Jedným dychom

„Bratři v lidství, dovolte, abych vám vyprávěl, jak to bylo. Možná se ohradíte, že nejste moji bratři a že to nechcete vědět. Je pravda, že ten příběh je temný, ale je i poučný, nefalšovaná moralita, to vás ujišťuji. Možná bude poněkud dlouhý, koneckonců se toho seběhlo hodně, ale jestli příliš nespěcháte, při troše štěstí si najdete čas. A mimoto se vás týká: však uvidíte, že se vás týká.“ – Takto žoviálne začína svoje rozprávanie dôstojník SS a hlavný hrdina asi 900-stránkovej – a prisahám – ustavične fascinujúcej a napínavej knihy Laskavé bohyně od amerického spisovateľa Jonathana Littela. Autor sa inšpiroval veľkým dokumentom o nacistických zverstvách od Clauda Lanzmanna Šoa, ale jeho kniha, založená na spokojných, dôchodcovských zápiskoch esesáka, ktorý to všetko prežil a z dlhej chvíle píše svoje „pamäti“ sa číta ako po masle. Tá ľahkosť vyplýva z perverznej ľahkosti povahy hlavného hrdinu, ktorý, ako sa píše na záložke, je „nenápadný, seriózně působící psychopat, který koná zlo téměř se slzami v očích“, a nie náhodou. Autor tým mieri priamo k nám, do prítomnosti, ak je jeho hrdina „v pohode“ a vždy „nad vecou“, jeho myslenie pripomína skôr pracovníka reklamnej agentúry ako masového vraha a práve v tom je sila! Tento útlocitný intelektuál sám nenesie žiadnu zodpovednosť, necíti vinu, trpí akurát tak zápchou a občasné napínanie zaženie pohárikom. Vlastne žije spôsobom, aký mu môže závidieť nejeden dôchodca. Bilancuje. Podáva svedectvo. Nám, „zmrdom“ ďalších generácií! Ešte som knihu nedočítala, a tak neviem, či po nej neostane len pachuť po dôkladne udusenom bielom Európanovi, ale zatiaľ mám pocit, že nie, naopak, že tohto Maximiliena Aueho treba prečítať, spoznať a vedieť rozoznávať. Napríklad aj v sebe. A aby sme neboli monotematickí, ešte jedno upozornenie: Vo vydavateľstve Európa vyšlo práve prvé slovenské vydanie slávnej prvej zbierky poviedok A. P. Čechova Za súmraku. Poviedky, ktoré zmenili vlastný literárny žáner – novinové humoresky už po tých Čechovových nemohli ostať tie isté.