre Slovensko (dodnes) príznačný: ani pochvala, ani polemika. Nič. To najhoršie, čo môže intelektuála postihnúť: ľahostajnosť a zabudnutie. Treba čakať ďalších 36 rokov, kým kniha znovu vyjde. Ani vtedy sa s väčším ohlasom nestretne. Tých, čo o knihe písali, možno zrátať na prstoch jednej ruky.
Málokto na Slovensku vytvoril také originálne vedecké dielo, akým je Slovensko a kultúra. Tú nenapísal nedovzdelaný, zahorknutý a zakomplexovaný človek. Jej autorom bol muž veľkých znalostí. Asi aj sebaistoty. Stál vysoko nad svojím prostredím, imúnny voči klebetníkom, závistlivcom a krčmovým kibicom. Bádateľ, čo si zaostril svoj mikroskop na jeden objekt: stredoeurópske etnikum. Rovnako ako vtedy pod mikroskopom sledovali bádatelia z iných oblastí iné objekty: fyzik Jean Perrin koloidné roztoky, patológ Rudolf Virchow ľudské tkanivá. Lajčiak je s nimi zajedno: „Komplikovaný život národa nemôže byť skúmaný podľa istých subjektívnych konštrukcií, ale musí sa opierať o reálnu skutočnosť. Teda metóda, ktorú použijem, bude induktívna, metóda prírodných vied.“
Ale aký priepastný bol rozdiel v ich a jeho podmienkach! Lajčiak nemá prístup k odbornej literatúre. Sociológ – bez možnosti robiť ankety a prieskum verejnej mienky. Vedec bez kolektívu. Bez poslucháčov a čitateľov. Bez žiakov. Bez príležitosti s kýmkoľvek diskutovať. Sám, sám, sám! V tom desnom vyhnanstve na bocianskej fare nemá bytosť, čo by ho i len pohladila. Ba ani poľutovať ho nemá kto.
V jeho knihe nenájdeme osobných sťažovaní sa a litánií. I tieto vety nie sú výsledkom autopsie, ale chladnej, empirickej, induktívnej analýzy spoločenstva: „V národe vynikajú zriedkavé indivíduá, ktoré hľadajú možnosť uplatniť sa na poli myšlienkového sveta. Ale na Slovensku veľkí duchovia živnej pôdy nemajú; u nás nie na hodnoty ducha a na rýdzosť charakteru sa hľadí. Často sa do popredia dostávajú piadimužíci, kdežto charakter a génius bývajú nepovšimnutí.“
.elitár
Ján Lajčiak bol asi prvý Slovák, ktorý porozumel evolučnému učeniu. Čo to bola za jasnozrivosť, rozpoznať na začiatku 20. storočia, že Darwin predstavuje najväčší zlom v dejinách myslenia! (Mnohým to nedošlo dodnes.) Lajčiak je spencerovec, aj sa k tomu hlási (Angličan Herbert Spencer sa kultúru pokúsil vykladať v duchu Darwina). V Uhorsku, ktoré patrilo do nemeckého kultúrneho priestoru, je Lajčiak zázrakom. Veď ani Maxovi Weberovi, vtedy najvýznamnejšiemu nemeckému teoretikovi kultúry, nenapadlo „darwinizovať“ kultúru. Lajčiak vie, že „boli časy, keď človek bol vedený inštinktom práve tak ako ostatné živočíšstvo“ a že „Darwin svojím monumentálnym dielom O vzniku druhov poukázal, že život organických bytostí je neľútostný boj o existenciu.“
Postupná evolúcia intelektu umožnila človeku prekročiť čisto inštinktívne konania, no naďalej sledoval len svoj osobný záujem. Ako sa však sociálny život stával komplexnejším, nestačil už ani inštinkt, ani individualistický utilitarizmus. Vtedy vzniká kultúra. Tá biologické danosti človeka obmedzuje a stavia do služieb skupiny. A človeka dvíha z čisto animálneho sveta. Kultúra je spôsobom života skupiny, morálkou, právom, zvykmi, filozofiou, vedou, etiketou, hygienou, stravovacími návykmi, obcovaním. Literatúra, umenie vôbec, je len jej čiastkovou súčasťou.
