Tohtoročné Bratislavské jazzové dni ukázali svojim návštevníkom viac tvárí. Okrem nezabudnuteľných vystúpení sa mi vryli do pamäti aj niektoré organizačné prešľapy a kacírska myšlienka, že plánované zbúranie PKO by paradoxne mohlo festivalu pomôcť.
Vrcholmi 34. ročníka festivalu boli tentoraz naozaj tie najhrubšie vytlačené mená na plagáte, aj keď sa nemôžem ubrániť dojmu, že čiastočne to bolo aj preto, že konkurencia nebola až taká veľká ako po minulé roky. Zvláštne bolo pre mňa aj to, že tohto roku vystúpili na „džezákoch“ i traja interpreti, ktorí sa tu objavili už v roku 1985, teda zhruba v čase, keď som na festival začal pravidelne chodiť. Medzičasom však každý z nich ušiel riadny kus cesty vo svojom umeleckom vývoji, takže stretnutie s basistom Stanleym Clarkom i s klaviristom Petrom Breinerom a Jánom Fabrickým (vtedy hrali ako členovia skupiny Klobása), bolo skutočným potešením. Okrem toho ma potešilo aj niekoľko „tichých“, ale o to vynaliezavejších bubeníkov, ktorí si nepotrpia na dlhé sóla (Marián Ševčík, David King, či Stefan Brodsky). Trošku ma zarazil stúpajúci počet kapiel, ktoré hrali takmer výlučne cover-verzie a pár organizačných vecí ma vyslovene naštvalo – o však tom píšem na inom mieste. Teraz sa poďme venovať hudbe.
.piatok – basistov sviatok
Piatok odštartovalo domáce trio Bukake – klavirista Juraj Tatár, basgitarista Martin Gašpar a bubeník Marcel Buntaj odohrali poctivý koncert, ktorý bol skvelou rozcvičkou pre uši. Ich skladby však útočili skôr na mozog ako na srdce. Maďarskí Free Style Chamber Orchestra presne naopak – už pri prvých dvoch kompozíciách tohto nezvyčajného združenia mi behali zimomriavky po chrbte, čo v nevyvetranej sále nemohlo byť spôsobené chladným vzduchom. Potom som však musel na polhodinu opustiť sálu a keď som sa vrátil z nedobrovoľnej prechádzky popri Dunaji, už bol čas na Quasimondo a prvé pivo. Jedno i druhé osviežilo, aj keď zostala po ňom horká príchuť. Aj keď sa džez a hip-hop v Amerike kamarátia už pomaly dve desaťročia, k nám táto vlna dorazila až teraz. Ale radšej neskoro ako nikdy, hovorím si, aby som nebol ignorant, o akých rapoval Bene. Aj tie rýmy a beaty ozvláštnené Jaslovského dychmi a skvelým fílingom Silvie Gieciovej stáli za hriech.
Druhú polovicu piatkového večera odštartovalo americké trio The Bad Plus. Klavirista Ethan Iverson, basista Reid Anderson a bubeník David King zaujali už svojím imidžom – jeden bol oblečený za bankového úradníka, druhý za ležérneho frajera a tretí za pacienta z nemocnice. Ich akustická hudba mala neuveriteľnú silu, razanciu, pôvab a humor. Keď sa k nim pridala speváčka Wendy Lewis, prišiel čas na chýrne cover-verzie rockových a popových idolov – Pink Floyd, Nirvana, U2, či Bee Gees zneli v ich podaní takmer lepšie ako originály. Zvlášť Wendy vytvárala svojské napätie medzi pôvodnými mužskými vokálmi a jej hlasom priškrtenej a spomalenej Ofélie, hoci keď vystupuje v rockových projektoch, pripomína skôr P. J. Harvey. Po ich spoločnom cédečku s názvom For All I Care sa vo vestibule len tak zaprášilo.
Vrcholným číslom piatkového programu malo byť a pre väčšinu divákov aj naozaj bolo vystúpenie troch slávnych basgitaristov – Marcusa Millera, Victora Wootena a Stanleyho Clarka. Hoci išlo do veľkej miery o exhibíciu a ukazovanie toho, kto má väčší, hrubší, hlbší a krajší zvuk a nástroj, vôbec mi to neprekážalo. Okrem skvelej šou a športového ducha totiž zaznelo aj veľa naozaj kvalitnej muziky, vrátane skladieb, ktoré hral Marcus Miller s Milesom Davisom. Jean-Pierre bol síce skvelý, ale ja som si najviac užil sólo Stanleyho Clarka na kontrabase, na ktoré som márne čakal pred dvadsiatimi tromi rokmi. Hoci spočiatku pôsobil na pódiu ako ležérny dôchodca z Floridy, svoju polhodinku v programe využil tak, že všetkým, vrátane jeho spoluhráčov, ovisla sánka.
