Klimatické podmienky celosvetovej spoločnosti boli v 60. rokoch minulého storočia mimoriadne priaznivé. Bujnela a košatela pestrofarebná kultúra názorov, (možno až príliš) dokorán sa otvárali brány vedomia...
Gejzíry slobodného nadšenia hudby a módy neskorigoval žiaden plot ani rušičky a jeho výživné kvapôčky dopadali aj do prihraničných oblastí vtedajšieho slobodného sveta, za železnú oponu. Blízka Bratislava, ako vrchol niekdajšieho metropolitného trojuholníka rakúsko-uhorských „veľkomiest“ (spolu s Viedňou aj Budapešťou), bola k tomuto typu presakovania impresií úžasne ústretová a istým spôsobom plnila „vedúcu úlohu“.
Spomienky na časy, v ktorých sa na veľkej časti obyvateľstva niekdajšieho Československa výrazne prejavili ozveny „výbuchov“ postupného uvoľňovania zazipsovanej politickej situácie, umenia a nových technických impulzov, býva roky rokúce výrazne pretrvávajúcou témou často melancholického „meditovania nad vášňou“ pri počúvaní hudby, listovaní knihami a rôznych stretnutiach rozlične starých spolužiakov, kamarátov z detstva, známych z mladosti. Nie vždy sa však podarí pospomínať si na veci úplne presne a bez hádok, často sa nie je o čo veľmi oprieť, a to bez ohľadu na oblasť, o ktorej sa aktuálne hovorí. Diskusia nezriedka vrcholí výkrikmi, ktoré sa obracajú smerom k najaktívnejším spomínajúcim: „Tak to napíš, keď si taký macher!“ A stalo sa...
Popri Juríkovom a Šuhajdovom Slovenskom bigbíte (Slovart 2008), zborníku Osamelí bežci (Fragment 2007) alebo Filanových Bratislavských krutostiach (Slovart 2008) sa tu objavuje skvelá knižka „anonymného“ aktívneho účastníka diania, ktorá je akousi insitnou sociologickou štúdiou, plnou kvalitne zachovaných artefaktov a reálií vtedajších rokov. Juraj Šebo, chlapík s dobrým archívom pamäti, čitateľa prevedie po rebríku originálneho spomínania, plného „poctivých“ informácií, dokumentárnych fotiek, opisov a kratučkých úryvkov rozprávania účastníkov doby až k vrcholným zážitkom roz-spomínania. Naozaj „ani sekundu“ nenudí, klope na hlavu neveriaceho spoluúčastníka udalostí, z uzamknutých komnát mozgu vylietavajú prebudené motýle vlastných zážitkov. Rozprávanie síce nie je usporiadané podľa dejepisných pravidiel, ale isté fanfarónstvo faktov je úžasné. Sme priamo vo víre udalostí, stretávame typické postavy a postavičky našich mikrodejín, navštevujeme kluby a krčmičky, chodíme po starom korze, korčuľujeme, plávame, hráme futbal, tvoríme hudbu a obrazy, píšeme texty. To je dôležité, pretože pôvodná podoba s noblesou šantiaceho mesta výrazných farieb a nesmierne zaujímavej archaickej architektúry sa stráca v neosobnom ligote zošraubovaných novodobých „panelákov“ z ocele, hliníku a skla, ale aj v neokrôchanosti prichádzajúcich (d)obyvateľov. Likvidácia dedičstva časov „keď sa voda sypala a piesok lial“ tak funguje v inej podobe. Ako „zmizlo“ korzo, Véčko, Astorka, cintoríny alebo ihriská, vytrácajú sa aj ďalšie charakteristické miesta. Zostáva iba útle centrum, ktoré má dnes už len horko-ťažko oživovanú muzeálnu vôňu.
Pred čítaním treba najprv zalistovať, prezrieť, ovoňať a zasniť sa. Najlepšie pri starých bigbítových nahrávkach alebo salónnej klasickej muzike. Začať „konzumovať“ je v podstate možné na ktorejkoľvek strane. Tá kniha je fakt bezchybná. Mixtúra nepančovaných pozoruhodností má síce určité medzierky – zabudlo sa napríklad na osvetové besedy, kde hrali báječné mladé orchestre, ktoré prinášali iné hudobné osobnosti (spomeňme virtuóza huslistu Jana Eckhardta, ktorému by taký Václav Hudeček nemohol ani podať kolofóniu na sláčik alebo violistu Jana Jankejeho – dnes výborného džezového kontrabasistu v Nemecku, prípadne Paľa Černáka – súčasného riaditeľa Pinnelovej nemocnice v Pezinku, ktorý spoznal akúkoľvek klasickú skladbu už v treťom takte), ale nedá sa všetko. Možno v druhom vydaní...
