THE DRESDEN DOLLS
NO, VIRGINIA...
UNIVERSAL/ROADRUNNER
Keby sa to ctenému poslucháčovi nepredostrelo hneď v úvode, možno by si pri počúvaní ani nevšimol, že táto hudba pochádza iba z troch zdrojov. Podobne ako Keane v časoch svojho debutu, aj bostonské duo DD hrá v zložení klavír/spev a bicie. Na rozdiel od vzdušných, klenutých balád Keane sú však Dresden Dolls poznačení skôr kanálovým punkom a medzivojnovým kabaretom. Ich surový zvuk a expresívny, dynamicky pestrý prejav si uzurpuje celú pozornosť. Amanda Palmer spieva adekvátne tomu, aká je, nie aká by možno chcela byť. Nie je to prototyp civilného spevu, pretože k nej neodmysliteľne patrí aj kabaretný škľab a irónia škaredého káčatka. A predsa piaty album, nečakane kompaktný, hoci zložený z b-strán singlov, nového i pozbieraného materiálu, zastihol toto alternatíve duo na polceste k ľahšie stráviteľnému a komunikatívnejšiemu takmer popu.
●●●●○
.martin Chrobák
BRIAN ENO & DAVID BYRNE
EVERYTHING THAT HAPPENS WILL HAPPEN TODAY
TODO MUNDO
Kým My Life In The Bush Of Ghosts bol a stále je nadžánrový a prelomový, experimentálny, a predsa pesničkový, inštrumentačne lahodný, a pritom nie onanistický, skrátka, fantastický a inšpiratívny album, novinku charakterizuje asi najlepšie parafráza „sme príliš starí na čokoľvek, ale aj tak do toho ideme“. Boh hádam vie prečo. Iste, môžeme sa tešiť, že nič neznie tak, ako hudba ex-členov Roxy Music a Talking Heads, aktuálne najmä producentov a prednášajúcich, a naďalej platí, že ani jeden z dvojice nie je schopný čohokoľvek nevkusného. Lenže keď príde na konkrétnosti, tak hysterického Byrna počuť predsa len viac než decentné enovské viachlasy a štruktúra skladieb aj samy melódie a beaty sú príliš priemerné, než aby sa k nim bolo prečo vracať. Čiže áno, Eno a Byrne nahrali skoro po tridsiatich rokoch album, hurá! Ehm, ok.
●●○○○
.daniel Baláž
MAX TUNDRA
PARALLAX ERROR BEHEADS YOU
DOMINO
Ben Jacobs zjavne nie je celkom normálny, aspoň nie v koži svojho Maxa Tundru, keď si ulieta na dekompozícii kúskov, z ktorých by iný narobil hity na celú zimu. Tundra používa Oswaldovu metódu plunderphonics na hitovky Jacobsa a produkuje čosi ako pop na pokraji nervového zrútenia. Album nemá slabé miesto (s výnimkou megaohavného duc-duc čísla The Entertainment čiže 2 Unlimited zo staničného bufetu), za šesť rokov sa nazbieralo dosť nápadov (jedenásťminútové finále Until We Die napriek umeline odkazuje k funky nálade seventies soundtrackov), Tundra perfektne spieva, hrá i programuje, a skladby stavia miestami do popuku pompézne. Pamätníkom pripomenie preskakujúci vinyl Sparks, mladší si zatancujú na podlahe posiatej zapnutými amigami, pričom dolný sused si púšťa naplno Pet Shop Boys a horný Aphex Twina.
●●●●○
.daniel Baláž
DOUG WIMBISH
CINEMASONICS
YELLOWBIRD/DIVYD
Americká skupina Living Colour sa dušuje, že ich pripravovaný album predstihuje všetky očakávania. Čas sa dá dovtedy krátiť napríklad pri sólovej nahrávke Douga Wimbisha CinemaSonics, ktorá vychádza takmer desať rokov po jeho prvom samostatnom albume Trippy Notes For Bass. Sólové albumy basgitaristov často trpia dvoma chorobami: buď basgitarista celú nahrávku zaplní šialeným slapovaním, pri ktorom sa už nikto iný nedostane k slovu, alebo chce silou-mocou dokázať, že nie je o nič horší ako gitaristi, a celý čas sóluje vo vysokých polohách. CinemaSonics je však skôr skladateľský a najmä producentský album. Iste, počuť aj basgitaru, ale rovnako dôležité sú ostatné nástroje, zvuky a ruchy, ktoré vytvárajú atmosférické a ambientné plochy s prvkami reggae, dubu či soulu, len škoda, že melodické nápady sú v nich akosi roztrúsené.