.jazz made in Europe
Sobota priniesla nielen menej vzrušenia na pódiu, ale i najslabšiu návštevnosť. V sále však bolo oveľa príjemnejšie ako v piatok, keď kapacita diváctva dvojnásobne prekročila kapacitu priestoru. Tentoraz bolo dokonca pár stoličiek neobsadených. Takto príjemne by na džezákoch mohlo byť stále, keby organizátori veľmi chceli. Návštevnosťou trochu utrpela akurát kapela rakúskeho gitaristu Stefana Wagnera, ktorá hrala na vedľajšom pódiu len pre hŕstku ľudí. Bola to škoda, lebo muzicírovali naozaj zaujímavo a čo bolo dôležité, boli to ich vlastné skladby! Na rozdiel od toho jediná zástupkyňa amerického džezu v tento večer – Karrin Allyson, priniesla ďalšie priehrštie cover-verzií, zväčša džezových klasík, ale aj zopár brazílskych hitov z nového albumu Imagina. To, čo znie zo štúdia famózne, ma však na pódiu príliš nepresvedčilo. Hoci jej hra na klavíri, spev i výkon kapely bol veľmi príjemný, uhladený a sofistikovaný, spev v portugalčine ďaleko zaostával za originálom. Najviac na to doplatila moja obľúbená jobimovka Estrada Branca, ktorá mi prestala trhať uši, až keď Karrin prešla k anglicky spievanej časti.
Veľa radosti neprinieslo ani kvarteto talianskeho gitaristu Gianfranca Continenzu – takto najemno pomletý džez a rock sa podľa mňa hodí viac ako podmaz do cestopisných dokumentárnych filmov než hudba do koncertnej sály. To už ani nehovoriac o britskej skupine Swing Out Sister, ktorá by oveľa viac pristala na Bratislavskú lýru. Bol to poctivý a veľmi milý popík, s džezovými dňami mal však najviac spoločné slovo swing v názve. Takže najviac radosti a džezu priniesla do sály úvodná skvele zohratá kapela saxofonistu Radovana Tarišku. Klavirista Ondrej Krajňák, basista Tomáš Baroš a bubeník Marián Ševčík pulzovali ako srdce dobre vytrénovaného golfistu a český tenorsaxofonista Ondřej Čtveráček a hosťujúci americký trubkár Ryan Carniaux perfektne zapadli do kolektívu. Toto bol sviatok pre džez – keby som to bol býval tušil, tiež si zoberiem oblek a kravatu. Wynton Marsalis by ich určite pochválil.
.ani nota nazmar
Posledný večer bol najvyrovnanejší a najpestrejší zo všetkých troch. Koncert odštartovalo trio, v ktorom sa stretli traja skvelí inštrumentalisti s jasným konceptom – klavirista Peter Breiner, huslista Stano Palúch a akordeonista Boris Lenko zahrali tangá argentínske i humenské, avantgardné i klasické. Mladých i starých potešilo vystúpenie nemeckého zoskupenia Re:jazz, ktoré prerába do džezovej podoby klubové elektronické hity. Hoci na štúdiových platniach hosťuje množstvo zvučných sólistov a spevákov, koncertná verzia programu drží skvele pokope hlavne vďaka klaviristovi Mathiasovi Vogtovi a speváčke Inge Luehning. V Bratislave zahrali veci aj zo starších platní, ale na rad prišla aj skvelá cover-verzia skladby Twiggy Twiggy od Pizzicato Five z nového albumu úprav japonských hitov. V sále bolo cítiť samé pozitívne vibrácie.
Bubeník Ján Fabrický priniesol so svojím medzinárodným projektom hudbu, príjemne oscilujúcu medzi džezom a etnom. Kapela zvukom pripomínala projekty Joea Zawinula alebo Richarda Bonu. Zo sólistov ma najviac zaujali americká crossoverová huslistka Karen Briggs a senegalský perkusionista Ibou N´diaye Rose, o ktorom som sa až po koncerte dozvedel, že je to vnuk slávneho Dadoua N´diaye Rosea, dlhoročného šéfa „senegalského SĽUKu“.
