Kto nesúhlasí, škodí ľudu. Kto kritizuje, je idiot. Kto sa odváži urobiť niečo, čo nechceme, pocíti naše „legislatívne a iné“ dôsledky. No dobre, možno nášho premiéra len vyčerpal boj s finančnou krízou a nemyslí to tak, ako to hovorí. Hoci...
Opozícia a novinári nechcú predsedovi vlády Robertovi Ficovi podať pomocnú ruku v jeho úsilí „zachrániť“ Slovensko pred finančnou krízou a – ako povedal – želajú si, aby kríza „zvalcovala celú krajinu“. Asi každý predseda vlády trpí postupne silnejúcim pocitom výlučnosti. Nie každý však začne stotožňovať seba a svoju politickú stranu s „ľudom“ a „štátom“ tak ako tento. Jeho poľutovaniahodné výpady voči každému, kto má na vec iný názor – voči ekonómom, podnikateľom, politikom, novinárom a implicitne každému, kto ho nevolí – však začínajú zachádzať priďaleko. Možno preto, že po každom prekročení pomyselnej hranice toho, čo sa môže v slobodnej a ako-tak slušnej spoločnosti povedať, nikdy nedostáva adekvátnu protiodpoveď.
.preberie nás kríza?
Reálne platy rastú, známky hospodárskeho oživenia sú všadeprítomné, nezamestnaných výrazne ubudlo... Aj preto sú ľudia pomerne letargickí a je im v podstate jedno, čo vláda robí. A predstierať sociálnosť vianočnými príspevkami k dôchodku alebo jednorazovým príspevkom pri narodení prvého dieťaťa je v dobrých časoch ľahké. Fico však veľmi správne cíti, že dôsledky finančnej krízy sú prvou vecou od jeho nástupu k moci, ktorú nemá pod kontrolou a ktorá by mohla spoločnosť zo slastného podriemkavania zobudiť. Možno sa – ak pocítia negatívne dôsledky – začnú pýtať, čo pre nich táto vláda, okrem pompéznych rečí, naozaj urobila.
Urobiť správne rozhodnutia, aby sa dôsledky krízy Slovenska dotkli čo najmenej, nie je jednoduché – vyžaduje to politickú odvahu aj odbornú kapacitu. „Od vlády sa v takejto situácii v prvom rade očakáva, že nebude robiť paniku,“ myslí si ekonóm Svetovej banky pre Slovensko Anton Marcinčin. Dlhodobo má krajina ako Slovensko podľa neho jedinú šancu – lákať kapitál, ktorého je tu nedostatok a ktorý znamená viac pracovných miest a vyššie platy. „Kapitál v prepočte na zamestnanca je na Slovensku stále oveľa nižší ako v Česku alebo v Slovinsku, a ak chceme dlhodobo udržať zamestnanosť a prejsť dobre aj krízami, je práve schopnosť pritiahnuť investorov veľmi dôležitá“.
Ako do dosiahnuť? Odpoveď môže naznačiť Správa o globálnej konkurencieschopnosti, ktorú pravidelne vypracúva Svetové ekonomické fórum. Podľa nej má Slovensko najväčšie rezervy v neefektívnej vláde (priveľa byrokracie, klientelizmu či plytvania vo výdavkoch), neadekvátnej podpore infraštruktúry, korupcii, v pružnosti pracovného trhu či v nedostatkoch vzdelávacieho systému. „Zoznam hlavných konkurenčných nevýhod Slovenska, teda oblastí, kde sa v porovnaní 134 krajín ocitlo na horšom ako 100. mieste, sa oproti minulému roku zvýšil zo 4 na 12,“ dokresľuje vývoj Robert Kičina, výkonný riaditeľ Podnikateľskej aliancie Slovenska, ktorá so Svetovým ekonomickým fórom na vypracovávaní rebríčka globálnej konkurencieschopnosti podieľa.
Ak chce byť Slovensko atraktívnejšie pre kapitál, musí niečo urobiť. Napríklad výraznú reformu (zmenu štruktúry a zníženie) odvodového zaťaženia. Výrazné zlepšenie fungovania súdov. Výrazne lepší vzdelávací systém. Výrazne efektívnejšie investície do infraštruktúry (napríklad aj s pomocou eurofondov, kde vláda úplne zlyháva). Menej korupcie pri verejnom obstarávaní a všetkom, čo verejný sektor robí. To sú veci, ktoré treba premyslieť, prepracovať do podrobných reformných plánov a tie potom presadiť.