Juraj Šebo: Zlaté 60. roky Vyd. Marenčin PT, Bratislava 2008.
Gejzíry slobodného nadšenia hudby a módy neskorigoval žiaden plot ani rušičky a jeho výživné kvapôčky dopadali aj do prihraničných oblastí vtedajšieho slobodného sveta, za železnú oponu. Blízka Bratislava, ako vrchol niekdajšieho metropolitného trojuholníka rakúsko-uhorských „veľkomiest“ (spolu s Viedňou aj Budapešťou), bola k tomuto typu presakovania impresií úžasne ústretová a istým spôsobom plnila „vedúcu úlohu“.
Spomienky na časy, v ktorých sa na veľkej časti obyvateľstva niekdajšieho Československa výrazne prejavili ozveny „výbuchov“ postupného uvoľňovania zazipsovanej politickej situácie, umenia a nových technických impulzov, býva roky rokúce výrazne pretrvávajúcou témou často melancholického „meditovania nad vášňou“ pri počúvaní hudby, listovaní knihami a rôznych stretnutiach rozlične starých spolužiakov, kamarátov z detstva, známych z mladosti. Nie vždy sa však podarí pospomínať si na veci úplne presne a bez hádok, často sa nie je o čo veľmi oprieť, a to bez ohľadu na oblasť, o ktorej sa aktuálne hovorí. Diskusia nezriedka vrcholí výkrikmi, ktoré sa obracajú smerom k najaktívnejším spomínajúcim: „Tak to napíš, keď si taký macher!“ A stalo sa...
Popri Juríkovom a Šuhajdovom Slovenskom bigbíte (Slovart 2008), zborníku Osamelí bežci (Fragment 2007) alebo Filanových Bratislavských krutostiach (Slovart 2008) sa tu objavuje skvelá knižka „anonymného“ aktívneho účastníka diania, ktorá je akousi insitnou sociologickou štúdiou, plnou kvalitne zachovaných artefaktov a reálií vtedajších rokov. Juraj Šebo, chlapík s dobrým archívom pamäti, čitateľa prevedie po rebríku originálneho spomínania, plného „poctivých“ informácií, dokumentárnych fotiek, opisov a kratučkých úryvkov rozprávania účastníkov doby až k vrcholným zážitkom roz-spomínania. Naozaj „ani sekundu“ nenudí, klope na hlavu neveriaceho spoluúčastníka udalostí, z uzamknutých komnát mozgu vylietavajú prebudené motýle vlastných zážitkov. Rozprávanie síce nie je usporiadané podľa dejepisných pravidiel, ale isté fanfarónstvo faktov je úžasné. Sme priamo vo víre udalostí, stretávame typické postavy a postavičky našich mikrodejín, navštevujeme kluby a krčmičky, chodíme po starom korze, korčuľujeme, plávame, hráme futbal, tvoríme hudbu a obrazy, píšeme texty. To je dôležité, pretože pôvodná podoba s noblesou šantiaceho mesta výrazných farieb a nesmierne zaujímavej archaickej architektúry sa stráca v neosobnom ligote zošraubovaných novodobých „panelákov“ z ocele, hliníku a skla, ale aj v neokrôchanosti prichádzajúcich (d)obyvateľov. Likvidácia dedičstva časov „keď sa voda sypala a piesok lial“ tak funguje v inej podobe. Ako „zmizlo“ korzo, Véčko, Astorka, cintoríny alebo ihriská, vytrácajú sa aj ďalšie charakteristické miesta. Zostáva iba útle centrum, ktoré má dnes už len horko-ťažko oživovanú muzeálnu vôňu.
Pred čítaním treba najprv zalistovať, prezrieť, ovoňať a zasniť sa. Najlepšie pri starých bigbítových nahrávkach alebo salónnej klasickej muzike. Začať „konzumovať“ je v podstate možné na ktorejkoľvek strane. Tá kniha je fakt bezchybná. Mixtúra nepančovaných pozoruhodností má síce určité medzierky – zabudlo sa napríklad na osvetové besedy, kde hrali báječné mladé orchestre, ktoré prinášali iné hudobné osobnosti (spomeňme virtuóza huslistu Jana Eckhardta, ktorému by taký Václav Hudeček nemohol ani podať kolofóniu na sláčik alebo violistu Jana Jankejeho – dnes výborného džezového kontrabasistu v Nemecku, prípadne Paľa Černáka – súčasného riaditeľa Pinnelovej nemocnice v Pezinku, ktorý spoznal akúkoľvek klasickú skladbu už v treťom takte), ale nedá sa všetko. Možno v druhom vydaní...
Juraj Šebo: Zlaté 60. roky Vyd. Marenčin PT, Bratislava 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.