Kultúra sa udržuje a vyvíja zásluhou ideí. Idey slúžia mase, ale masa ich netvorí. „Kultivovateľmi jednotlivých vedeckých myšlienok nie sú masy, ale indivíduá.“ V tom je Lajčiak elitárom. Dôsledne darwinovským: čím viac ideí, čím väčší ideový polymorfizmus, tým živšia a rýchlejšia je kultúrna dynamika. Logicky mu z toho plynie zodpovednosť vzdelancov: „Verejná mienka, ak je v dobrých koľajach, môže konať veľké veci, ale neraz nie je nič iné, ako slepá kolektívna náruživosť ľudu. A tu potom možno povedať vox populi, vox diaboli.“
.otrava intelektu
Lajčiak tiež píše, že „nevyspelý národ, ktorého duševný život je rôznymi poverami prerastaný ako pole tou najplanšou burinou, je vnímavý na tie najväčšie nezmysly, ktoré jarmočná tlač rozširuje. Tu predovšetkým myslím na všelijaké snáre, tie otravy intelektu ľudu.“ Pritom anticipuje to, čo dokážeme explicitne vyjadriť až dnes, po komunistickej lekcii: biologicky je človek mýtofilným živočíchom. „Povery tvoria integrálnu súčasť duševného života nášho ľudu. Ľud poverám pevne verí, povery sprevádzajú celý jeho život.“
Lajčiak odpozoruje ohromnú etnografickú rôznorodosť Slovenska: vidí v nej evolučnú kultúrnu šancu. Zároveň však darwinovsky tuší aj to, čo až o 50 rokov neskôr empiricky zistí Vladimír Ferák: bol to dôsledok uzavretia, izolovanosti skupín. Tá biologicky predstavovala genetické ohrozenie, inbríding. Moralistov musí ešte aj dnes rozčúliť Lajčiakovo triezve konštatovanie, že „mnohé obce by isto boli blízko telesnej i duševnej degenerácii alebo boli celkom zdegenerované, keby sa z času na čas nebola primiešala cudzia krv“. Pre istotu však dodá: „Ale zatracovať treba túto sexuálnu voľnosť z čisto morálneho stanoviska.“ Má už ekonomické vysvetlenie na jednodetné manželstvá na južnom Slovensku; „sú obce, kde obyvateľstvo následkom toto systému za niekoľko desaťročí až na polovicu upadlo (Novohrad, Hont).“ Ale zas až o desaťročia neskoršie prieskum Sone Kovačičovej ukáže, akou drastickou „antikoncepciou“ si holubičí ľud pomáhal k tomu, aby sa nemuseli deliť majetky.
.slovenská záhada
Dva imprintingy v detstve určili Lajčiakovu osobnosť: na náboženskú vieru a na slovenské povedomie. V dospelosti mal ďaleko od náboženskej ortodoxie, veď z toho plynul aj jeho konflikt s cirkevnými autoritami. Ale imprintované putá k národu ostali. Preto sa nemohol stať učiteľom na niektorej z maďarských univerzít. Prečo neostal v Nemecku, vo Francúzsku? (Lajčiakom vari začala malá slovenská záhada, ktorá vo veľkej miere pretrváva dodnes: čo tu tých šikovných ľudí drží?) Isté je, že Lajčiakova analýza Slovenska a jeho kultúry je taká nestranná a odosobnená, že by si bol mohol pod svoj sociologický mikroskop pokojne podložiť iné etnikum. Zvolil si Slovensko, no jeho výpoveď je univerzálna. V tom je aj európsky význam jeho analýzy. (Nakoniec, Slovensko sa znovu sa zdá zvlášť vhodnou krajinou pre bádateľov – tentoraz pre výskum postkomunizmu.)
Lajčiakova lekcia je európskou, zdá sa mi, aj v inom. V analytickej rigoróznosti. Ľudstvo sa nachádza v ultimátnej dobe, javy sa menia ohromne rýchlo. Na mnohé z nich nestačíme vysvetlením ani riešením. Netreba nám osvietenských ilúzií o bezhraničných potenciách a neobmedzene možnom zdokonaľovaní človeka a spoločnosti. Nepotrebujeme lacné recepty. Potrebujeme však profesionálne analýzy – nekompromisné. A potrebujeme neústupnú, ba hádam až militantnú obranu toho, čo si európska kultúra svojou neľahkou – darwinovskou – evolúciou vydobyla.
