Čo majú náboženstvá spoločné? Podobnosti sa dajú nájsť nielen v teológii, ale aj v mystických tradíciách. Až prekvapujúco podobne prebieha v rôznych náboženstvách stretnutie človeka s predmetom svojej viery – Bohom, Absolútnom alebo inak pomenovanou Nekonečnou realitou.
V tejto súvislosti je veľmi zaujímavé aj jedno hnutie východného kresťanstva, ktoré malo nezanedbateľný vplyv už od stredoveku a novoveku. Hnutie sa nazýva hesychazmus alebo aj palamizmus (podľa najvýznamnejšieho obrancu a teológa tohto hnutia Gregora Palamu). K samotnému gréckemu pojmu hesychia môžeme povedať, že termín má vzťah k slovu sedieť. V profánnej gréčtine označuje skôr stav pokoja, samoty, a teda prenesene stav ústrania. V biblických textoch sa toto slovo vzťahuje k zdržovaniu sa od pohybu a zbytočnej reči. Hesychazmus je teda hnutie, ktoré je na tejto hesychii založený.
Hesychazmus ako taký vznikol v 14. storočí na Svätej hore Athos v Grécku, ale jeho prejavy sú podľa odborníkov badateľné omnoho skôr v dejinách kresťanstva. Podľa niektorých dejiny tohto hnutia siahajú až k počiatkom mníšskeho života v 4. storočí. Stúpenci tohto hnutia vyznávali, že existuje večné, nestvorené božské svetlo, ktorého existencia je doložená na viacerých miestach Biblie a tiež v tradícii anachoretizmu – pustovníctva. Najznámejší poukaz na toto svetlo je napríklad v príbehu o premenení Ježiša na hore Tábor, kde sa apoštoli nemohli pozerať na postavu Krista, lebo im to nedovoľovalo svetlo, ktoré z neho vyžarovalo.
Filozofické zázemie tohto hnutia vychádza z presvedčenia, že v Bohu existuje bytosť, ktorá je nepoznateľná, a energia, zjednodušene povedané „svetlo“, ktoré z Boha vyžaruje, a teda je vnímateľné v objektívnom zmysle. Táto energia však nie je svetlom vo fyzikálnom význame. Pre hesychazmus, napokon ako pre všetky mystické smery, je typická tzv. „nahota“ intelektu, čo však neznamená, že tento zážitok je mimo sféry rozumu, v nejakom sne, ilúzii či sugescii. Ide skôr o nemožnosť vypovedať tento zážitok ľudskými slovami, keďže presahuje bežnú skúsenosť. Aj preto v mystickej literatúre všetkých náboženstiev vidíme snahu opisovať tieto udalosti skôr metaforicky, pomocou poézie a často s erotizujúcim nádychom. Tento štýl je zrejme aj účinnejší ako snaha o psychoanalýzu či terminologickú presnosť.
.žiariaci Mojžiš
O zážitkoch svetla alebo aj mystike svetla hovorí mnoho autorov. Zaujímavé je, že tento jav je doložený aj v iných kultúrach a náboženstvách. V staroindických posvätných textoch sú doložené napríklad rôzne žiariace epifánie duchovných bytostí. V buddhizme sa toto svetlo, ktoré vyžaruje z duchovných bytostí, spája s čistotou srdca, teda stavom nelipnutia na ničom z pozemskej sféry. Je teda zrejmé, že vyžarovanie energie či svetla nie je myslené symbolicky a metaforicky, ale chápe sa ako dôsledok „dotyku“ človeka s Bohom.
Vladimír Losskij, významný autor venujúci sa ruskej mystike, napísal, že božské svetlo je darom mystickej skúsenosti. Známy je príklad Mojžiša, ktorý po stretnutí s týmto „svetlom“ sám žiaril, až sa naňho ostatní nemohli pozerať. Mojžiš teda videl svetlo, no nemohol odhaliť skutočnú podstatu toho, ktorý sa mu predstavil ako ehjeh asher ehjeh (Ja som, ktorý som).
.metódy na dosiahnutie pokoja
Pomocou čoho však hesychasti dosahovali tento „pokoj“? Hlavnými metódami bola samota ako predpoklad pre všetko, čo nasledovalo. Dôležitým aspektom je mlčanie a zbavenie sa zlých myšlienok a lipnutia na starostiach tohto sveta, teda technika „očistenia“ srdca. Kľúčom hesychastickej mystiky je však známa „modlitba Ježišova“. Ide o typ modlitby, podobnej hinduistickým mantrám, keď mních ustavične opakuje jednoduchú invokáciu (napríklad „Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou hriešnym“), pomocou ktorej sústredí myseľ na predmet svojej viery. Dodnes je tento typ modlitby rozšírený najmä vo východnom kresťanstve.
