Hudba posledných vecí

či sme sa počas života vozili v mestskej hromadnej doprave alebo v bugatti, či sme si na živobytie zarábali vlastnými rukami alebo vlastnou hlavou, „smrť zastihne každého z nás“. Tak sa to spieva v jednej starej duchovnej piesni. V krajnom prípade sa tak stane o 125 rokov od narodenia, zvyčajne však oveľa skôr. Tých 125 rokov je vraj vek, ktorý je pre naše telo stropom, ktorý telo dokáže dosiahnuť. Jedno staré latinské príslovie však hovorí, že „hoc by sme žili aj tisíc rokov, celý náš život sa nám v hodine smrti bude zdať ako deň včerajší, čo sa práve pominul“. Je toto jediná spravodlivosť na svete? V západnej civilizácii je odpoveď dôsledne obsiahnutá v texte omše za zosnulých: v requiem. Text omše inšpiroval na zhudobnenie mnohých slávnych skladateľov. Requiem z pera Mozarta, Dvořáka, Verdiho či Brittena patria k najvýznamnejším dielam európskej hudobnej tvorby.

od liturgie k hudobnému žánru

Tak ako vo väčšine latinských liturgických textov, ktoré sa stali synonymom pre názvy hudobných skladieb obsahujúcich tieto texty, aj názov requiem pochádza z úvodného spevu omše: Requiem æternam dona eis, Domine (Odpočinutie večné daj im, Pane). Tento text zaznieva od roku 998 každoročne druhého novembra. V Katolíckej cirkvi má oficiálny názov Spomienka na všetkých verných zosnulých alebo ľudovo Dušičky. No spieva sa aj pri zádušných omšiach a pri príležitostných smútočných podujatiach.

Requiem Katolíckej cirkvi je zvláštna forma omšovej liturgie, ktorá sa slúži za pokoj duše jednej alebo viacerých osôb podľa formy Rímskeho misála. Môže, ale nemusí sa slúžiť v nadväznosti na pohreb. Podľa toho sa aj v niektorých kompozíciách nachádzajú časti, ktoré sú súčasťou pohrebného rituálu. V ordináriu, čiže v textovo nemenných častiach liturgie, nájdeme spevy ako Kyrie, Sanctus, Benedictus a Agnus Dei (nie však Gloria a Credo). Na druhej strane sa v časti vlastných „tematických“ textov (volajú sa tiež proprio) nachádza už spomenutý vstupný spev Requiem æternam, ale aj sekvencia Dies iræ, takzvané ofertórium Domine Jesu Christe, responzórium Libera me alebo spev v rámci pohrebného obradu In paradisum. Takáto textová zostava sa ustálila po roku 1570 a používala sa až do roku 1969, teda do druhého vatikánskeho koncilu.

Requiem je teda pôvodne zhudobnený teologický text určený na použitie v liturgii. Zároveň sa však z neho časom stal aj hudobný kompozičný druh. Do kategórie requiem ako hudobného žánru patria tak všetky spomenuté liturgické skladby, ako aj kompozície, ktoré síce obsahujú rovnaký (prípadne rozšírený alebo doplnený text), no svojím rozsahom, charakterom a spôsobom spracovania sa z liturgického rámca vymykajú, a nie sú preto na toto použitie vhodné. Ide o kompozície vokálno-inštrumentálnej koncertnej duchovnej, a teda nie liturgickej hudby.

„Requiem sa pôvodne používalo iba v liturgii, no časom sa z neho stal aj hudobný žáner.“

Prvé zhudobňovanie textov zádušnej omše sa začalo v 10. storočí. Išlo o vokálny jednohlas – dôležitý fenomén európskej hudby –, o gregoriánsky chorál. Dnes sa už nedá presne zdokumentovať, ako sa vyvíjala stavba tejto omše v minulosti. Isté však je, že v 13. storočí sa centrálnou časťou requiem stáva sekvencia Dies iræ, ktorá sa do Európy rozšírila z Talianska. Pre skladateľa sa stala dominantnou a najinšpirujúcejšou časťou. Charakterovo je Dies iræ konglomerátom hrôzostrašných obrazov starozákonných prorokov, apokalypsy a apokryfných evanjelií. Slová ako „v ten deň hnevu, v deň bezprávia, v prach sa zvráti sveta sláva, Sibyla a Dávid vravia“ alebo „aký strach nás schváti dravý, keď sa pred očami zjaví všetkých skutkov sudca pravý“ neladia s kresťanskou teológiou milosrdenstva. A práve z tohto dôvodu sa tejto časti druhý vatikánsky koncil v roku 1969 zriekol.