.dvojnásobný sviatok
Slovensko duchovne a politicky dozrieva. Tradícia romantického jazykového nacionalizmu sa rozplýva u slovensky i maďarsky hovoriacich občanov. Ako inde v Európe, aj tu sa angličtina udomácňuje ako druhý jazyk. Paralelne s tým sa oslabuje symbolická funkcia niektorých historických osobností. Osobnosť Jána Lajčiaka sa možno stane novým – dominujúcim – symbolom. Lajčiakovu knihu Slovensko a kultúra nanovo v roku 1994 zredigoval a opatril vynikajúcim predslovom Boris Petrík a vydala Kveta Dašková. V roku 2007 vyšla kniha v novom vydaní.
Dnes je kniha digitalizovaná a prístupná na internete. Lajčiak priťahuje mladých ľudí. Keď absolventka prírodovedy Martina Neboháčová objavila v knižnici kalifornskej univerzity v Riverside originál Lajčiakovej dizertácie, odkopírovala ju a rozoslala kolegom ako memento. Magda Vašáryová si v úsilí o inštitucionalizovanie neštátnej kultúry zvolila Jána Lajčiaka za duchovného patróna.
Môžeme si aj trochu zasnívať: Keď sa Slovenská akadémia vied pretransformuje na univerzitu, ponesie meno Jána Lajčiaka. Jej matematikov, fyzikov, biológov, psychológov, sociológov spojí dohromady spoločný výskumný problém, Lajčiakom načatý: povaha a evolúcia kultúry.
Ako to, opýtate sa, že taký veľký človek, vzdelanec európskeho formátu, vedeckým záujmom povznesený nad malosť doby, handloval so sedliakmi na trhoch s dobytkom? Prečo to robil? Tu je odpoveď: Ján Lajčiak v tom našiel jediný spôsob, ako sa dostať k peniazom. Zhromažďoval ich, grajciar po grajciari, zlatku po zlatke, po celé roky (zle sa obliekal, skromne jedol, alkohol nepil) – aby jeho kniha Slovensko a kultúra mohla uzrieť svetlo sveta. Vedel, že mu ju ani cirkev, ani martinskí „otcovia národa“ nevydajú. Zbieral peniaze, aby ju raz mohol vydať vlastným nákladom. Musel prísť 28. október 1918, aby sa situácia zmenila. Lenže práve v ten deň skosila Lajčiaka smrť. (Okrem nedokončenej knihy sa našlo v pozostalosti 40-tisíc korún.)
Dvadsiaty ôsmy október by sa mal stať dvojnásobným štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Na pamiatku dňa, ktorý zachránil slovenské etnikum a jeho kultúru pred vyhynutím. A ako deň Jána Lajčiaka.
Ján Lajčiak/
Narodil sa 25. júla 1875 v Pribyline. Navštevoval školy v Pribyline, Liptovskom Hrádku, Banskej Bystrici a maturoval v Prešove. Filológiu a teológiu študoval v Prešove, Erlangene, Lipsku, kde získal doktorát zo semitských jazykov a filozofie a na Sorbone, kde bol v roku 1905 promovaný na doktora teológie. Po návrate zo štúdií sa nepodarilo zabezpečiť mu zodpovedajúcu faru, získal si len dôveru cirkevníkov v najodľahlejšej dedine liptovského seniorátu, kde bol v roku 1906 jednomyseľne zvolený za kazateľa. Vo Vyšnej Boci zotrval až do svojej smrti 28. októbra 1918.
Venované Vladimírovi Bužekovi.
