Verte, či neverte, ale tento titulok som mal vymyslený už v piatok v noci. Nevýhodou písania do týždenníkov je však okrem iného aj to, že kým sa váš materiál dostane do tlače a potom k ľuďom, predbehnú vás kolegovia z denníkov, ba aj blogeri.
Ak ste teda medzičasom podobný návrh videli niekde inde, neznamená to, že odpisujem, ale jednoducho, že nás je viac s rovnakým názorom.
Keď som pri príchode na „džezáky“ videl pri hlavnom vchode do vestibulu PKO okrem obligátnych hlúčkov fajčiarov a tých, čo predávali „zvyšné“ vstupenky, stáť aktivistov občianskeho združenia Bratislava otvorene s petíciou Zachráňme PKO, v prvej chvíli vyvolali moje sympatie. Veď kto by nechcel zachovať miesto, kde prežil toľko pekných a nezabudnuteľných chvíľ – mnohí tu absolvovali kurzy spoločenských tancov, chodili na Radošincov, videli všelijaké výstavy, koncerty, festivaly, estrády, či mítingy politických strán.
Mnoho skvelých momentov v uplynulých tridsiatich rokoch pripravili svojim návštevníkom aj Bratislavské jazzové dni. Časy sa však menia oveľa rýchlejšie ako prístup organizátorov.
Pár vecí sa zlepšilo – napríklad prístup k nefajčiarom. Pamätám si dobu, keď vonku nepostávali fajčiari, ale tí, ktorí sa chceli nadýchať čerstvého vzduchu, no predtým museli prebehnúť so stisnutým nosom cez dymom zamorený vestibul. Zlepšila sa aj ponuka občerstvenia – škoda len, že po desiatej večer už väčšinou nezoženiete nič okrem hotdogu a čipsov. Keď to porovnáte s inými festivalmi v Bratislave, aj inde na Slovensku (s Pohodou radšej porovnávať nebudem, to je príliš vysoká festivalová kategória, ale mohla by poslúžiť aspoň ako vzdialený cieľ), „džezáky“ z toho vychádzajú ako veľmi nepohostinné.
Hlavný kameň úrazu je však každý rok počet predaných, darovaných, sponzorovaných, prepašovaných a všakovak inakšie distribuovaných lístkov a voľných vstupov. Počet reálnych záujemcov už dávno presiahol počet miest v sále, o čom svedčí to, že zakaždým sa tam akýmsi zázrakom ocitne raz toľko ľudí ako stoličiek. Možno by stačilo jednoducho očíslovať všetky rady a miesta, ako sa to robí aj pri menej kultúrnych podujatiach. Keď sa to dá pri predstavení pánskeho striptízu, prečo nie pri džezových dňoch? Verím tomu, že mnohí by si radšej priplatili pár stoviek navyše, ale mali by istotu, že nemusia s nikým potupne bojovať o miesto na sedenie. Áno, pár radov už očíslovaných je, pre majiteľov tzv. VIP vstupeniek. Znamená to vari, že ostatní návštevníci pre organizátorov nie sú až takí veľmi dôležití? Alebo by sa hádam dalo predať iba toľko miest na sedenie, koľko je stoličiek a zvyšok ponúkať lacnejšie ako lístky na státie. Verím tomu, že atmosféra v sále by nebola o nič horšia, ba skôr lepšia, lebo ľudia by na seba nemuseli zazerať, o potichu sa modliacich požiarnikoch ani nehovoriac. Ďalšou potupou pre návštevníkov je predieranie sa z jednej sály do druhej cez úzke chodby počas prestávok. A to ani nehovorím o hluku, ktorý vyrušuje sediacich v zadných radoch – štrngot tanierov a pohárov z kuchyne pre účinkujúcich, tesne pripojenej k sále, vôňa jedál (toto dokáže poriadne nalomiť lásku k džezu u človeka, ktorý predtým videl a nevyužil zúfalú ponuku v bufete), čašníci predierajúci sa cez obecenstvo s podnosmi do šatní za pódiom a mnoho iných nepríjemností. Rady na záchodoch? Vydýchaný vzduch? Strmé a kľukaté schody medzi pódiom a šatňou? Koho by to trápilo? Veď už sme si tu všetci tak pekne zvykli... A na novom mieste by bolo treba začať odznova a nebodaj aj nejako inakšie.
Ani mne sa nepáči myšlienka, že by na nábreží mala namiesto PKO stáť River Obluda č. 2 alebo 3. Ale ak sa túto budovu podarí zachrániť, bude potrebovať riadnu omladzovaciu kúru a lepšieho gazdu. Inakšie ten podpis nemal žiadny zmysel, milí Ťapákovci!