●●●○○
.vladislav Gális
HRDINOVÉ NOVÉ FRONTY
NA BARIKÁDÁCH Z POPELNIC (1985-1988)
EMI (3CD)
Jihlavská skupina Hrdinové nové fronty (H.N.F.) existovala v rokoch 1985 — 1988, no aj za krátky čas sa zaradila k zásadným punkrockovým formáciám bývalého Československa. K ich kultovému postaveniu prispel aj predčasný rozpad: zanikli skôr, ako sa začali príliš opakovať, a nemuseli riešiť dilemu, o čom spievať v novej spoločenskej situácii, keď si niektorí pankáči museli ujasniť, kde je nepriateľ. Trojdiskové vydanie skladieb z demoalbumov Válka (1986), Obyčejní hrdinové (1987) a Dům na demolici (1988) je surovým dokumentom doby. Zvuku chýba veľa do dokonalosti, ale presne taký hukot rozzúreného včelieho roja sa hodí k úderným skladbám s apokalyptickými, niekedy až hororovými textmi. Bratia Petr Štěpán (spev, gitara) a Pavel Štěpán (bicie) túto temnú atmosféru neskôr rozvíjali v kapele XIII. století, ale to je už iná, gothicrocková kapitola.
●●●○○
.vladislav Gális
FANÁNEK
JEVANY
EMI
Hrdinové nové fronty boli predstaviteľmi zachmúreného punk rocku, ktorý vychádza z presvedčenia, že „svět se posral“. Ich kolegovia Tři sestry, naopak, zosobňujú veselý opilecký punk, ktorého hlavnými zbraňami sú humor, irónia a recesia. V prípade Troch sestier má na tom leví podiel spevák a textár Lou Fanánek Hagen, ktorý vie byť vo svojich textoch nielen „sprostý“ (v českom význame tohto slova), ale niekedy aj podozrivo intelektuálsky. Fanánek, ktorý sa popri Troch sestrách realizoval vo vedľajšom projekte Hagen Baden, písal texty pre muzikály či pre seriál Šmoulové, prichádza s prvým sólovým albumom. S punkom nemá nič spoločné, v hudbe sa mieša pop, rock, funk. Fanánkov spev paroduje rap, v skladbe Jaj, ty k***t! si dokonca berie na mušku slovenský hip-hop. Sú tu vtipné momenty, ale album pôsobí ako vtip, ktorý každým opakovaním stráca účinok.
●○○○○
.vladislav Gális
NO, VIRGINIA...
UNIVERSAL/ROADRUNNER
Keby sa to ctenému poslucháčovi nepredostrelo hneď v úvode, možno by si pri počúvaní ani nevšimol, že táto hudba pochádza iba z troch zdrojov. Podobne ako Keane v časoch svojho debutu, aj bostonské duo DD hrá v zložení klavír/spev a bicie. Na rozdiel od vzdušných, klenutých balád Keane sú však Dresden Dolls poznačení skôr kanálovým punkom a medzivojnovým kabaretom. Ich surový zvuk a expresívny, dynamicky pestrý prejav si uzurpuje celú pozornosť. Amanda Palmer spieva adekvátne tomu, aká je, nie aká by možno chcela byť. Nie je to prototyp civilného spevu, pretože k nej neodmysliteľne patrí aj kabaretný škľab a irónia škaredého káčatka. A predsa piaty album, nečakane kompaktný, hoci zložený z b-strán singlov, nového i pozbieraného materiálu, zastihol toto alternatíve duo na polceste k ľahšie stráviteľnému a komunikatívnejšiemu takmer popu.
●●●●○
.martin Chrobák
BRIAN ENO & DAVID BYRNE
EVERYTHING THAT HAPPENS WILL HAPPEN TODAY
TODO MUNDO
Kým My Life In The Bush Of Ghosts bol a stále je nadžánrový a prelomový, experimentálny, a predsa pesničkový, inštrumentačne lahodný, a pritom nie onanistický, skrátka, fantastický a inšpiratívny album, novinku charakterizuje asi najlepšie parafráza „sme príliš starí na čokoľvek, ale aj tak do toho ideme“. Boh hádam vie prečo. Iste, môžeme sa tešiť, že nič neznie tak, ako hudba ex-členov Roxy Music a Talking Heads, aktuálne najmä producentov a prednášajúcich, a naďalej platí, že ani jeden z dvojice nie je schopný čohokoľvek nevkusného. Lenže keď príde na konkrétnosti, tak hysterického Byrna počuť predsa len viac než decentné enovské viachlasy a štruktúra skladieb aj samy melódie a beaty sú príliš priemerné, než aby sa k nim bolo prečo vracať. Čiže áno, Eno a Byrne nahrali skoro po tridsiatich rokoch album, hurá! Ehm, ok.