Nemohol – na horné Uhorsko sa zvesť v ten deň nedostala. Iný kňaz na Liptove, Martin Rázus, udalosť básnicky oslávi až o niekoľko dní: „Hoj zem drahá, slovenská zem, poľúbže sa s ránom!“
.z Pribyliny na Sorbonnu
Lajčiak sa za kňaza nehodil. Spieval slabým hlasom, falošne. Ľud sa hrdil dušpastiermi, ak mali hlasy ako organy. Asi preto si ho Štrbania za farára nezvolili. Liptovským sedliakom nesedel aj z iných príčin – chodieval po dedinách a kupčil s dobytkom. A v zjednávaní bol neústupný. U cirkevnej vrchnosti bol v nemilosti. V Cirkevných listoch mu uverejnili len rozprávanie o prorokovi Ezechielovi. Nenašiel pochopenie ani v Slovenských pohľadoch. Vyšiel mu v nich jediný text Naše literárne úlohy. Šéfredaktor Jozef Škultéty si neodpustil komentár: „Pán spisovateľ, tak sa zdá, má pred očami cudzozemské západoeurópske merítko…“
Kde pribylinský rodák prišiel k takémuto „merítku“? Rodičia mu pomreli, strýko ho poslal do Prešova na štúdium teológie. Na výber nebolo: teológia, evanjelická aj katolícka, bola jediná „veda“, ktorej sa mohli nadaní mládenci z chudobných rodín zasvätiť – iba cirkvi im dávali skromnučké štipendiá. Janko Lajčiak sa síce učí farárčiť, no nájde si čosi, čo ho baví viac: jazykovedu. Bol asi jazykovým géniom. Preto môže po troch rokoch pokračovať vo vzdelávaní v Nemecku. Zas len na teologickej fakulte.
V roku 1904 získava v Lipsku doktorát po obhájení dizertácie Plural- und Dualeendungen am semitischen Nomen. V životopisnej prílohe k dizertačnému spisu uvádza, že sa venoval hebrejčine, sanskrtu, taliančine, zo semitských jazykov asýrčine, sýrčine, etiópčine, ďalej egyptštine, staroperzštine, čínštine, staroslovanskému cirkevnému jazyku a ruštine. Od Wilhelma Wundta sa učil filozofii.
Po doktoráte z Lipska ide ešte do Paríža na Sorbonnu. Po roku tam spíše dizertáciu vo francúzštine a dostáva ďalší doktorát. A to si v Paríži nájde čas aj na mesto a jeho kultúru. Píše o nich do Vavrišova svojej frajerke Ľudke Hroboňovej. V hlávke devy zapaľuje sen: jedného dňa si po ňu Janko príde na aute a odvezie ju do sveta elegancie a noblesy.
.na Boci
Ale aj tridsaťročný dvojnásobný doktor má svoje sny. V Uhorsku dvojdoktorov veľa nebolo. Už sa vidí univerzitným profesorom, plánuje vydávať časopis Viera a veda. Ibaže duchovná bieda krajiny, rovnostárstvo a závisť mu pochovajú všetko, o čom snil. „A čo z tých snov, len hŕba skál, človek by nad tým zaplakal,“ – napísal Martin Rázus v reflexii nad svojím životom. Na Lajčiaka pasujú tieto verše ako uliate.
Univerzitnú katedru nedostane. Ba ani obyčajnú faru v zámožnejšom Gemeri. Je rád, keď si ho za farára vyberú chudobní cirkevníci na Boci. S pocitom, že je hmotne ako-tak zaistený, vyberie sa za budúcou manželkou. Ľudka, vyparádená, čaká naň v Hrádku na stanici. No keď ho zazrie, ako prichádza na rebrináku a „šoféruje“ konskému záprahu, je po sne! Odmietne ho. Nechce byť farárkou-sedliačkou na Boci. Zavrhnutý ženích si viac milú nenájde. Ale určite sníva ďalej. O vedeckej sláve i o ženách. Kto číta Lajčiakove vety o krásnej prvej dáme Slovenska, spisovateľke Hane Gregorovej, nezapochybuje: šlo o jednu zo žien, ktoré miloval. Aký dôvod na zatrpknutie, znenávidenie sveta, rezignáciu a cynizmus! A na utápanie smútku v alkohole!
Ako trávi tých 12 rokov na Boci? Odbavuje krsty, svadby a pohreby; po nedeliach káže, sedliači, včelári, chodí na poľovačky; kupčí s býkmi a kravami. Ale čo robí po večeroch, veď petrolejka svieti na fare dlho do noci? To sa dozvieme až po 28. októbri 1918.
