Autority to majú ľahké. Vchádzam do kuchyne, vykladám nákup, otváram chladničku. „To kam dávaš to mlieko?“ spýta sa ma môj najstarší brat. Je starší o osem rokov a má moju dôveru – veď mi je brat. „No šak do chladničky...“ „Čo Ti šibe, veď mlieko sa dáva do trúby.“ „No určite...“ „Samozrejme, čo si si nevšimol, že mamka dáva mlieko vždy do trúby?“ Zapochybujem, chladnička je stále otvorená, ale mlieko ostalo na polceste. „No čo je, mlieko sa dáva do trúby!“ Je dokonale presvedčivý a asi vie niečo, čo ja neviem. Otváram trúbu. Nasleduje výbuch smiechu a legendárna príhoda o mojej naivite je na svete. Čudujem sa, ako ľahko všeličomu naletíme. Takmer celá krajina uverila, že sa nejaké dievča samozbilo – veď to presvedčivo tvrdil jeden z najvyššie postavených ľudí v krajine, ktorý vyzerá, akoby každé ráno vstával v kaderníctve. Neviem sa vynačudovať, že túto kauzu vyhlasuje za spolitizovanú človek, ktorý ju sám spolitizoval, keď sa ako predseda vlády zúčastnil ponižovania vlastného spoluobčana. Boli to Fico a Kaliňák, ktorí sa doslova vyžívali v divadielku o ukrivdených Slovákoch podvedených dievčinou inej národnosti. Som v údive, keď sa členka SNS pohoršuje nad tým, že o probléme rozpráva iná politička na pôde Európskej únie. Kde sa v nej berie tá drzosť (a nielen v nej), že chce niečo niekomu dovoľovať na základe národnosti? Útok na Hedvigu – ten štátny – je o fungovaní právneho štátu a pri tejto zostave, aká nám tu vládne, je len dobre, že si EÚ na to posvieti. Mimochodom – čo je divné na tom, že sa obete maďarskej národnosti zastávajú Maďari? Môžu sa Slovákov zastávať Slováci? Alebo to bude recipročné a o kauzách v prípade občanov slovenskej národnosti bude môcť hovoriť iba SMK? Divím sa aj tomu, ako celú vec ľudia zľahčujú, pritom tí istí ľudia idú vyskočiť od jedu, keď im oškriete bicykel. Stačí si predstaviť, ako by ste sa cítili, keby zbili vašich blízkych a politici by schuti ešte zopár úderov pridali. Keď sledujem dianie okolo Hedvigy, tak mi moje mlieko v trúbe pripadá pomerne normálne. A možno sa to dá pochopiť – to klamstvo okolo nej šíria autority v oblekoch. Ľudom zvolené autority „milujúce“ ľud, nevidiace pre svoj zápal obyčajného človeka.
Ušami Michala Kaščáka
.časopis +
2. jún 2007
Autority to majú ľahké. Vchádzam do kuchyne, vykladám nákup, otváram chladničku. „To kam dávaš to mlieko?“ spýta sa ma môj najstarší brat. Je starší o osem rokov a má moju dôveru – veď mi je brat.