Ficova vláda nič z toho nerobí. Nemá ani politickú odvahu, ani dostatočnú odbornú kapacitu, a preto sa jej šéf rozhodol vopred označiť vinníka prípadných problémov.
.kľúčových osem rokov
„Osem rokov robila neregulovanú trhovú ekonomiku orientovanú na privatizáciu a zisky súkromných spoločností, teda politiku, ktorú dnes všetci právom označujú za matku nebývalej finančnej a hospodárskej krízy,“ povedal na adresu opozície premiér minulý týždeň v parlamente. Tento citát si zaslúži rozobratie, pretože práve tadeto ide a pôjde spor o interpretáciu toho, aký typ hospodárskej politiky tejto krajine pomáha a aký škodí. Takže postupne.
Tých „osem rokov“, spomínaných Ficom, obsahuje aj viac ako rok, keď bol aj on ako podpredseda vládnej SDĽ koaličným poslancom a z tejto strany odišiel preto, že ho strana nenominovala do žiadnej ním požadovanej funkcie. Ďalšie tri roky bola vo vláde silná ľavicová SDĽ a tiež SOP, ktoré akýmkoľvek hlbokým reformám pomerne účinne bránili. Táto vláda – prvá Dzurindova – privatizovala banky, ktoré prevzala vykradnuté a pred kolapsom. A ktorých privatizácia – mimochodom – sa ukázala ako vynikajúca prevencia pred návratom starých problémov, vrátane politických zásahov do fungovania bánk. Dnes sú banky zdravé a dobre fungujúce, čo sa v krízových časoch veľmi hodí aj Ficovi, inak so všetkým nespokojnému.
Ďalšie štyri roky druhej Dzurindovej vlády sa tu skutočne udiali reformy – väčšina z nich však nebola „pravicová“, ale najmä robili poriadok v zle nastavených a zneužívaných systémoch (sociálny, daňový, zdravotnícky) a snažili sa vytvoriť predpoklady na riešenie budúcich problémov (dôchodková reforma). Neboli to reformy „orientované na privatizáciu a zisky súkromných spoločností“, ale na zmenu základných pravidiel a motivácií tak, aby sa viac oplatilo pracovať ako podvádzať.
Nech boli tieto reformy realizované lepšie alebo horšie (a ich oponovaniu sa médiá dnes toľko kritizované Ficom hojne venovali v čase, keď vládol Dzurinda), práve tieto reformy vytvorili podľa VŠETKÝCH aspoň trochu relevantných ekonómov sveta, ktorí sa Slovenskom zaoberajú, predpoklady na vysoký hospodársky rast, zvyšovanie životnej úrovne a pokles nezamestnanosti v posledných rokoch.
Politiku bývalej vlády teda nikto, okrem Fica samého, neoznačuje za „matku nebývalej finančnej a hospodárskej krízy“. Práve naopak, vďaka zdravým verejným financiám, ozdravenému bankovému sektoru, reformám a vysokému rastu ekonomiky je dnes Slovensko zasiahnuté krízou veľmi málo. Oveľa menej, než by bolo, keby bývalá vláda na reformy nenašla odvahu a nepresadila ich napriek tomu, že Fico bol vždy proti.
.kto škodí a čo s ním?
Keď podľa Fica opozícia škodí štátu (a jej lídri môžu byť radi, že nesedia vo väzení, ako tiež neraz naznačil), je to nepríjemné pripomenutie hrozby, založenej na fakte, že väčšinu diktatúr, prinajmenšom v Európe, stvorili demokraticky zvolení politici. A ak si Fico v súvislosti s tým, čo nazýva „slovenská opozičná tlač“, kladie otázku, „koľko slovenských záujmov, záujmov ľudu ešte poškodí, lebo si myslí, že tak škodí aj súčasnej vládnej moci?“, treba už len pripomenúť (ale zároveň spozornieť), že nie je príliš originálny – o záujmoch ľudu a ich poškodzovaní sa v našej histórii narozprávalo už veľa.
Že sa Ficove výroky a činy pretavia do neistoty a nechuti investorov investovať u nás? Že Ficove agresívne výpady voči každému, kto nesúhlasí, Slovensko pred dôsledkami finančnej krízy neochránia (priam naopak)? To sa dá, na rozdiel od hrozby „ľudového“ ficizmu, bezpečne rozpoznať. Aj bez toho, aby bol človek – ako vraví pán premiér – „idiot“.