Svojský šmrnc malo aj vystúpenie speváčky Anity Soul s pozoruhodnou zostavou slovenských džezmenov (Martin Valihora, Juraj Griglák, bratia Bugalovci, Eugen Vizváry) a hosťujúcim spevákom Marcelom Palonderom. Akurát mi nejde do hlavy, kde sa v posledných rokoch berie u nás toľko mladých „černošských“ ženských hlasov. Keby sa Anita dala dokopy s Mishou, Tinou, Katkou, Jankou, Zdenkou, Svetlanou, Silviou a ďalšími dievčatami, mohli by založiť slovenský ženský gospelový zbor.
Tvárou, ktorá mala zaručene pritiahnuť ľudí na tento ročník BJD, mal byť americký spevák Al Jarreau. Tip tentoraz vyšiel na sto percent. Hoci tento pán spevák, ktorému ťahá pomaly na sedemdesiatku, v niektorých pasážach pôsobil, akoby už strácal dych, vynahradil to dôkladným pomaznaním sa s každou slabikou, slovo Bratislava nevynímajúc. Tento hlasový liečiteľ predviedol takú prácu s hlasom, textom a výrazom, vrátane mimiky, že bola škoda pustiť mimo ucha hoci len jednu notu a prepásť nejaké gesto. Viac ako poldruha hodiny tešil Al Jarreau publikum cover-verziami klasických džezových štandardov (so skvelou Take Five), ale aj jobimovkami, ktoré v jeho podaní vyzneli oveľa presvedčivejšie ako deň predtým u Karrin Allyson, možno preto, že sa kŕčovito nepridŕžal originálu. Ľudia si mohli zakrepčiť aj na soulové hity z osemdesiatych rokov a pobaviť sa na neuveriteľne vtipných a múdrych komentároch tohto šoumena. Baretku dole!
Pozoruhodné je, že publikum tentoraz ako keby neomylne vycítilo, ktorý večer prinesie koľko hudobného vzrušenia. Svedčí o tom počet ľudí prítomných v sále a rýchlosť s akou sa vypredali lístky na jednotlivé večery – najpopulárnejší bol piatok, potom nedeľa a nakoniec sobota. Zdá sa, že „džezáky“ svojim fanúšikom naozaj vycibrili vkus.
Vrcholmi 34. ročníka festivalu boli tentoraz naozaj tie najhrubšie vytlačené mená na plagáte, aj keď sa nemôžem ubrániť dojmu, že čiastočne to bolo aj preto, že konkurencia nebola až taká veľká ako po minulé roky. Zvláštne bolo pre mňa aj to, že tohto roku vystúpili na „džezákoch“ i traja interpreti, ktorí sa tu objavili už v roku 1985, teda zhruba v čase, keď som na festival začal pravidelne chodiť. Medzičasom však každý z nich ušiel riadny kus cesty vo svojom umeleckom vývoji, takže stretnutie s basistom Stanleym Clarkom i s klaviristom Petrom Breinerom a Jánom Fabrickým (vtedy hrali ako členovia skupiny Klobása), bolo skutočným potešením. Okrem toho ma potešilo aj niekoľko „tichých“, ale o to vynaliezavejších bubeníkov, ktorí si nepotrpia na dlhé sóla (Marián Ševčík, David King, či Stefan Brodsky). Trošku ma zarazil stúpajúci počet kapiel, ktoré hrali takmer výlučne cover-verzie a pár organizačných vecí ma vyslovene naštvalo – o však tom píšem na inom mieste. Teraz sa poďme venovať hudbe.
.piatok – basistov sviatok
Piatok odštartovalo domáce trio Bukake – klavirista Juraj Tatár, basgitarista Martin Gašpar a bubeník Marcel Buntaj odohrali poctivý koncert, ktorý bol skvelou rozcvičkou pre uši. Ich skladby však útočili skôr na mozog ako na srdce. Maďarskí Free Style Chamber Orchestra presne naopak – už pri prvých dvoch kompozíciách tohto nezvyčajného združenia mi behali zimomriavky po chrbte, čo v nevyvetranej sále nemohlo byť spôsobené chladným vzduchom. Potom som však musel na polhodinu opustiť sálu a keď som sa vrátil z nedobrovoľnej prechádzky popri Dunaji, už bol čas na Quasimondo a prvé pivo. Jedno i druhé osviežilo, aj keď zostala po ňom horká príchuť. Aj keď sa džez a hip-hop v Amerike kamarátia už pomaly dve desaťročia, k nám táto vlna dorazila až teraz. Ale radšej neskoro ako nikdy, hovorím si, aby som nebol ignorant, o akých rapoval Bene. Aj tie rýmy a beaty ozvláštnené Jaslovského dychmi a skvelým fílingom Silvie Gieciovej stáli za hriech.
