Posledné dni človeka

„Viete, my sme si s manželom kedysi, keď sme boli ešte mladí, hovorili, že ani tá eutanázia by nebola zlá,“ hovorí manželka pacienta v konečnom štádiu rakoviny sestričke Judite z mobilného hospicu OZ Slnečnica, keď sa im po niekoľkých dňoch v domácej starostlivosti konečne podarilo nastaviť paliatívne riešenia tak, aby mu uľavili od bolesti a utrpenia. „A teraz čo na to hovoríte?“ pýta sa sestrička. „Neviem sa na to pozerať,“ zahovorila odpoveď manželka. Na druhý deň ale tému opäť otvorila: „Včera som sa o tom rozprávala s deťmi a tie sa ma spýtali, že kto by to urobil? Ty by si toho bola schopná?“ Tým úvahy o eutanázii skončili. Až po pohrebe sa manželka sestričke opäť prihovorila: „Sestrička, musím vám povedať, že už mám úplne iný názor na eutanáziu. Boli sme mladí a sprostí a chceli sme, aby človek netrpel. Ale moje deti boli rozhádané a kvôli otcovi sa dali zase dohromady. To bol najväčší dar, tá bolesť stála za toto, možno to prijal na seba, aby sme ako rodina mohli žiť pokope.“

eutanázia nie je na programe dňa

Eutanázia, podobne ako asistovaná samovražda, je vďačná politická a mediálna téma. Všetci o to vieme filozofovať. Zdraví ľudia anketárovi ľahko odpovedia, že radšej chcú zomrieť ako trpieť. Ale keď príde na lámanie chleba, väčšina ľudí sa so svojou chorobou naučí žiť a rieši úplne iné veci. (Mimochodom, v krajinách, kde zákony umožňujú predpísať pacientom smrtiace lieky, si ich približne polovica vôbec nevyzdvihne.)

Podľa autora mimoriadnej knihy o medicíne a posledných veciach človeka Nežijeme věčne (Dokořán, 2016) Atula Gawandeho medzi prioritné záujmy terminálnych pacientov patrí netrpieť, napraviť vzťahy v rodine a s priateľmi, byť pri zmysloch, nebyť ostatným na ťarchu a mať pocit, že ich život mal zmysel. Na to, aby prešli procesom uzmierenia, odpustenia, vzájomného zblíženia, musia mať zomierajúci pokoj a blízkych okolo seba. V tom im, paradoxne, často môže brániť súčasná víťaziaca medicína. Tá je totiž nastavená na boj o život, potrebu problém vyriešiť, vyskúšať všetky možné postupy, NIEČO ešte urobiť, za cenu diskutabilného budúceho zlepšenia, zhoršiť aktuálne prežívanie – ktoré sa môže rátať už len na dni či týždne – zbytočnými procedúrami.

Preto naše súčasné umieranie najčastejšie neprebieha pokojne a doma, ale v nemocniciach. Napojení na ventilátor, orgány zlyhávajú, myseľ pláva v anestézii, koniec sa blíži a my nemáme možnosť povedať svojím blízkym zbohom, mám ťa rád, mrzí ma to, nič sa nestalo. Ako sa to dá urobiť inak? Aké možnosti má človek vstúpiť do rozhodovania o sebe vo veciach posledných?

vyčerpané medicínske možnosti

Podľa lekárky oddelenia paliatívnej medicíny NOU v Bratislave Kristiny Križanovej existujú presne definované medicínske postupy, ktorým pacientom a za akých okolností sa robia, a ktoré by sa nemali ponúkať pacientom, pri ktorých štúdia nepreukázala benefit. Lenže tých štúdií je veľa, majú podštúdie a rôzne hodnotenia, lekár hodnotí výkonnosť pacienta subjektívne, a tak ho môže zaradiť do jemu vyhovujúcej schémy. Rozhodovanie, kedy prestať používať úžasnú technickú medicínu a liečiť bolesti a nepríjemné prejavy ochorenia, je teda otázka etiky. Nejde vždy len o základný konflikt s mentálnym nastavením víťaziacej medicíny, ale aj o obyčajný strach lekára, že neurobil všetko, že ho pokarhá nadriadený, že sa príbuzní budú sťažovať. Pre lekára je aj z čisto ľudského pohľadu ťažké priznať si, že už nedokáže urobiť nič. A ešte ťažšie povedať to pacientovi do očí.