počas deväťdesiatych rokov na to pomyslel len málokto. Bolo treba sanovať zásadnejšie veci a na reguláciu hazardu nezostal čas ani vôľa. Naopak, nadobudnutá sloboda nahrávala kopírovaniu všetkých možných podnikateľských nápadov. Nečudo, že obľúbenou „podnikateľskou“ príležitosťou sa krátko po revolúcii stali hracie automaty a herne. Trvalo ďalších vyše dvadsať rokov, kým sa spoločnosť v omamujúcej slobode dostatočne vybláznila a začala sa správať o niečo dospelejšie. Poďme však pekne po poriadku.

Vypátrať historický vzťah Slovákov k hazardu nie je vôbec jednoduché. Historikov či etnológov téma príliš nezaujala, len národná lotériová spoločnosť Tipos v roku 2004 túto tému preskúmala v knihe Hry a lotérie vo svete a na Slovensku. V knihe sa spomína rok 1571, keď mal v Banskej Bystrici zvonolejársky majster Valentín Schreiber z Viedne odliať nový banícky zvon. Podľa archívov si však v Bystrici našiel až toľko dobrých spoločníkov na hru šachu, dámy a pitia vína, že sa mu prvé odlievanie nepodarilo. Vyšlo to až o rok, to však musela zakročiť majstrova manželka, ktorá ho od hier izolovala.

Za pár mariek si Slováci dovážali z Nemecka staré automaty, ktoré boli menšie a „do osobného auta sa vošli aj štyri“.

Nebol to len prípad zatúlaného hriešneho Viedenčana. Slováci sa už za uhorských čias radi oddávali hazardným hrám a týkalo sa to aj veľkých slovenských učencov. „Vilko v kúpeľoch každý deň vysedával dlho do noci pri kartách a pri víne, čo určite nepomohlo jeho zdraviu,“ napísal Karol Zechenter-Laskomerský o Viliamovi Paulínym-Tóthovi. Pri kartárskom spore dokonca zomrel spisovateľ Ľudovít Kubáni. K jeho nekrológu v Slovenských novinách v roku 1869 napísal Andrej Sládkovič báseň vystríhajúcu pred hazardnými hrami. Karty o peniaze hrával aj katolícky kňaz a národný buditeľ Andrej Hlinka.

Počas prvej slovenskej republiky padlo rozhodnutie vytvoriť veľkú triednu lotériu a stanoviť pravidlá. Cena žrebu bola pevne stanovená, odpadli teda bezhraničné stávky; ale aj halierové stávky zanikli, hru teda nemohol hrať chudobný človek, ktorý by ohrozil svoju rodinu. Do dejín vošiel dátum 22. júl 1919, keď sa spustila 1. československá lotéria. Po roku 1948 sa „triedna“ lotéria premenovala na štátnu. Aj keď sa o to na začiatku komunistický režim pokúšal, lotériu zakázať nedokázal. Stranícke orgány teda prijali stanovisko, podľa ktorého „túžbu hrať a prežívať napätie pri hazarde sa nepodarilo odstrániť ani socializmu. Ukázalo sa, že to nie je potreba spojená výlučne s kapitalizmom, ale je to potreba objektívna.“

Boris NémethRužomberský mestský poslanec Ivan Rončák, ktorý hlasoval za zrušenie hazardu, stojí pred najväčšou herňou v meste. Sám nikdy v herni nebol.

V chaotickom porevolučnom období sa v žiadnych pravidlách zahraničného obchodu nevyskytovali hracie automaty, ale za pár mariek si vtedy Slováci dovážali z Nemecka staré automaty, ktoré boli menšie a „do osobného auta sa vošli aj štyri“. Tie potom priniesli do krčiem, kde sa delili bez akýchkoľvek regulí: „obsah kasičiek sa vysypal na stôl a aktéri sa o mince delili ako lúpežníci“. Na Slovensku sa nám herne s nemeckými výhernými automatmi spájajú najmä s mafiánskymi hniezdami. Rýchle zbohatnutie, neskôr najrýchlejšia cesta, ako preprať peniaze. Od 90. rokov sme sa síce pohli k povinnej evidencii automatov, pocit nečistého biznisu z týchto herní však pretrval.

posledný ostrov

Bolo treba počkať až na vlnu občianskej angažovanosti, ktorá dorazila v posledných rokoch. Keď sa do povedomia verejnosti začali dostávať heslá ako vizuálny smog alebo fajčenie v podnikoch, bolo jasné, že na rad skôr či neskôr príde aj ďalší pozostatok divokých deväťdesiatych, hazard.

Inšpirácia prichádza z okolitých krajín. Zásadný argument podporujúci tvrdenie, že hazard nepatrí do vyspelého európskeho mesta, poskytla Viedeň. Od januára minulého roku zakázala výherné automaty a vytlačila tak menšie herne mimo územia mesta. Prevádzkovateľ megakasína vo viedenskom Prátri zvážal autobusmi svojich zákazníkov, aby si silvestrov­skú noc užili v jeho ďalšej prevádzke na Zlatých Pieskoch. Slovensko akoby sa malo stať posledným ostrovom hazardu.