Na Slovensku v tom patríme medzi šampiónov. Málokde inde úspech žiaka v škole tak závisí od sociálneho statusu jeho rodiny. Od útleho detstva totiž deti starostlivo separujeme – ty pôjdeš do lepšej školy či triedy, tebe stačí horšia škola. Ministerstvo školstva sa s tým rozhodlo skoncovať a chce do troch rokov výrazne obmedziť osemročné gymnáziá.
Ministrovi školstva Jánovi Mikolajovi rozhodne nechýba odvaha prijímať citlivé opatrenia – výrazná redukcia osemročných gymnázií určite nenadchne rodičov a prirodzene ani postihnutné školy, ktorých bude nemálo. Proti budú aj tí, podľa ktorých by štát nemal brániť rodičom vo výbere typu školy, ktorý si želajú pre svoje dieťa. Na pohľad vyzerá Mikolajovo opatrenie naozaj ako popretie všetkých princípov, aké súčasná školská politika prinajmenej deklaratívne vyznáva – že treba dať viac voľnosti školám v tom, ako sa budú profilovať, čo a ako budú učiť. A neznamená celoplošná a radikálna redukcia osemročných gymnázií to, že Ficova vláda uprednostňuje vzdelávanie v „zharmonizovaných“ základných školách? Kritici ministra a priaznivci pestrosti by však v tejto veci mohli dať Mikolajovi šancu. Ministra Mikolaja zrejme pri koncipovaní plánu zredukovať osemročné gymnáziá neovplyvnila iba návšteva Fínska, ale aj výskum OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj). Z neho vyplynulo, že na Slovensku je až príliš výrazný vzťah medzi sociálno-ekonomickým zázemím rodiny a výsledkami dieťaťa v škole. Zo skúmaných 28 krajín boli na tom z tohto hľadiska horšie iba štyri krajiny. Jednou z príčin tohto stavu má byť práve včasná selekcia detí – keď má dieťa desať rokov, rozhodne sa, či bude ďalej „osemročný gymnazista“ alebo obyčajný „základkár“.
.zo socíka do extrému
Socialistické školy boli takmer úplne rovnaké. Povolené boli výnimočne jazykové a športové triedy, ostatné deti sa vzdelávali spolu v školách s rovnakým profilom do pätnástich rokov. Rodičom najviac prekážalo, že okrem ruštiny sa na väčšine základných škôl neučil žiadny iný cudzí jazyk, inak s úrovňou základných škôl nebol väčší problém. Ten bol niekde inde – komunisti umelo udržiavali nízky počet miest na gymnáziách (aj na vysokých školách), aby zastarané továrne mali dostatok robotníckeho dorastu s nízkym vzdelaním. Na učňovské školy preto museli ísť aj deti, ktoré mali predpoklady zvládnuť aj maturitu či vysokú školu.
Rodičia štrnásť-pätnásťočných detí s dobrým prospechom prežívali veľký strach, či sa ich potomkovi ujde miesto na gymnáziu alebo na lepšej strednej škole. Dialo sa to najmä vo väčších mestách, kde sa na gymnáziá často nedostali ani dvojkári a paradoxne v menších mestečkách, ktoré sa snažili udržať si gymnázium za každú cenu. A hoci oň nebol záujem, brali aj štvorkárov.
Po Novembri prišiel prirodzený tlak na to, aby sa veci zmenili. Logickým a dobrým krokom bolo rozšírenie miest v štvorročných gymnáziách. Aj výskumy dokazovali, že žiaci z týchto škôl sa v porovnaní s absolventmi učilíšť uplatnia dobre aj v prípade, že sa nedostanú na vysokú školu. Vtedy začiatkom 90. rokov vznikla aj myšlienka obnoviť osemročné gymnáziá, ktoré mali tradíciu v prvej republike. A práve vtedy si Slováci aj Česi vo vzdelávacom systéme vytvorili vážny problém.