Druhú polovicu piatkového večera odštartovalo americké trio The Bad Plus. Klavirista Ethan Iverson, basista Reid Anderson a bubeník David King zaujali už svojím imidžom – jeden bol oblečený za bankového úradníka, druhý za ležérneho frajera a tretí za pacienta z nemocnice. Ich akustická hudba mala neuveriteľnú silu, razanciu, pôvab a humor. Keď sa k nim pridala speváčka Wendy Lewis, prišiel čas na chýrne cover-verzie rockových a popových idolov – Pink Floyd, Nirvana, U2, či Bee Gees zneli v ich podaní takmer lepšie ako originály. Zvlášť Wendy vytvárala svojské napätie medzi pôvodnými mužskými vokálmi a jej hlasom priškrtenej a spomalenej Ofélie, hoci keď vystupuje v rockových projektoch, pripomína skôr P. J. Harvey. Po ich spoločnom cédečku s názvom For All I Care sa vo vestibule len tak zaprášilo.
Vrcholným číslom piatkového programu malo byť a pre väčšinu divákov aj naozaj bolo vystúpenie troch slávnych basgitaristov – Marcusa Millera, Victora Wootena a Stanleyho Clarka. Hoci išlo do veľkej miery o exhibíciu a ukazovanie toho, kto má väčší, hrubší, hlbší a krajší zvuk a nástroj, vôbec mi to neprekážalo. Okrem skvelej šou a športového ducha totiž zaznelo aj veľa naozaj kvalitnej muziky, vrátane skladieb, ktoré hral Marcus Miller s Milesom Davisom. Jean-Pierre bol síce skvelý, ale ja som si najviac užil sólo Stanleyho Clarka na kontrabase, na ktoré som márne čakal pred dvadsiatimi tromi rokmi. Hoci spočiatku pôsobil na pódiu ako ležérny dôchodca z Floridy, svoju polhodinku v programe využil tak, že všetkým, vrátane jeho spoluhráčov, ovisla sánka.
.jazz made in Europe
Sobota priniesla nielen menej vzrušenia na pódiu, ale i najslabšiu návštevnosť. V sále však bolo oveľa príjemnejšie ako v piatok, keď kapacita diváctva dvojnásobne prekročila kapacitu priestoru. Tentoraz bolo dokonca pár stoličiek neobsadených. Takto príjemne by na džezákoch mohlo byť stále, keby organizátori veľmi chceli. Návštevnosťou trochu utrpela akurát kapela rakúskeho gitaristu Stefana Wagnera, ktorá hrala na vedľajšom pódiu len pre hŕstku ľudí. Bola to škoda, lebo muzicírovali naozaj zaujímavo a čo bolo dôležité, boli to ich vlastné skladby! Na rozdiel od toho jediná zástupkyňa amerického džezu v tento večer – Karrin Allyson, priniesla ďalšie priehrštie cover-verzií, zväčša džezových klasík, ale aj zopár brazílskych hitov z nového albumu Imagina. To, čo znie zo štúdia famózne, ma však na pódiu príliš nepresvedčilo. Hoci jej hra na klavíri, spev i výkon kapely bol veľmi príjemný, uhladený a sofistikovaný, spev v portugalčine ďaleko zaostával za originálom. Najviac na to doplatila moja obľúbená jobimovka Estrada Branca, ktorá mi prestala trhať uši, až keď Karrin prešla k anglicky spievanej časti.
