Ulice Káthmandú sú posiate tisíckami svetiel. Všade ráchajú rakety, piráty, ohňostroje a na cestách sú zápchy. Často preto, že tam práve tancuje skupinka pripitých domorodcov a bubnuje na tabla. Takmer vo dverách každého obchodu či domu nájdete spievať a tancovať deti.
Je to zvyk, čosi ako šibačka... Odnesú si vrece ryže a desať rupií. V Nepále je Tihár druhý najväčší sviatok v krajine. Pred každým domom horia sviečky. Včera večer som vošla do Happy Home, sirotinca, kde pomáham. Na dvore ma čakalo šestnásť zúbožených detí. Až som sa zľakla, či niekto nezomrel, také boli smutné. Potom som však pochopila.
Za múrmi decáka sa ozýval spev a tanec, radujúce sa deti a ich rodičia, svetlá, hudba, hojnosť. V Happy Home bola na večeru tak ako vždy ryža. Potom vypadol prúd, a tak sa na dvore sedí potme. Tak to teda nie. Dnes, druhý sviatočný deň, sme detičky pekne vyobliekali, napchali ich do mikrobusu a dali im trocha jedla pre dušu. Nikdy v živote ešte neboli preč z tej malej káthmandskej štvrte, nikdy nevideli námestie ani turistický Thamel. Práve ten teraz hrá farbami, hudbami a vôňami. Nebolo to ľahké. Nie je ľahké prejsť tu cez cestu, aj keď má človek len sám seba. Taxíky sa bláznia a nedbajú zraziť vás, ak neuhnete. Teraz som mala 16 detí. Zoradených v dvojstupoch ako malých vojačikov. Úplne rozrušených, pravdepodobne prvýkrát stojacich na väčšej križovatke. Keď sa nám podarilo prekľučkovať uličkami, odolať hašišovým dílerom a nezamiešať si deti s pouličnými, dostali sme sa na krásnu vysvetielkovanú terasu. Bolo z nej vidieť tisíce ďalších svetielok a koncert, ale hlavne strašne veľa turistov, čo sa deckám páčilo. Objednali sme 16 čajov. Keď to tým drobcom začali servírovať na stôl ako pánom, v očiach im hrali iskričky. Najväčšia zábava nastala, keď našli vo svojej šálke čajové vrecúško. Niektoré ho roztrhli, aby sa pozreli, čo v ňom je, iné začali ústami cucať jeho obsah. Tie najzvedavejšie prišli za mnou „Teta Fulmaya, čo je to?“ Deti pijú čaj každý deň trikrát. Nikdy však nevideli vrecúško. Potom sme z terasy odpálili ohňostroj a domov sme išli 19-ti troma malými taxíkmi. Ako páni.
Je to zvyk, čosi ako šibačka... Odnesú si vrece ryže a desať rupií. V Nepále je Tihár druhý najväčší sviatok v krajine. Pred každým domom horia sviečky. Včera večer som vošla do Happy Home, sirotinca, kde pomáham. Na dvore ma čakalo šestnásť zúbožených detí. Až som sa zľakla, či niekto nezomrel, také boli smutné. Potom som však pochopila.
Za múrmi decáka sa ozýval spev a tanec, radujúce sa deti a ich rodičia, svetlá, hudba, hojnosť. V Happy Home bola na večeru tak ako vždy ryža. Potom vypadol prúd, a tak sa na dvore sedí potme. Tak to teda nie. Dnes, druhý sviatočný deň, sme detičky pekne vyobliekali, napchali ich do mikrobusu a dali im trocha jedla pre dušu. Nikdy v živote ešte neboli preč z tej malej káthmandskej štvrte, nikdy nevideli námestie ani turistický Thamel. Práve ten teraz hrá farbami, hudbami a vôňami. Nebolo to ľahké. Nie je ľahké prejsť tu cez cestu, aj keď má človek len sám seba. Taxíky sa bláznia a nedbajú zraziť vás, ak neuhnete. Teraz som mala 16 detí. Zoradených v dvojstupoch ako malých vojačikov. Úplne rozrušených, pravdepodobne prvýkrát stojacich na väčšej križovatke. Keď sa nám podarilo prekľučkovať uličkami, odolať hašišovým dílerom a nezamiešať si deti s pouličnými, dostali sme sa na krásnu vysvetielkovanú terasu. Bolo z nej vidieť tisíce ďalších svetielok a koncert, ale hlavne strašne veľa turistov, čo sa deckám páčilo. Objednali sme 16 čajov. Keď to tým drobcom začali servírovať na stôl ako pánom, v očiach im hrali iskričky. Najväčšia zábava nastala, keď našli vo svojej šálke čajové vrecúško. Niektoré ho roztrhli, aby sa pozreli, čo v ňom je, iné začali ústami cucať jeho obsah. Tie najzvedavejšie prišli za mnou „Teta Fulmaya, čo je to?“ Deti pijú čaj každý deň trikrát. Nikdy však nevideli vrecúško. Potom sme z terasy odpálili ohňostroj a domov sme išli 19-ti troma malými taxíkmi. Ako páni.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.