Všetko sprevádzali aj tzv. psychofyzické metódy, ktoré počas bohatých dejín hesychazmus zdokonalil. O týchto psychosomatických cvičeniach sa dozvedáme najmä zo spisov Gregora Sinaitu zo 14. storočia, ktorý vyzýva svojich mníchov, aby sa najprv vo svojej cele posadili, zavreli dvere a pozdvihli svojho ducha nad všetko márne a pominuteľné. Mnísi si potom opreli bradu o prsia a očami sa sústredili na stred brucha alebo pupok. Potom im bolo odporučené, aby „skúmali“ svoje vnútornosti a našli miesto srdca, ktoré je najdôležitejším miestom ako symbol lásky a duchovného života. Gregor Sinaita pripomína, že najskôr mních nájde temnotu, ak však vytrvá v cvičení dňom aj nocou, zažije bezbrehú blaženosť. Najlepšia bola pre mníchov tmavá cela, ktorá im pomohla sústrediť sa a zbaviť zbytočných vonkajších vplyvov. Ďalším odporúčaným nástrojom bolo nízke sedadlo, keďže pomohlo udržať pevnú pozíciu, ktorá bola pri týchto cvičeniach dôležitá.
Pevnou súčasťou bola aj technika pomalého dýchania. Podľa hesychastov menej častý a pokojný výdych a nádych meditujúcemu pomáha vstupovať do stavu pokoja a ovládať tak svoje myšlienky. Len na ilustráciu, táto technika je podobná jogovej pránajáme, ktorá je zase súčasťou jogových cvičení. Podobne sa vyjadruje aj mních Nikéforos, ktorý radí mníchom, aby voviedli svojho ducha do nozdier, lebo touto cestou zostupuje dych do srdca. Mnísi potom majú tlačiť svojho ducha súčasne s vdychujúcim vzduchom. A vtedy majú ustavične opakovať slová Ježišovej modlitby. Potom pocítia nekonečnú radosť, ktorá sa nedá opísať našimi pojmami.
Svetlo, ktoré mnísi pri týchto meditáciach často vidia, je svetlo či energia, ktorá vychádza z Boha a je nestvorená. Životopisy mníchov dosvedčujú, že mnohí z nich boli obklopení svetlom, ktoré okolo nich vyžarovalo a bolo viditeľné aj ostatným. Niekde tam možno hľadať aj symboliku aureoly, ktorá poukazuje v ikonografii (a nielen v kresťanstve) na svätosť zobrazovaného. Mnísi boli presvedčení, že tieto cvičenia a počúvanie modlitby, ktorú opakujú, im pomáha okrem duševnej rovnováhy aj v somatickej pohode. Cieľom hesychazmu však nebolo dosiahnutie telesného zdravia, ale skôr vnútorného spojenia s Bohom. Vedľajším účinkom však mohla byť aj lepšia psychosomatická pohoda, respektíve neraz aj uzdravenie.
.ruskí pútnici
Veľký význam pre hesychazmus mal mních a neskorší solúnsky biskup Gregor Palamas (1296–1359), ktorý sa podujal na obranu hesychastov proti kalábrijskému mníchovi Barlaamovi. Ten v diele Proti mesaliánom upodozrieval hesychastov, že sú podobní mesalianistom, ktorých učenie cirkev odsúdila. Barlaam sa informoval o psychosomatických metódach hesychastov a označil ich za tzv. omfalopsychikov (nazval ich tak na základe sústredenia sa na pupok pri meditáciách). Práve Palamas pod vplyvom týchto názorov detailne rozpracoval a teologicky obhájil hesychazmus a jeho metódy.
Hesychazmus bol typickým smerom aj v kláštornom živote v Rusku, kde vznikli najprekladanejšie diela hesychazmu na Západe. Dôležitým v obnove hesychazmu v Rusku je mních Paisij Veličkovskij, autor Dobrotoljubii, ktoré prvýkrát vyšli v Moskve koncom 18. storočia a potom ešte mnohokrát, naposledy začiatkom 20. storočia. Ďalším významným dielom, kde sa dozvedáme o spiritualite hesychazmu, je dielo Ruský pútnik, ktoré sa dodnes teší obľube nielen na Východe.
Hoci nie je možné v niekoľkých vetách napísať o bohatstve hesychazmu či iných hnutí, môžeme vybadať jednu dôležitú vec. Človek hľadá cestu, ktorou by sa čo najbližšie dostal k predmetu svojej viery. Podobnosť týchto zážitkov v náboženstvách dokazuje len to, že sú si omnoho bližšie, ako by sa mohlo zdať.
Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku
V tejto súvislosti je veľmi zaujímavé aj jedno hnutie východného kresťanstva, ktoré malo nezanedbateľný vplyv už od stredoveku a novoveku. Hnutie sa nazýva hesychazmus alebo aj palamizmus (podľa najvýznamnejšieho obrancu a teológa tohto hnutia Gregora Palamu). K samotnému gréckemu pojmu hesychia môžeme povedať, že termín má vzťah k slovu sedieť. V profánnej gréčtine označuje skôr stav pokoja, samoty, a teda prenesene stav ústrania. V biblických textoch sa toto slovo vzťahuje k zdržovaniu sa od pohybu a zbytočnej reči. Hesychazmus je teda hnutie, ktoré je na tejto hesychii založený.
Hesychazmus ako taký vznikol v 14. storočí na Svätej hore Athos v Grécku, ale jeho prejavy sú podľa odborníkov badateľné omnoho skôr v dejinách kresťanstva. Podľa niektorých dejiny tohto hnutia siahajú až k počiatkom mníšskeho života v 4. storočí. Stúpenci tohto hnutia vyznávali, že existuje večné, nestvorené božské svetlo, ktorého existencia je doložená na viacerých miestach Biblie a tiež v tradícii anachoretizmu – pustovníctva. Najznámejší poukaz na toto svetlo je napríklad v príbehu o premenení Ježiša na hore Tábor, kde sa apoštoli nemohli pozerať na postavu Krista, lebo im to nedovoľovalo svetlo, ktoré z neho vyžarovalo.
Filozofické zázemie tohto hnutia vychádza z presvedčenia, že v Bohu existuje bytosť, ktorá je nepoznateľná, a energia, zjednodušene povedané „svetlo“, ktoré z Boha vyžaruje, a teda je vnímateľné v objektívnom zmysle. Táto energia však nie je svetlom vo fyzikálnom význame. Pre hesychazmus, napokon ako pre všetky mystické smery, je typická tzv. „nahota“ intelektu, čo však neznamená, že tento zážitok je mimo sféry rozumu, v nejakom sne, ilúzii či sugescii. Ide skôr o nemožnosť vypovedať tento zážitok ľudskými slovami, keďže presahuje bežnú skúsenosť. Aj preto v mystickej literatúre všetkých náboženstiev vidíme snahu opisovať tieto udalosti skôr metaforicky, pomocou poézie a často s erotizujúcim nádychom. Tento štýl je zrejme aj účinnejší ako snaha o psychoanalýzu či terminologickú presnosť.
.žiariaci Mojžiš
O zážitkoch svetla alebo aj mystike svetla hovorí mnoho autorov. Zaujímavé je, že tento jav je doložený aj v iných kultúrach a náboženstvách. V staroindických posvätných textoch sú doložené napríklad rôzne žiariace epifánie duchovných bytostí. V buddhizme sa toto svetlo, ktoré vyžaruje z duchovných bytostí, spája s čistotou srdca, teda stavom nelipnutia na ničom z pozemskej sféry. Je teda zrejmé, že vyžarovanie energie či svetla nie je myslené symbolicky a metaforicky, ale chápe sa ako dôsledok „dotyku“ človeka s Bohom.
Vladimír Losskij, významný autor venujúci sa ruskej mystike, napísal, že božské svetlo je darom mystickej skúsenosti. Známy je príklad Mojžiša, ktorý po stretnutí s týmto „svetlom“ sám žiaril, až sa naňho ostatní nemohli pozerať. Mojžiš teda videl svetlo, no nemohol odhaliť skutočnú podstatu toho, ktorý sa mu predstavil ako ehjeh asher ehjeh (Ja som, ktorý som).
.metódy na dosiahnutie pokoja
Pomocou čoho však hesychasti dosahovali tento „pokoj“? Hlavnými metódami bola samota ako predpoklad pre všetko, čo nasledovalo. Dôležitým aspektom je mlčanie a zbavenie sa zlých myšlienok a lipnutia na starostiach tohto sveta, teda technika „očistenia“ srdca. Kľúčom hesychastickej mystiky je však známa „modlitba Ježišova“. Ide o typ modlitby, podobnej hinduistickým mantrám, keď mních ustavične opakuje jednoduchú invokáciu (napríklad „Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou hriešnym“), pomocou ktorej sústredí myseľ na predmet svojej viery. Dodnes je tento typ modlitby rozšírený najmä vo východnom kresťanstve.