.zriedkavé indivíduum
V pozostalosti Jána Lajčiaka nachádza Samuel Štefan Osuský rukopis nedokončeného diela Slovensko a kultúra. Osuský ho zrediguje a tri roky po autorovej smrti dá vytlačiť. Veľa pozornosti kniha nevzbudí. Postihol ju údel pre Slovensko (dodnes) príznačný: ani pochvala, ani polemika. Nič. To najhoršie, čo môže intelektuála postihnúť: ľahostajnosť a zabudnutie. Treba čakať ďalších 36 rokov, kým kniha znovu vyjde. Ani vtedy sa s väčším ohlasom nestretne. Tých, čo o knihe písali, možno zrátať na prstoch jednej ruky.
Málokto na Slovensku vytvoril také originálne vedecké dielo, akým je Slovensko a kultúra. Tú nenapísal nedovzdelaný, zahorknutý a zakomplexovaný človek. Jej autorom bol muž veľkých znalostí. Asi aj sebaistoty. Stál vysoko nad svojím prostredím, imúnny voči klebetníkom, závistlivcom a krčmovým kibicom. Bádateľ, čo si zaostril svoj mikroskop na jeden objekt: stredoeurópske etnikum. Rovnako ako vtedy pod mikroskopom sledovali bádatelia z iných oblastí iné objekty: fyzik Jean Perrin koloidné roztoky, patológ Rudolf Virchow ľudské tkanivá. Lajčiak je s nimi zajedno: „Komplikovaný život národa nemôže byť skúmaný podľa istých subjektívnych konštrukcií, ale musí sa opierať o reálnu skutočnosť. Teda metóda, ktorú použijem, bude induktívna, metóda prírodných vied.“
Ale aký priepastný bol rozdiel v ich a jeho podmienkach! Lajčiak nemá prístup k odbornej literatúre. Sociológ – bez možnosti robiť ankety a prieskum verejnej mienky. Vedec bez kolektívu. Bez poslucháčov a čitateľov. Bez žiakov. Bez príležitosti s kýmkoľvek diskutovať. Sám, sám, sám! V tom desnom vyhnanstve na bocianskej fare nemá bytosť, čo by ho i len pohladila. Ba ani poľutovať ho nemá kto.
V jeho knihe nenájdeme osobných sťažovaní sa a litánií. I tieto vety nie sú výsledkom autopsie, ale chladnej, empirickej, induktívnej analýzy spoločenstva: „V národe vynikajú zriedkavé indivíduá, ktoré hľadajú možnosť uplatniť sa na poli myšlienkového sveta. Ale na Slovensku veľkí duchovia živnej pôdy nemajú; u nás nie na hodnoty ducha a na rýdzosť charakteru sa hľadí. Často sa do popredia dostávajú piadimužíci, kdežto charakter a génius bývajú nepovšimnutí.“
.elitár
Ján Lajčiak bol asi prvý Slovák, ktorý porozumel evolučnému učeniu. Čo to bola za jasnozrivosť, rozpoznať na začiatku 20. storočia, že Darwin predstavuje najväčší zlom v dejinách myslenia! (Mnohým to nedošlo dodnes.) Lajčiak je spencerovec, aj sa k tomu hlási (Angličan Herbert Spencer sa kultúru pokúsil vykladať v duchu Darwina). V Uhorsku, ktoré patrilo do nemeckého kultúrneho priestoru, je Lajčiak zázrakom. Veď ani Maxovi Weberovi, vtedy najvýznamnejšiemu nemeckému teoretikovi kultúry, nenapadlo „darwinizovať“ kultúru. Lajčiak vie, že „boli časy, keď človek bol vedený inštinktom práve tak ako ostatné živočíšstvo“ a že „Darwin svojím monumentálnym dielom O vzniku druhov poukázal, že život organických bytostí je neľútostný boj o existenciu.“
Postupná evolúcia intelektu umožnila človeku prekročiť čisto inštinktívne konania, no naďalej sledoval len svoj osobný záujem. Ako sa však sociálny život stával komplexnejším, nestačil už ani inštinkt, ani individualistický utilitarizmus. Vtedy vzniká kultúra. Tá biologické danosti človeka obmedzuje a stavia do služieb skupiny. A človeka dvíha z čisto animálneho sveta. Kultúra je spôsobom života skupiny, morálkou, právom, zvykmi, filozofiou, vedou, etiketou, hygienou, stravovacími návykmi, obcovaním. Literatúra, umenie vôbec, je len jej čiastkovou súčasťou.
