Koprodukčný film Neviditeľné deti vznikol z iniciatívy talianskej producentky Chiary Tilesi v spolupráci napríklad s UNICEF či Svetovým potravinovým programom OSN. Jeho výnosy budú použité na pomoc všetkým deťom, ktoré sú také ubiedené, ako uvidíte na plátne.
Neviditeľné deti (All the Invisible Children) je poviedkový film režisérov zväčša veľmi zvučných mien. Sedem príbehov o deťoch v existenciálnej tvŕdzi z rôznych končín zemegule. Ich údelom sú vojny, chudoba, choroby, samota, život na ulici, zanedbávanie, zneužívanie. Smutno-fatálny svet.
Prvá poviedka Tanza režiséra Mehdiho Charefa sa odohráva v africkej krajine zmietanej občianskou vojnou. V dedine si dievčatá hip-hopujú riekanky, v kopcoch nad nimi číhajú chlapčenské polonahé telíčka ovešané zbraňami, príslušníci znepriateleného frontu. Istotne oslobodzovacieho, veď ako inak. Dvanásťročný Tanza musí podmínovať jednu z budov. Splnenie rozkazu má na dosah ruky, keď zistí, že cieľom jeho útoku je škola vyzdobená detskými kresbami a na tabuli ostala nezodpovedaná kriedová otázka: Aké je hlavné mesto Francúzska?
Mehdi Charef spomína na vlastné alžírske detstvo aj týmito slovami: „V tom období života sme boli zabudnutí a museli sme si dávať pozor. Žiadna zábava, len čakanie na okamih, keď prestaneme byť neviditeľní.“ Lenže nie z každého neviditeľného dieťaťa sa stane viditeľný dospelý. Žiaľ.
Emir Kusturica poviedkou Blue Gipsy nadväzuje na svoje predchádzajúce „rómske“ filmy, opäť je (miestami až priveľmi) šťavnatý, kabaretný, humorný, ale aj presný v poznaní, že niekedy je údel človeka na slobode natoľko krutý, až sa existencia za mrežami polepšovne ukazuje ako lepšie východisko, hoci bezvýchodiskové.
Majster remesla Spike Lee v príbehu školáčky Blanky Ježišove deti Ameriky načrtáva, ako by všetko mohlo byť v poriadku, keby sa mama a otec v bohatej, vojnou nezasiahnutej krajine navzájom ľúbili a milovali aj svoju inteligentnú dcérku. Mohlo by byť, lenže nie je. Lebo sú drogy a choroby rodičov, ktorým sa deti nemôžu vyhnúť.
Bilu a Joăo (réžia Katia Lund), malí zberatelia odpadu, za ktorý možno v zberných surovinách utŕžiť trochu peňazí a za ne si čosi kúpiť. Po bulvároch Sao Paula jazdia luxusné autá, ale medzi chudákmi je kráľom aj ten, čo má káričku. A dvom sa tá kára lepšie ťahá...
Tieto prvé štyri príbehy Neviditeľných detí sú občiansky angažované tým vzácne zvláštnym a pozitívnym spôsobom, akým to môže zvládať len umenie. Také filmy treba pozerať, lebo nám – ľuďom pohodlia a mieru – pripomínajú, aby sme nezabúdali.
Poviedku Jonathan Ridleyho Scotta a jeho dcéry Jordan o vojnovom fotografovi čiastočne zadusila veľkosť naservírovanej idey; v príspevku Stefana Venerusa Ciro je vrcholom dramatická naháňačka neapolského chlapca a zuby ceriaceho rotvajlera, ale potom už ide napätie i divácka pozornosť iba dolu vodou.
Slávny John Woo v časti nazvanej Song Song a Malá Mačička je v rozprávaní o chudobnom a bohatom dievčati taký melodramatický, až človek stráca chuť zaoberať sa osudmi iných.
Deti vždy boli, sú a budú ohrozenou minoritou. V malom i veľkom. Parametre sveta totiž nastavujeme my dospelí. Neviditeľné deti nám zase raz vmietli do očí, akí dokážeme byť veľmi omylní.
Zuzana Mojžišová
Neviditeľné deti.
Francúzsko/Taliansko 2005.
Réžia: Mehdi Charef, Emir
Kusturica, Spike Lee, Katia Lund, Ridley a Jordan Scott,
Stefano Veneruso, John Woo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.