Veľa radosti neprinieslo ani kvarteto talianskeho gitaristu Gianfranca Continenzu – takto najemno pomletý džez a rock sa podľa mňa hodí viac ako podmaz do cestopisných dokumentárnych filmov než hudba do koncertnej sály. To už ani nehovoriac o britskej skupine Swing Out Sister, ktorá by oveľa viac pristala na Bratislavskú lýru. Bol to poctivý a veľmi milý popík, s džezovými dňami mal však najviac spoločné slovo swing v názve. Takže najviac radosti a džezu priniesla do sály úvodná skvele zohratá kapela saxofonistu Radovana Tarišku. Klavirista Ondrej Krajňák, basista Tomáš Baroš a bubeník Marián Ševčík pulzovali ako srdce dobre vytrénovaného golfistu a český tenorsaxofonista Ondřej Čtveráček a hosťujúci americký trubkár Ryan Carniaux perfektne zapadli do kolektívu. Toto bol sviatok pre džez – keby som to bol býval tušil, tiež si zoberiem oblek a kravatu. Wynton Marsalis by ich určite pochválil.
.ani nota nazmar
Posledný večer bol najvyrovnanejší a najpestrejší zo všetkých troch. Koncert odštartovalo trio, v ktorom sa stretli traja skvelí inštrumentalisti s jasným konceptom – klavirista Peter Breiner, huslista Stano Palúch a akordeonista Boris Lenko zahrali tangá argentínske i humenské, avantgardné i klasické. Mladých i starých potešilo vystúpenie nemeckého zoskupenia Re:jazz, ktoré prerába do džezovej podoby klubové elektronické hity. Hoci na štúdiových platniach hosťuje množstvo zvučných sólistov a spevákov, koncertná verzia programu drží skvele pokope hlavne vďaka klaviristovi Mathiasovi Vogtovi a speváčke Inge Luehning. V Bratislave zahrali veci aj zo starších platní, ale na rad prišla aj skvelá cover-verzia skladby Twiggy Twiggy od Pizzicato Five z nového albumu úprav japonských hitov. V sále bolo cítiť samé pozitívne vibrácie.
Bubeník Ján Fabrický priniesol so svojím medzinárodným projektom hudbu, príjemne oscilujúcu medzi džezom a etnom. Kapela zvukom pripomínala projekty Joea Zawinula alebo Richarda Bonu. Zo sólistov ma najviac zaujali americká crossoverová huslistka Karen Briggs a senegalský perkusionista Ibou N´diaye Rose, o ktorom som sa až po koncerte dozvedel, že je to vnuk slávneho Dadoua N´diaye Rosea, dlhoročného šéfa „senegalského SĽUKu“.
Svojský šmrnc malo aj vystúpenie speváčky Anity Soul s pozoruhodnou zostavou slovenských džezmenov (Martin Valihora, Juraj Griglák, bratia Bugalovci, Eugen Vizváry) a hosťujúcim spevákom Marcelom Palonderom. Akurát mi nejde do hlavy, kde sa v posledných rokoch berie u nás toľko mladých „černošských“ ženských hlasov. Keby sa Anita dala dokopy s Mishou, Tinou, Katkou, Jankou, Zdenkou, Svetlanou, Silviou a ďalšími dievčatami, mohli by založiť slovenský ženský gospelový zbor.
Tvárou, ktorá mala zaručene pritiahnuť ľudí na tento ročník BJD, mal byť americký spevák Al Jarreau. Tip tentoraz vyšiel na sto percent. Hoci tento pán spevák, ktorému ťahá pomaly na sedemdesiatku, v niektorých pasážach pôsobil, akoby už strácal dych, vynahradil to dôkladným pomaznaním sa s každou slabikou, slovo Bratislava nevynímajúc. Tento hlasový liečiteľ predviedol takú prácu s hlasom, textom a výrazom, vrátane mimiky, že bola škoda pustiť mimo ucha hoci len jednu notu a prepásť nejaké gesto. Viac ako poldruha hodiny tešil Al Jarreau publikum cover-verziami klasických džezových štandardov (so skvelou Take Five), ale aj jobimovkami, ktoré v jeho podaní vyzneli oveľa presvedčivejšie ako deň predtým u Karrin Allyson, možno preto, že sa kŕčovito nepridŕžal originálu. Ľudia si mohli zakrepčiť aj na soulové hity z osemdesiatych rokov a pobaviť sa na neuveriteľne vtipných a múdrych komentároch tohto šoumena. Baretku dole!
Pozoruhodné je, že publikum tentoraz ako keby neomylne vycítilo, ktorý večer prinesie koľko hudobného vzrušenia. Svedčí o tom počet ľudí prítomných v sále a rýchlosť s akou sa vypredali lístky na jednotlivé večery – najpopulárnejší bol piatok, potom nedeľa a nakoniec sobota. Zdá sa, že „džezáky“ svojim fanúšikom naozaj vycibrili vkus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.