Kultúra sa udržuje a vyvíja zásluhou ideí. Idey slúžia mase, ale masa ich netvorí. „Kultivovateľmi jednotlivých vedeckých myšlienok nie sú masy, ale indivíduá.“ V tom je Lajčiak elitárom. Dôsledne darwinovským: čím viac ideí, čím väčší ideový polymorfizmus, tým živšia a rýchlejšia je kultúrna dynamika. Logicky mu z toho plynie zodpovednosť vzdelancov: „Verejná mienka, ak je v dobrých koľajach, môže konať veľké veci, ale neraz nie je nič iné, ako slepá kolektívna náruživosť ľudu. A tu potom možno povedať vox populi, vox diaboli.“
.otrava intelektu
Lajčiak tiež píše, že „nevyspelý národ, ktorého duševný život je rôznymi poverami prerastaný ako pole tou najplanšou burinou, je vnímavý na tie najväčšie nezmysly, ktoré jarmočná tlač rozširuje. Tu predovšetkým myslím na všelijaké snáre, tie otravy intelektu ľudu.“ Pritom anticipuje to, čo dokážeme explicitne vyjadriť až dnes, po komunistickej lekcii: biologicky je človek mýtofilným živočíchom. „Povery tvoria integrálnu súčasť duševného života nášho ľudu. Ľud poverám pevne verí, povery sprevádzajú celý jeho život.“
Lajčiak odpozoruje ohromnú etnografickú rôznorodosť Slovenska: vidí v nej evolučnú kultúrnu šancu. Zároveň však darwinovsky tuší aj to, čo až o 50 rokov neskôr empiricky zistí Vladimír Ferák: bol to dôsledok uzavretia, izolovanosti skupín. Tá biologicky predstavovala genetické ohrozenie, inbríding. Moralistov musí ešte aj dnes rozčúliť Lajčiakovo triezve konštatovanie, že „mnohé obce by isto boli blízko telesnej i duševnej degenerácii alebo boli celkom zdegenerované, keby sa z času na čas nebola primiešala cudzia krv“. Pre istotu však dodá: „Ale zatracovať treba túto sexuálnu voľnosť z čisto morálneho stanoviska.“ Má už ekonomické vysvetlenie na jednodetné manželstvá na južnom Slovensku; „sú obce, kde obyvateľstvo následkom toto systému za niekoľko desaťročí až na polovicu upadlo (Novohrad, Hont).“ Ale zas až o desaťročia neskoršie prieskum Sone Kovačičovej ukáže, akou drastickou „antikoncepciou“ si holubičí ľud pomáhal k tomu, aby sa nemuseli deliť majetky.
.slovenská záhada
Dva imprintingy v detstve určili Lajčiakovu osobnosť: na náboženskú vieru a na slovenské povedomie. V dospelosti mal ďaleko od náboženskej ortodoxie, veď z toho plynul aj jeho konflikt s cirkevnými autoritami. Ale imprintované putá k národu ostali. Preto sa nemohol stať učiteľom na niektorej z maďarských univerzít. Prečo neostal v Nemecku, vo Francúzsku? (Lajčiakom vari začala malá slovenská záhada, ktorá vo veľkej miere pretrváva dodnes: čo tu tých šikovných ľudí drží?) Isté je, že Lajčiakova analýza Slovenska a jeho kultúry je taká nestranná a odosobnená, že by si bol mohol pod svoj sociologický mikroskop pokojne podložiť iné etnikum. Zvolil si Slovensko, no jeho výpoveď je univerzálna. V tom je aj európsky význam jeho analýzy. (Nakoniec, Slovensko sa znovu sa zdá zvlášť vhodnou krajinou pre bádateľov – tentoraz pre výskum postkomunizmu.)
