v ambulancii predo mnou sedí ustarostený chlap v stredných rokoch, ktorému tvár až príliš často spočinie v dlaniach. Po dlhých prestávkach pomalým tempom hovorí, že to všetko pokazil, že už to za nič nestojí. Žena mu oznámila, že podáva návrh na rozvod, a deťom je už len na smiech. Popritom ho však zároveň nenávidia. Autoritou už ale nie je ani len sám pre seba. Toľkokrát si už sľuboval, že s tým prestane, ale dlhy mu neustále rastú. Dlží mnohým známym a rodinným príslušníkom, v nebankových spoločnostiach má úvery za niekoľko tisíc eur. Pár otázkami, po ktorých som ja ticho a on sa pokúša ucelene rozprávať, sa mi podarí potiahnuť špagát jeho vnútorného zauzlenia tak, že prehĺta posledné slová a plače. Ale plač nepomôže, vravím mu. Pomôcť si môže jedine on sám, ak si prizná, že zlyhal, ak si uvedomí, že je chorý a ak sa od tohto priznania odrazí ako od dna. Musí prevziať plnú zodpovednosť za to, čo všetko postváral a za to, že okrádal nielen svojich najbližších, ale aj seba. Jej súčasťou je, že nastúpi na dvojmesačnú liečbu na našom pracovisku a prijme záväzok, že sa bude zo všetkých síl snažiť, aby sa už hazardu ani nedotkol.
koho sa to týka?
V deväťdesiatych rokoch sa na psychiatrii v Banskej Bystrici robil demografický prieskum hospitalizovaných patologických hráčov. Bolo by už žiaduce zopakovať ho, i keď takýto druh výskumu vypovedá skôr o charakteristikách tých hráčov, ktorí vyhľadávajú pomoc. Som presvedčený, že dnes by mali ženy v testovanom súbore väčšie zastúpenie ako vtedy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.