Opozícia a novinári nechcú predsedovi vlády Robertovi Ficovi podať pomocnú ruku v jeho úsilí „zachrániť“ Slovensko pred finančnou krízou a – ako povedal – želajú si, aby kríza „zvalcovala celú krajinu“. Asi každý predseda vlády trpí postupne silnejúcim pocitom výlučnosti. Nie každý však začne stotožňovať seba a svoju politickú stranu s „ľudom“ a „štátom“ tak ako tento. Jeho poľutovaniahodné výpady voči každému, kto má na vec iný názor – voči ekonómom, podnikateľom, politikom, novinárom a implicitne každému, kto ho nevolí – však začínajú zachádzať priďaleko. Možno preto, že po každom prekročení pomyselnej hranice toho, čo sa môže v slobodnej a ako-tak slušnej spoločnosti povedať, nikdy nedostáva adekvátnu protiodpoveď.
.preberie nás kríza?
Reálne platy rastú, známky hospodárskeho oživenia sú všadeprítomné, nezamestnaných výrazne ubudlo... Aj preto sú ľudia pomerne letargickí a je im v podstate jedno, čo vláda robí. A predstierať sociálnosť vianočnými príspevkami k dôchodku alebo jednorazovým príspevkom pri narodení prvého dieťaťa je v dobrých časoch ľahké. Fico však veľmi správne cíti, že dôsledky finančnej krízy sú prvou vecou od jeho nástupu k moci, ktorú nemá pod kontrolou a ktorá by mohla spoločnosť zo slastného podriemkavania zobudiť. Možno sa – ak pocítia negatívne dôsledky – začnú pýtať, čo pre nich táto vláda, okrem pompéznych rečí, naozaj urobila.
Urobiť správne rozhodnutia, aby sa dôsledky krízy Slovenska dotkli čo najmenej, nie je jednoduché – vyžaduje to politickú odvahu aj odbornú kapacitu. „Od vlády sa v takejto situácii v prvom rade očakáva, že nebude robiť paniku,“ myslí si ekonóm Svetovej banky pre Slovensko Anton Marcinčin. Dlhodobo má krajina ako Slovensko podľa neho jedinú šancu – lákať kapitál, ktorého je tu nedostatok a ktorý znamená viac pracovných miest a vyššie platy. „Kapitál v prepočte na zamestnanca je na Slovensku stále oveľa nižší ako v Česku alebo v Slovinsku, a ak chceme dlhodobo udržať zamestnanosť a prejsť dobre aj krízami, je práve schopnosť pritiahnuť investorov veľmi dôležitá“.
Ako do dosiahnuť? Odpoveď môže naznačiť Správa o globálnej konkurencieschopnosti, ktorú pravidelne vypracúva Svetové ekonomické fórum. Podľa nej má Slovensko najväčšie rezervy v neefektívnej vláde (priveľa byrokracie, klientelizmu či plytvania vo výdavkoch), neadekvátnej podpore infraštruktúry, korupcii, v pružnosti pracovného trhu či v nedostatkoch vzdelávacieho systému. „Zoznam hlavných konkurenčných nevýhod Slovenska, teda oblastí, kde sa v porovnaní 134 krajín ocitlo na horšom ako 100. mieste, sa oproti minulému roku zvýšil zo 4 na 12,“ dokresľuje vývoj Robert Kičina, výkonný riaditeľ Podnikateľskej aliancie Slovenska, ktorá so Svetovým ekonomickým fórom na vypracovávaní rebríčka globálnej konkurencieschopnosti podieľa.
Ak chce byť Slovensko atraktívnejšie pre kapitál, musí niečo urobiť. Napríklad výraznú reformu (zmenu štruktúry a zníženie) odvodového zaťaženia. Výrazné zlepšenie fungovania súdov. Výrazne lepší vzdelávací systém. Výrazne efektívnejšie investície do infraštruktúry (napríklad aj s pomocou eurofondov, kde vláda úplne zlyháva). Menej korupcie pri verejnom obstarávaní a všetkom, čo verejný sektor robí. To sú veci, ktoré treba premyslieť, prepracovať do podrobných reformných plánov a tie potom presadiť.