.pre 5 percent
Riaditeľ bratislavského Gymnázia Ivana Horvátha Augustín Šutta v tom čase pracoval na ministerstve školstva a bol súčasťou pracovnej skupiny pedagógov, ktorá prišla s myšlienkou založiť aj osemročné gymnáziá. Dnes si však spomína aj na výhrady psychológov: „Tvrdili nám, že je to už anachronizmus a malo by to zmysel iba pre veľmi nadané deti. To je okolo 5 percent detí, ktoré by malo zmysel uvoľniť zo základných škôl. „Výhrady psychológov sú aj dnes silné. (Pozri rozhovor s V. Dočkalom na strane ...) „Osemročné gymnáziá mali vznikať iba na väčších školách, kde by sa učiteľský zbor mohol deliť na tých, čo učia starších, a tých, čo učia mladších žiakov. Vtedy sme veľmi prísne dbali na to, aby to boli naozaj veľmi talentované deti a aby tie triedy boli zamerané na nejaké smery – prírodovedné, humanitné...,“ dopĺňa Šutta.
Keďže v tom čase ešte stále nebol dostatočne uspokojený dopyt po miestach na štvorročných gymnáziách, rodičia sa chytili ponúknutej šance – dať dieťa na osemročné gymnázium a mať osem rokov pokoj. Nevystavovať dieťa stresu, či bude o štyri-päť rokov prijaté na štvorročné gymnázium. Navyše mali záruku, že dieťa na novom type školy dostane dobré vzdelanie a bude patriť medzi intelektuálnu elitu.
Práve v tom čase začali vznikať aj súkromné či cirkevné školy a osemročných gymnázií pribúdalo rýchlym tempom. Počet detí prijatých zo štvrtej triedy základných škôl na osemročné gymnázium prudko narastal: v roku 1991 ich bolo na Slovensku 423, v roku 1992 vyše 1 200 a od roku 1997 prekonával hranicu piatich tisíc detí. A to, paradoxne, napriek tomu, že žiakov na prvom stupni základných škôl vinou demografického vývoja prudko ubúdalo (v roku 1991 ich bolo vyše 86-tisíc, v roku 2006 už len vyše 55-tisíc štvrtákov). Percento detí študujúcich na na osemročných gymnáziách tak dramaticky rástlo.
Dnes študuje z populačného ročníka takmer 25 percent žiakov Bratislavského kraja na osemročných gymnáziách, v samotnej Bratislave je to dokonca až 33 percent. V Banskobystrickom kraji je to napríklad „len“ 7,7 percenta, v Banskej Bystrici vyše 14 percent. Z elitných škôl pre úzku skupinu najtalentovanejších škôl sa tak stali školy, ktoré odsúvajú základné školy do rolí štatistov – berú im nielen smotánku, ale aj lepší priemer. Osemročné gymnáziá preto už nie sú pre tých najlepších a základné školy už nie sú pre väčšinu. Je to „sloboda výberu“, ktorú by mal štát z verejných peňazí podporovať?
.prečo sa to stalo
Stalo sa niekoľko vecí naraz. Pripomeňme však, že hovoríme najmä o veľkých mestách – najvypuklejšia situácia je v Bratislave a Košiciach. V Bratislave už tretina detí opúšťa vo veku 10 rokov základnú školu a ide na výberové osemročné gymnázium. Je potom logické, že kritériá výberu sa museli znížiť. Dnes často stačí, že dieťa je z rodiny, kde rodičia – zväčša vysokoškolsky vzdelaní, ktorí chcú pre dieťa to najlepšie vzdelanie – dozerajú na to, aby sa dieťa do školy pripravovalo. To je aj osobná skúsenosť Augustína Šuttu. Gymnázium, na čele ktorého dodnes stojí, bolo pred pár rokmi osemročným, dnes je už len štvorročné. „V osemročných gymnáziách sú zväčša deti z rodín, kde sú deti vedené. Vedenie detí doma a staranie sa o deti zohrá dosť významnú rolu najmä v prvých rôčkoch dieťaťa a to zohráva svoju rolu pri prijímaní na tieto gymnáziá.“ Aj preto dnes Šutta nie je zástancom tejto formy vzdelávania.
Priskorý výber detí na osemročné gymnázia má za následok aj školské zlyhávanie detí, ktoré už vo vyšších ročníkoch vedomostne nestačia alebo sa ukáže, že napriek dostatočnej inteligencii to nie sú študijné typy. Často na to doplatia dievčatá, ktoré sú v prvých rokoch školy svedomitejšie žiačky. „Keď treba tvorivosť, logické uvažovanie, a nestačí dobrá pamäť, tak zlyhávajú a sú nepríjemným prekvapením aj pre svojich rodičov, ktorí čakali, že týmto usilovným stvoreniam bude patriť svet, ale ono to nemusí vždy tak byť.“
Keďže miest na osemročných gymnáziách je dnes veľa a nie je problém dostať tam aj priemerného žiaka, logicky sa znižuje úroveň vzdelávania na osemročných gymnáziách, ktoré už nemajú iba „mimoriadne talentované“ deti. Sú gymnáziá, ktoré si držia vysokú úroveň, ale sú aj také, kde prijmú takmer každého, aby mali dostatočný počet žiakov. Aj osemročné gymnáziá sú financované podľa počtu žiakov, a tak sú nútené udržať si dostatočný počet detí – aj keď tých ubúda všade.