Ak ste teda medzičasom podobný návrh videli niekde inde, neznamená to, že odpisujem, ale jednoducho, že nás je viac s rovnakým názorom.
Keď som pri príchode na „džezáky“ videl pri hlavnom vchode do vestibulu PKO okrem obligátnych hlúčkov fajčiarov a tých, čo predávali „zvyšné“ vstupenky, stáť aktivistov občianskeho združenia Bratislava otvorene s petíciou Zachráňme PKO, v prvej chvíli vyvolali moje sympatie. Veď kto by nechcel zachovať miesto, kde prežil toľko pekných a nezabudnuteľných chvíľ – mnohí tu absolvovali kurzy spoločenských tancov, chodili na Radošincov, videli všelijaké výstavy, koncerty, festivaly, estrády, či mítingy politických strán.
Mnoho skvelých momentov v uplynulých tridsiatich rokoch pripravili svojim návštevníkom aj Bratislavské jazzové dni. Časy sa však menia oveľa rýchlejšie ako prístup organizátorov.
Pár vecí sa zlepšilo – napríklad prístup k nefajčiarom. Pamätám si dobu, keď vonku nepostávali fajčiari, ale tí, ktorí sa chceli nadýchať čerstvého vzduchu, no predtým museli prebehnúť so stisnutým nosom cez dymom zamorený vestibul. Zlepšila sa aj ponuka občerstvenia – škoda len, že po desiatej večer už väčšinou nezoženiete nič okrem hotdogu a čipsov. Keď to porovnáte s inými festivalmi v Bratislave, aj inde na Slovensku (s Pohodou radšej porovnávať nebudem, to je príliš vysoká festivalová kategória, ale mohla by poslúžiť aspoň ako vzdialený cieľ), „džezáky“ z toho vychádzajú ako veľmi nepohostinné.
Hlavný kameň úrazu je však každý rok počet predaných, darovaných, sponzorovaných, prepašovaných a všakovak inakšie distribuovaných lístkov a voľných vstupov. Počet reálnych záujemcov už dávno presiahol počet miest v sále, o čom svedčí to, že zakaždým sa tam akýmsi zázrakom ocitne raz toľko ľudí ako stoličiek. Možno by stačilo jednoducho očíslovať všetky rady a miesta, ako sa to robí aj pri menej kultúrnych podujatiach. Keď sa to dá pri predstavení pánskeho striptízu, prečo nie pri džezových dňoch? Verím tomu, že mnohí by si radšej priplatili pár stoviek navyše, ale mali by istotu, že nemusia s nikým potupne bojovať o miesto na sedenie. Áno, pár radov už očíslovaných je, pre majiteľov tzv. VIP vstupeniek. Znamená to vari, že ostatní návštevníci pre organizátorov nie sú až takí veľmi dôležití? Alebo by sa hádam dalo predať iba toľko miest na sedenie, koľko je stoličiek a zvyšok ponúkať lacnejšie ako lístky na státie. Verím tomu, že atmosféra v sále by nebola o nič horšia, ba skôr lepšia, lebo ľudia by na seba nemuseli zazerať, o potichu sa modliacich požiarnikoch ani nehovoriac. Ďalšou potupou pre návštevníkov je predieranie sa z jednej sály do druhej cez úzke chodby počas prestávok. A to ani nehovorím o hluku, ktorý vyrušuje sediacich v zadných radoch – štrngot tanierov a pohárov z kuchyne pre účinkujúcich, tesne pripojenej k sále, vôňa jedál (toto dokáže poriadne nalomiť lásku k džezu u človeka, ktorý predtým videl a nevyužil zúfalú ponuku v bufete), čašníci predierajúci sa cez obecenstvo s podnosmi do šatní za pódiom a mnoho iných nepríjemností. Rady na záchodoch? Vydýchaný vzduch? Strmé a kľukaté schody medzi pódiom a šatňou? Koho by to trápilo? Veď už sme si tu všetci tak pekne zvykli... A na novom mieste by bolo treba začať odznova a nebodaj aj nejako inakšie.
Ani mne sa nepáči myšlienka, že by na nábreží mala namiesto PKO stáť River Obluda č. 2 alebo 3. Ale ak sa túto budovu podarí zachrániť, bude potrebovať riadnu omladzovaciu kúru a lepšieho gazdu. Inakšie ten podpis nemal žiadny zmysel, milí Ťapákovci!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.