Svetom otriasa finančná kríza. Ale, našťastie, prejavuje sa to len v mediálnej sfére. Teda zatiaľ. Noviny prinášajú titulky hraničiace so šírením poplašnej správy. Politickí komentátori, orientovaní doľava, hovoria o konci kapitalizmu, súc presvedčení, že už konečne nastúpi socializmus a kríza bude zažehnaná.
Sme tu ešte aj my, ktorí sme istú podobu socializmu zažili. Lepšie povedané, žili sme v dobe totálneho štátneho dirigizmu a môžeme o tom priniesť svedectvo pre tých, ktorí to nezažili, alebo na to už zabudli. Za tzv. socializmu, ako sme ho poznali my, nijaká kríza nemohla nastať. Jednoducho preto, lebo nemôže prísť niečo, čo tu už je. Ten náš socializmus bol v permanentnej kríze, bol to trvalý stav, a keď niečo trvá furt, prestanete to vnímať ako krízu. Máte pocit, že to tak má byť. Kríza je totiž prechodným štádiom prosperity. Len ak existuje prosperita, môže raz za čas nastať kríza. Ak prosperita neexistuje, nepríde ani kríza. Toto bolo komunistické riešenie ekonomického vývoja a treba povedať, že bolo svojím spôsobom úspešné. Aj teraz je to tak. My, ktorí máme byty, domy, autá, jedlo, chladničky, práčky, televízory a iné pôžitky, bedákame, čo s nami bude, keď nastane kríza. V takom Somálsku nebedákajú. Nemajú autá ani chladničky, nemajú nič. Aká kríza by ich mohla postihnúť? A, mimochodom, zdá sa, že tak je to vo väčšej časti sveta. Svet je rozdelený na chudobných a bohatých.
Tí, čo majú kde bývať a čo jesť, sú už na tomto svete považovaní za bohatých. Prečo sa práve oni najviac boja a najviac bedákajú? Nuž preto, lebo sa bojí ten, kto môže o niečo prísť. Kto nemá nič, o nič nepríde a nemusí sa báť. Pred desiatimi rokmi som bol v Sydney a môj priateľ, emigrant, mi ukazoval svoju krásnu vilu s bazénom v nádhernom zelenom prostredí. Pýtal som sa ho, čím sa živí. Povedal, že stavia drevené garážové prístrešky. Opýtal som sa, či to vynáša tak, že si môže dovoliť také bývanie. „My tu všetci (myslel tým západný svet) žijeme na dlh. To musí raz prasknúť.“ Nuž hej, z času na čas to praskne. My totiž (už patríme k západnému svetu) väčšinou žijeme nad svoje možnosti. Dovoľujeme si viac, než na čo máme. Túžime žiť taký život, na ktorý sme si ešte nezarobili. Nie je na tom nič nepekné, sny sú na to, aby sa uskutočňovali, ale...občas to praskne. Ale ani vtedy nestrácame humor. Takéto vysvetlenie finančnej krízy som dostal od známeho z Francúzska. V jednej indickej dedinke istý muž oznámil, že kúpi opice po 10 dolárov. Dedinčania začali chytať opice a predávali mu ich. Výskyt opíc sa, pravdaže, znižoval. Takže muž zvýšil cenu na 20 dolárov za opicu. Po čase bolo opíc ešte menej, skoro ich nebolo. Muž zvýšil ponuku najprv na 30 dolárov, potom na 50 dolárov za kus. Odletel do mesta a obchodovaním poveril svojho asistenta. Ten povedal dedinčanom „všetky pochytané opice sú v klietke, predám vám ich po 35 dolárov a keď sa šéf vráti, môžete mu ich predať po 50 dolárov“. Dedinčania pristali a nakúpili opice za posledné peniaze. Tí dvaja muži sa tam už nikdy neukázali. Len opíc bolo toľko, ako predtým.
Sme tu ešte aj my, ktorí sme istú podobu socializmu zažili. Lepšie povedané, žili sme v dobe totálneho štátneho dirigizmu a môžeme o tom priniesť svedectvo pre tých, ktorí to nezažili, alebo na to už zabudli. Za tzv. socializmu, ako sme ho poznali my, nijaká kríza nemohla nastať. Jednoducho preto, lebo nemôže prísť niečo, čo tu už je. Ten náš socializmus bol v permanentnej kríze, bol to trvalý stav, a keď niečo trvá furt, prestanete to vnímať ako krízu. Máte pocit, že to tak má byť. Kríza je totiž prechodným štádiom prosperity. Len ak existuje prosperita, môže raz za čas nastať kríza. Ak prosperita neexistuje, nepríde ani kríza. Toto bolo komunistické riešenie ekonomického vývoja a treba povedať, že bolo svojím spôsobom úspešné. Aj teraz je to tak. My, ktorí máme byty, domy, autá, jedlo, chladničky, práčky, televízory a iné pôžitky, bedákame, čo s nami bude, keď nastane kríza. V takom Somálsku nebedákajú. Nemajú autá ani chladničky, nemajú nič. Aká kríza by ich mohla postihnúť? A, mimochodom, zdá sa, že tak je to vo väčšej časti sveta. Svet je rozdelený na chudobných a bohatých.
Tí, čo majú kde bývať a čo jesť, sú už na tomto svete považovaní za bohatých. Prečo sa práve oni najviac boja a najviac bedákajú? Nuž preto, lebo sa bojí ten, kto môže o niečo prísť. Kto nemá nič, o nič nepríde a nemusí sa báť. Pred desiatimi rokmi som bol v Sydney a môj priateľ, emigrant, mi ukazoval svoju krásnu vilu s bazénom v nádhernom zelenom prostredí. Pýtal som sa ho, čím sa živí. Povedal, že stavia drevené garážové prístrešky. Opýtal som sa, či to vynáša tak, že si môže dovoliť také bývanie. „My tu všetci (myslel tým západný svet) žijeme na dlh. To musí raz prasknúť.“ Nuž hej, z času na čas to praskne. My totiž (už patríme k západnému svetu) väčšinou žijeme nad svoje možnosti. Dovoľujeme si viac, než na čo máme. Túžime žiť taký život, na ktorý sme si ešte nezarobili. Nie je na tom nič nepekné, sny sú na to, aby sa uskutočňovali, ale...občas to praskne. Ale ani vtedy nestrácame humor. Takéto vysvetlenie finančnej krízy som dostal od známeho z Francúzska. V jednej indickej dedinke istý muž oznámil, že kúpi opice po 10 dolárov. Dedinčania začali chytať opice a predávali mu ich. Výskyt opíc sa, pravdaže, znižoval. Takže muž zvýšil cenu na 20 dolárov za opicu. Po čase bolo opíc ešte menej, skoro ich nebolo. Muž zvýšil ponuku najprv na 30 dolárov, potom na 50 dolárov za kus. Odletel do mesta a obchodovaním poveril svojho asistenta. Ten povedal dedinčanom „všetky pochytané opice sú v klietke, predám vám ich po 35 dolárov a keď sa šéf vráti, môžete mu ich predať po 50 dolárov“. Dedinčania pristali a nakúpili opice za posledné peniaze. Tí dvaja muži sa tam už nikdy neukázali. Len opíc bolo toľko, ako predtým.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.