Ficova vláda nič z toho nerobí. Nemá ani politickú odvahu, ani dostatočnú odbornú kapacitu, a preto sa jej šéf rozhodol vopred označiť vinníka prípadných problémov.
.kľúčových osem rokov
„Osem rokov robila neregulovanú trhovú ekonomiku orientovanú na privatizáciu a zisky súkromných spoločností, teda politiku, ktorú dnes všetci právom označujú za matku nebývalej finančnej a hospodárskej krízy,“ povedal na adresu opozície premiér minulý týždeň v parlamente. Tento citát si zaslúži rozobratie, pretože práve tadeto ide a pôjde spor o interpretáciu toho, aký typ hospodárskej politiky tejto krajine pomáha a aký škodí. Takže postupne.
Tých „osem rokov“, spomínaných Ficom, obsahuje aj viac ako rok, keď bol aj on ako podpredseda vládnej SDĽ koaličným poslancom a z tejto strany odišiel preto, že ho strana nenominovala do žiadnej ním požadovanej funkcie. Ďalšie tri roky bola vo vláde silná ľavicová SDĽ a tiež SOP, ktoré akýmkoľvek hlbokým reformám pomerne účinne bránili. Táto vláda – prvá Dzurindova – privatizovala banky, ktoré prevzala vykradnuté a pred kolapsom. A ktorých privatizácia – mimochodom – sa ukázala ako vynikajúca prevencia pred návratom starých problémov, vrátane politických zásahov do fungovania bánk. Dnes sú banky zdravé a dobre fungujúce, čo sa v krízových časoch veľmi hodí aj Ficovi, inak so všetkým nespokojnému.
Ďalšie štyri roky druhej Dzurindovej vlády sa tu skutočne udiali reformy – väčšina z nich však nebola „pravicová“, ale najmä robili poriadok v zle nastavených a zneužívaných systémoch (sociálny, daňový, zdravotnícky) a snažili sa vytvoriť predpoklady na riešenie budúcich problémov (dôchodková reforma). Neboli to reformy „orientované na privatizáciu a zisky súkromných spoločností“, ale na zmenu základných pravidiel a motivácií tak, aby sa viac oplatilo pracovať ako podvádzať.
Nech boli tieto reformy realizované lepšie alebo horšie (a ich oponovaniu sa médiá dnes toľko kritizované Ficom hojne venovali v čase, keď vládol Dzurinda), práve tieto reformy vytvorili podľa VŠETKÝCH aspoň trochu relevantných ekonómov sveta, ktorí sa Slovenskom zaoberajú, predpoklady na vysoký hospodársky rast, zvyšovanie životnej úrovne a pokles nezamestnanosti v posledných rokoch.
Politiku bývalej vlády teda nikto, okrem Fica samého, neoznačuje za „matku nebývalej finančnej a hospodárskej krízy“. Práve naopak, vďaka zdravým verejným financiám, ozdravenému bankovému sektoru, reformám a vysokému rastu ekonomiky je dnes Slovensko zasiahnuté krízou veľmi málo. Oveľa menej, než by bolo, keby bývalá vláda na reformy nenašla odvahu a nepresadila ich napriek tomu, že Fico bol vždy proti.
.kto škodí a čo s ním?
Keď podľa Fica opozícia škodí štátu (a jej lídri môžu byť radi, že nesedia vo väzení, ako tiež neraz naznačil), je to nepríjemné pripomenutie hrozby, založenej na fakte, že väčšinu diktatúr, prinajmenšom v Európe, stvorili demokraticky zvolení politici. A ak si Fico v súvislosti s tým, čo nazýva „slovenská opozičná tlač“, kladie otázku, „koľko slovenských záujmov, záujmov ľudu ešte poškodí, lebo si myslí, že tak škodí aj súčasnej vládnej moci?“, treba už len pripomenúť (ale zároveň spozornieť), že nie je príliš originálny – o záujmoch ľudu a ich poškodzovaní sa v našej histórii narozprávalo už veľa.
Že sa Ficove výroky a činy pretavia do neistoty a nechuti investorov investovať u nás? Že Ficove agresívne výpady voči každému, kto nesúhlasí, Slovensko pred dôsledkami finančnej krízy neochránia (priam naopak)? To sa dá, na rozdiel od hrozby „ľudového“ ficizmu, bezpečne rozpoznať. Aj bez toho, aby bol človek – ako vraví pán premiér – „idiot“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.