Už pätnásť rokov sa trápime so zmyslom a fungovaním tzv. verejnoprávnej televízie. Dospeli sme k tomu, že všetci, ktorí sa tým zaoberajú, vedia, aký by mala mať zmysel. Mala by prinášať hodnoty.
Umelecké v podobe filmov a umeleckých programov. V tejto súvislosti sa so slzami v očiach spomínajú televízne inscenácie. Treba povedať, že na ne spomínajú spravidla Česi. Niekedy až tak, ako by bratislavské pondelky boli tým jediným, čo im chýba, keď hovoria o našej spoločnej minulosti. Nám, zdá sa, televízne pondelky veľmi nechýbajú. Teda nám chýbajú. Nám hercom. Pretože mnohí z nás tam dostali také herecké príležitosti, o akých v materských divadlách mohli len snívať. A okrem toho to bol dôstojný spôsob obživy, aby sme boli kompletní. Ďalej, to tiež vieme, by verejnoprávna televízia mala prinášať poučenie.
Niektorí hovoria celkom natvrdo, že by mala vychovávať. Ja by som bol opatrnejší. Myslím, že vychovávať by mali rodičia a škola, ale prosím. Povedzme to tak, že verejnoprávna TV by mala koncesionárov obohacovať o nové poznatky. Rozširovať obzory. To je naozaj dôstojná formulácia. Mala by informovať. Aby sme boli v obraze. Teda – nielen aby sme zízali na obrazovku, ale aby sme sa aj dozvedeli odkiaľ vietor fúka, alebo, ako kedysi hovorieval Julo Satinský, aby sme vedeli, kde je sever. Okrem toho by verejnoprávna obrazovka mala aj pobaviť. Najlepšie by pobavila, keby všetko to, čo som spomenul doteraz, teda umenie, poučenie aj informácie, bolo zábavné. K zábavnosti patria aj športové podujatia. A najmä – verejnoprávna TV by mala byť nezávislá od politiky. Podobne ako súdnictvo. Takáto by mala byť verejnoprávna televízia. Všetci to dávno vieme. Už roky. A už roky taká nie je. A prečo? To tiež všetci vieme. Už roky. Lebo pod verejnoprávnosťou rozumieme čiernu dieru, v ktorej miznú peniaze. Aj naše, koncesionárske, aj štátne, teda tiež naše, aj peniaze reklamných partnerov. A čím rýchlejšie miznú, tým viac verejnoprávna volá po ďalších. Niektorí znalci hovoria, že vo verejnoprávnej pracujú diletanti, nekompetentní babráci. Možno, ak sa dívame na to, čo prináša obrazovka. Ale ak nazrieme za ňu, zbadáme veľmi šikovných manipulátorov, gamblerov, súkromných podnikateľov za štátne peniaze, skrátka svojím spôsobom elitu čiernej diery. Všetci to vedia. Čvirikajú to vrabce na streche tej obrovskej nefunkčnej budovy. A nič. V takejto situácii ostáva len jedno. Nepredstierať. Buď riaditeľ, alebo šéf televíznej rady (orgánu, ktorý predstiera, že bdie nad úrovňou TV) by mal predstúpiť pred koncesionársku verejnosť a povedať: „Priatelia, ak si myslíte, že sme tu kvôli vám a vašim túžbam po kvalite, tak na to zabudnite. My máme celkom iné záujmy.“ A možno aj poslanie. Dodal by som, keby k niečomu takému došlo. Ale nedôjde, takže mlčím. V súlade s verejnou mienkou. Na záver už len malá doložka. Naša verejnoprávna televízia je nezávislá. Tak ako naše súdnictvo.
Umelecké v podobe filmov a umeleckých programov. V tejto súvislosti sa so slzami v očiach spomínajú televízne inscenácie. Treba povedať, že na ne spomínajú spravidla Česi. Niekedy až tak, ako by bratislavské pondelky boli tým jediným, čo im chýba, keď hovoria o našej spoločnej minulosti. Nám, zdá sa, televízne pondelky veľmi nechýbajú. Teda nám chýbajú. Nám hercom. Pretože mnohí z nás tam dostali také herecké príležitosti, o akých v materských divadlách mohli len snívať. A okrem toho to bol dôstojný spôsob obživy, aby sme boli kompletní. Ďalej, to tiež vieme, by verejnoprávna televízia mala prinášať poučenie.
Niektorí hovoria celkom natvrdo, že by mala vychovávať. Ja by som bol opatrnejší. Myslím, že vychovávať by mali rodičia a škola, ale prosím. Povedzme to tak, že verejnoprávna TV by mala koncesionárov obohacovať o nové poznatky. Rozširovať obzory. To je naozaj dôstojná formulácia. Mala by informovať. Aby sme boli v obraze. Teda – nielen aby sme zízali na obrazovku, ale aby sme sa aj dozvedeli odkiaľ vietor fúka, alebo, ako kedysi hovorieval Julo Satinský, aby sme vedeli, kde je sever. Okrem toho by verejnoprávna obrazovka mala aj pobaviť. Najlepšie by pobavila, keby všetko to, čo som spomenul doteraz, teda umenie, poučenie aj informácie, bolo zábavné. K zábavnosti patria aj športové podujatia. A najmä – verejnoprávna TV by mala byť nezávislá od politiky. Podobne ako súdnictvo. Takáto by mala byť verejnoprávna televízia. Všetci to dávno vieme. Už roky. A už roky taká nie je. A prečo? To tiež všetci vieme. Už roky. Lebo pod verejnoprávnosťou rozumieme čiernu dieru, v ktorej miznú peniaze. Aj naše, koncesionárske, aj štátne, teda tiež naše, aj peniaze reklamných partnerov. A čím rýchlejšie miznú, tým viac verejnoprávna volá po ďalších. Niektorí znalci hovoria, že vo verejnoprávnej pracujú diletanti, nekompetentní babráci. Možno, ak sa dívame na to, čo prináša obrazovka. Ale ak nazrieme za ňu, zbadáme veľmi šikovných manipulátorov, gamblerov, súkromných podnikateľov za štátne peniaze, skrátka svojím spôsobom elitu čiernej diery. Všetci to vedia. Čvirikajú to vrabce na streche tej obrovskej nefunkčnej budovy. A nič. V takejto situácii ostáva len jedno. Nepredstierať. Buď riaditeľ, alebo šéf televíznej rady (orgánu, ktorý predstiera, že bdie nad úrovňou TV) by mal predstúpiť pred koncesionársku verejnosť a povedať: „Priatelia, ak si myslíte, že sme tu kvôli vám a vašim túžbam po kvalite, tak na to zabudnite. My máme celkom iné záujmy.“ A možno aj poslanie. Dodal by som, keby k niečomu takému došlo. Ale nedôjde, takže mlčím. V súlade s verejnou mienkou. Na záver už len malá doložka. Naša verejnoprávna televízia je nezávislá. Tak ako naše súdnictvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.