Lajčiakova lekcia je európskou, zdá sa mi, aj v inom. V analytickej rigoróznosti. Ľudstvo sa nachádza v ultimátnej dobe, javy sa menia ohromne rýchlo. Na mnohé z nich nestačíme vysvetlením ani riešením. Netreba nám osvietenských ilúzií o bezhraničných potenciách a neobmedzene možnom zdokonaľovaní človeka a spoločnosti. Nepotrebujeme lacné recepty. Potrebujeme však profesionálne analýzy – nekompromisné. A potrebujeme neústupnú, ba hádam až militantnú obranu toho, čo si európska kultúra svojou neľahkou – darwinovskou – evolúciou vydobyla.
.dvojnásobný sviatok
Slovensko duchovne a politicky dozrieva. Tradícia romantického jazykového nacionalizmu sa rozplýva u slovensky i maďarsky hovoriacich občanov. Ako inde v Európe, aj tu sa angličtina udomácňuje ako druhý jazyk. Paralelne s tým sa oslabuje symbolická funkcia niektorých historických osobností. Osobnosť Jána Lajčiaka sa možno stane novým – dominujúcim – symbolom. Lajčiakovu knihu Slovensko a kultúra nanovo v roku 1994 zredigoval a opatril vynikajúcim predslovom Boris Petrík a vydala Kveta Dašková. V roku 2007 vyšla kniha v novom vydaní.
Dnes je kniha digitalizovaná a prístupná na internete. Lajčiak priťahuje mladých ľudí. Keď absolventka prírodovedy Martina Neboháčová objavila v knižnici kalifornskej univerzity v Riverside originál Lajčiakovej dizertácie, odkopírovala ju a rozoslala kolegom ako memento. Magda Vašáryová si v úsilí o inštitucionalizovanie neštátnej kultúry zvolila Jána Lajčiaka za duchovného patróna.
Môžeme si aj trochu zasnívať: Keď sa Slovenská akadémia vied pretransformuje na univerzitu, ponesie meno Jána Lajčiaka. Jej matematikov, fyzikov, biológov, psychológov, sociológov spojí dohromady spoločný výskumný problém, Lajčiakom načatý: povaha a evolúcia kultúry.
Ako to, opýtate sa, že taký veľký človek, vzdelanec európskeho formátu, vedeckým záujmom povznesený nad malosť doby, handloval so sedliakmi na trhoch s dobytkom? Prečo to robil? Tu je odpoveď: Ján Lajčiak v tom našiel jediný spôsob, ako sa dostať k peniazom. Zhromažďoval ich, grajciar po grajciari, zlatku po zlatke, po celé roky (zle sa obliekal, skromne jedol, alkohol nepil) – aby jeho kniha Slovensko a kultúra mohla uzrieť svetlo sveta. Vedel, že mu ju ani cirkev, ani martinskí „otcovia národa“ nevydajú. Zbieral peniaze, aby ju raz mohol vydať vlastným nákladom. Musel prísť 28. október 1918, aby sa situácia zmenila. Lenže práve v ten deň skosila Lajčiaka smrť. (Okrem nedokončenej knihy sa našlo v pozostalosti 40-tisíc korún.)
Dvadsiaty ôsmy október by sa mal stať dvojnásobným štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Na pamiatku dňa, ktorý zachránil slovenské etnikum a jeho kultúru pred vyhynutím. A ako deň Jána Lajčiaka.
Ján Lajčiak/
Narodil sa 25. júla 1875 v Pribyline. Navštevoval školy v Pribyline, Liptovskom Hrádku, Banskej Bystrici a maturoval v Prešove. Filológiu a teológiu študoval v Prešove, Erlangene, Lipsku, kde získal doktorát zo semitských jazykov a filozofie a na Sorbone, kde bol v roku 1905 promovaný na doktora teológie. Po návrate zo štúdií sa nepodarilo zabezpečiť mu zodpovedajúcu faru, získal si len dôveru cirkevníkov v najodľahlejšej dedine liptovského seniorátu, kde bol v roku 1906 jednomyseľne zvolený za kazateľa. Vo Vyšnej Boci zotrval až do svojej smrti 28. októbra 1918.
Venované Vladimírovi Bužekovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.