●●○○○
.daniel Baláž
MAX TUNDRA
PARALLAX ERROR BEHEADS YOU
DOMINO
Ben Jacobs zjavne nie je celkom normálny, aspoň nie v koži svojho Maxa Tundru, keď si ulieta na dekompozícii kúskov, z ktorých by iný narobil hity na celú zimu. Tundra používa Oswaldovu metódu plunderphonics na hitovky Jacobsa a produkuje čosi ako pop na pokraji nervového zrútenia. Album nemá slabé miesto (s výnimkou megaohavného duc-duc čísla The Entertainment čiže 2 Unlimited zo staničného bufetu), za šesť rokov sa nazbieralo dosť nápadov (jedenásťminútové finále Until We Die napriek umeline odkazuje k funky nálade seventies soundtrackov), Tundra perfektne spieva, hrá i programuje, a skladby stavia miestami do popuku pompézne. Pamätníkom pripomenie preskakujúci vinyl Sparks, mladší si zatancujú na podlahe posiatej zapnutými amigami, pričom dolný sused si púšťa naplno Pet Shop Boys a horný Aphex Twina.
●●●●○
.daniel Baláž
DOUG WIMBISH
CINEMASONICS
YELLOWBIRD/DIVYD
Americká skupina Living Colour sa dušuje, že ich pripravovaný album predstihuje všetky očakávania. Čas sa dá dovtedy krátiť napríklad pri sólovej nahrávke Douga Wimbisha CinemaSonics, ktorá vychádza takmer desať rokov po jeho prvom samostatnom albume Trippy Notes For Bass. Sólové albumy basgitaristov často trpia dvoma chorobami: buď basgitarista celú nahrávku zaplní šialeným slapovaním, pri ktorom sa už nikto iný nedostane k slovu, alebo chce silou-mocou dokázať, že nie je o nič horší ako gitaristi, a celý čas sóluje vo vysokých polohách. CinemaSonics je však skôr skladateľský a najmä producentský album. Iste, počuť aj basgitaru, ale rovnako dôležité sú ostatné nástroje, zvuky a ruchy, ktoré vytvárajú atmosférické a ambientné plochy s prvkami reggae, dubu či soulu, len škoda, že melodické nápady sú v nich akosi roztrúsené.
●●●○○
.vladislav Gális
HRDINOVÉ NOVÉ FRONTY
NA BARIKÁDÁCH Z POPELNIC (1985-1988)
EMI (3CD)
Jihlavská skupina Hrdinové nové fronty (H.N.F.) existovala v rokoch 1985 — 1988, no aj za krátky čas sa zaradila k zásadným punkrockovým formáciám bývalého Československa. K ich kultovému postaveniu prispel aj predčasný rozpad: zanikli skôr, ako sa začali príliš opakovať, a nemuseli riešiť dilemu, o čom spievať v novej spoločenskej situácii, keď si niektorí pankáči museli ujasniť, kde je nepriateľ. Trojdiskové vydanie skladieb z demoalbumov Válka (1986), Obyčejní hrdinové (1987) a Dům na demolici (1988) je surovým dokumentom doby. Zvuku chýba veľa do dokonalosti, ale presne taký hukot rozzúreného včelieho roja sa hodí k úderným skladbám s apokalyptickými, niekedy až hororovými textmi. Bratia Petr Štěpán (spev, gitara) a Pavel Štěpán (bicie) túto temnú atmosféru neskôr rozvíjali v kapele XIII. století, ale to je už iná, gothicrocková kapitola.
●●●○○
.vladislav Gális
FANÁNEK
JEVANY
EMI
Hrdinové nové fronty boli predstaviteľmi zachmúreného punk rocku, ktorý vychádza z presvedčenia, že „svět se posral“. Ich kolegovia Tři sestry, naopak, zosobňujú veselý opilecký punk, ktorého hlavnými zbraňami sú humor, irónia a recesia. V prípade Troch sestier má na tom leví podiel spevák a textár Lou Fanánek Hagen, ktorý vie byť vo svojich textoch nielen „sprostý“ (v českom význame tohto slova), ale niekedy aj podozrivo intelektuálsky. Fanánek, ktorý sa popri Troch sestrách realizoval vo vedľajšom projekte Hagen Baden, písal texty pre muzikály či pre seriál Šmoulové, prichádza s prvým sólovým albumom. S punkom nemá nič spoločné, v hudbe sa mieša pop, rock, funk. Fanánkov spev paroduje rap, v skladbe Jaj, ty k***t! si dokonca berie na mušku slovenský hip-hop. Sú tu vtipné momenty, ale album pôsobí ako vtip, ktorý každým opakovaním stráca účinok.
●○○○○
.vladislav Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.