Všetko sprevádzali aj tzv. psychofyzické metódy, ktoré počas bohatých dejín hesychazmus zdokonalil. O týchto psychosomatických cvičeniach sa dozvedáme najmä zo spisov Gregora Sinaitu zo 14. storočia, ktorý vyzýva svojich mníchov, aby sa najprv vo svojej cele posadili, zavreli dvere a pozdvihli svojho ducha nad všetko márne a pominuteľné. Mnísi si potom opreli bradu o prsia a očami sa sústredili na stred brucha alebo pupok. Potom im bolo odporučené, aby „skúmali“ svoje vnútornosti a našli miesto srdca, ktoré je najdôležitejším miestom ako symbol lásky a duchovného života. Gregor Sinaita pripomína, že najskôr mních nájde temnotu, ak však vytrvá v cvičení dňom aj nocou, zažije bezbrehú blaženosť. Najlepšia bola pre mníchov tmavá cela, ktorá im pomohla sústrediť sa a zbaviť zbytočných vonkajších vplyvov. Ďalším odporúčaným nástrojom bolo nízke sedadlo, keďže pomohlo udržať pevnú pozíciu, ktorá bola pri týchto cvičeniach dôležitá.
Pevnou súčasťou bola aj technika pomalého dýchania. Podľa hesychastov menej častý a pokojný výdych a nádych meditujúcemu pomáha vstupovať do stavu pokoja a ovládať tak svoje myšlienky. Len na ilustráciu, táto technika je podobná jogovej pránajáme, ktorá je zase súčasťou jogových cvičení. Podobne sa vyjadruje aj mních Nikéforos, ktorý radí mníchom, aby voviedli svojho ducha do nozdier, lebo touto cestou zostupuje dych do srdca. Mnísi potom majú tlačiť svojho ducha súčasne s vdychujúcim vzduchom. A vtedy majú ustavične opakovať slová Ježišovej modlitby. Potom pocítia nekonečnú radosť, ktorá sa nedá opísať našimi pojmami.
Svetlo, ktoré mnísi pri týchto meditáciach často vidia, je svetlo či energia, ktorá vychádza z Boha a je nestvorená. Životopisy mníchov dosvedčujú, že mnohí z nich boli obklopení svetlom, ktoré okolo nich vyžarovalo a bolo viditeľné aj ostatným. Niekde tam možno hľadať aj symboliku aureoly, ktorá poukazuje v ikonografii (a nielen v kresťanstve) na svätosť zobrazovaného. Mnísi boli presvedčení, že tieto cvičenia a počúvanie modlitby, ktorú opakujú, im pomáha okrem duševnej rovnováhy aj v somatickej pohode. Cieľom hesychazmu však nebolo dosiahnutie telesného zdravia, ale skôr vnútorného spojenia s Bohom. Vedľajším účinkom však mohla byť aj lepšia psychosomatická pohoda, respektíve neraz aj uzdravenie.
.ruskí pútnici
Veľký význam pre hesychazmus mal mních a neskorší solúnsky biskup Gregor Palamas (1296–1359), ktorý sa podujal na obranu hesychastov proti kalábrijskému mníchovi Barlaamovi. Ten v diele Proti mesaliánom upodozrieval hesychastov, že sú podobní mesalianistom, ktorých učenie cirkev odsúdila. Barlaam sa informoval o psychosomatických metódach hesychastov a označil ich za tzv. omfalopsychikov (nazval ich tak na základe sústredenia sa na pupok pri meditáciách). Práve Palamas pod vplyvom týchto názorov detailne rozpracoval a teologicky obhájil hesychazmus a jeho metódy.
Hesychazmus bol typickým smerom aj v kláštornom živote v Rusku, kde vznikli najprekladanejšie diela hesychazmu na Západe. Dôležitým v obnove hesychazmu v Rusku je mních Paisij Veličkovskij, autor Dobrotoljubii, ktoré prvýkrát vyšli v Moskve koncom 18. storočia a potom ešte mnohokrát, naposledy začiatkom 20. storočia. Ďalším významným dielom, kde sa dozvedáme o spiritualite hesychazmu, je dielo Ruský pútnik, ktoré sa dodnes teší obľube nielen na Východe.
Hoci nie je možné v niekoľkých vetách napísať o bohatstve hesychazmu či iných hnutí, môžeme vybadať jednu dôležitú vec. Človek hľadá cestu, ktorou by sa čo najbližšie dostal k predmetu svojej viery. Podobnosť týchto zážitkov v náboženstvách dokazuje len to, že sú si omnoho bližšie, ako by sa mohlo zdať.
Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.