dnes sa do vzdialených končín dávno opustenej bane na zlato a striebro nedostaneme. Stará baňa má svojský život. Niekedy vás do svojich útrob pustí, často však nie. Nie je to bezpečné miesto, pri každom kroku treba byť veľmi opatrný. Nástrah je veľa: hrozba závalu či pádu zvetraných uvoľnených skál v desaťročia až storočia opustených chodbách je asi to najčastejšie.
Baňa sa mení, takmer pri každej návšteve vidíme, že tu i tam niečo povolilo, niečo sa zosypalo. Drevené výstuže si zachovávajú už len svoj vonkajší tvar. Na dreve si pochutnávajú huby a plesne, vnútri je ako špongia. Železo? Už len hrdzavé znetvorené rebrá vnútri kamennej veľryby. Aspoň trochu bezpečné sú starcami precízne naukladané múriky vydobytej hlušiny a poctivý betón spred pár desaťročí. Zo stropu kvapká voda, niekde crčia celé stružky. Brodíme sa v mazľavom hrdzavom bahne, obchádzame priehlbiny, kde len prvý videl v priezračnej vode dno, ostatní sa musia spoľahnúť na jeho úsudok.
„Podľa povesti za objavenie zlatých a strieborných rúd v Štiavnických vrchoch vďačíme dvom jašteričkám.“
Potôčik zrazu mizne v tmavom otvore boku chodby a steká kdesi do spodných obzorov bane. Ocitneme sa v suchej chodbe s pevným stropom, ktorý vydrží zemské tlaky ešte stáročia. To však nie je všetko. Chodba ústi do obrovského podzemného dómu so šikmým hladkým stropom. Priestor sa nedá presvietiť ani silnou baterkou. Starí baníci boli veľmi skúsení a tu mali aj kus baníckeho šťastia. Od osemnásteho storočia táto baňa mnohokrát počula ich pozdrav – Glück Auf, Veľa šťastia! Príroda im neuveriteľne pomohla. Šikmý hladký strop je tektonickým zrkadlom: obrovským zlomom, po ktorého ploche sa pri silnom zemetrasení kĺzali bloky hornín, až dokonale vyhladili skalu. Bolo to pred miliónmi rokov, v časoch, keď Štiavnické vrchy boli najväčšou sopkou v Európe. Udialo sa to možno pri vzniku obrovskej prepadliny – kaldery v strede vulkánu. Podrvená hornina v okolí zlomu bola minerálnymi roztokmi a vulkanickými plynmi obohatená o vzácne prvky. A tie sa v tejto bani dobývali vyše dve storočia na ôsmich obzoroch. My sme v hĺbke tridsať metrov od ústia bane len na prvom.
ALBERT RUSSŠtôlňa Hilda, Spišskogemerské rudohorie. Magicky modrá, krištáľovo čistá voda v zatopenej úpadnici vypĺňa spodné obzory bane
Ruda je už dávno preč, zostali z nej len oporné piliere pôvodnej horniny a nad nimi šikmý hladký strop bezpečne chrániaci priestor pod miliónmi ton nadložia kopca. Po zvyškoch strmého kamenného schodišťa schádzame opatrne o ďalších 70 metrov nižšie, na druhý obzor. Aj z neho sa rozbieha sieť bočných chodieb, menších vydobytých priestorov, úpadníc, šácht, komínov. Baňa láka napredovať ďalej, eufória rastie, ale rastie aj obsah nebezpečného oxidu uhličitého. Pokračovať ďalej by bolo hazardovaním so životom. Je najvyšší čas vrátiť sa do mierneho prievanu vetranej chodby.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.