Okrem toho, že sa znižuje úroveň na osemročných gymnáziách, vyberanie šikovnejších detí už zo štvrtých tried má celkom prirodzene veľký vplyv na úroveň vzdelávania v základných školách. V mnohých ostanú po štvrtej triede slabší a horší žiaci bez takzvaných ťahúňov. Úroveň i motivácia idú dole.
Selekcia však prebieha aj v rámci samotných základných škôl. Niektoré školy už pri zápise dávajú šesťročným deťom testy – a na základe nich ich sortírujú do lepších a horších tried. Napomohla to aj legislatíva, ktorá prikázala robiť vstupné testy do jazykových tried. A tak sa šikovnejší žiaci už v prvom ročníku základnej školy preskupia do jednej triedy a v zvyšných triedach je „odpad“. V niektorých školách sa ešte jedna selekcia robí po druhej triede, aby sa vybrali žiaci, ktorým sa už pridá jazyk. Jazykári pre všetkých totiž chýbajú.
Lenže tento selektívny prístup nemusí viesť k lepšej vzdelanosti našich detí. Dôkazom je Fínsko, kde je vylúčená akákoľvek selekcia detí do pätnásť rokov (pozri stĺpček Fínsky recept), kde dokonca ani nepoznajú pojem „mimoriadne nadané deti“ (pre ktoré my už zriaďujeme špeciálne školy) a napriek tomu, býva Fínsko na špici všetkých medzinárodných testov a meraní vedomostí žiakov.
.proti prúdu
Základná škola Milana Hodžu na Škarniclovej ulici v Bratislave je čímsi výnimočná. Sídli v Starom Meste v štvrti, kde bývajú zväčša dobre situované rodiny, ktoré nemajú problém zaplatiť svojim deťom ani vzdelanie v drahších súkromných školách. Napriek tomu tejto škole ubúda po štvrtej triede minimum detí, žiaci zväčša ostávajú až do deviatky. Aj vďaka tomu sa táto základná škola tradične umiestňuje pri testoch jednotného Monitoru 9, ktorý preveruje vedomosti z matematiky aj slovenského jazyka, na popredných pozíciách. Prečo zo Škarniclovej neodchádzajú ani tie najšikovnejšie deti na osemročné gymnáziá?
Pri vstupe na pôdu tejto školy prekvapí pocit uvoľnenej až rodinnej pohody, nepočuť krik vystresovaných učiteľov. Pred zborovňou stojí mladík, ktorý sa prišiel svojim bývalým učiteľom pochváliť, ako sa mu darí na strednej škole. Učitelia si s ním radostne podávajú ruky a so záujmom sa ho vypytujú na novú školu. Riaditeľka Etela Hessová to nepovažuje za nič výnimočné: „Vracajú sa k nám ako do svojho hniezda. Niektorí sa vracajú neskôr aj ako učitelia.“ Keď sa usadí vo svojej riaditeľni, kde vraj netrávi veľa času, dodá: „Ja som na tejto škole od roku 1984, to už nie je zamestnanie, to je vzťah.“
Aj tejto základnej škole sa v 90. rokoch dotkol boom osemročných gymnázií, ale išlo o krátkodobú záležitosť. Dnes im po štvrtej triede ubúda málo detí. Recept je podľa slov riaditeľky jednoduchý: dobrá atmosféra na škole, kvalitne vybavené učebne, schopní učitelia aj na druhom stupni, dobrá kooperácia v zborovni, záujem o prácu s deťmi, dva jazyky pre všetky deti a pre všetky deti aj informatika na vysokej úrovni. Riaditeľka Hessová dnes už priznáva, že ona sa v istom momente vykašľala na legislatívu a nerobila selekciu detí do jazykovej triedy. Bola presvedčená, že jazyk budú potrebovať ovládať aj remeselníci. Poskytla preto všetkým deťom rovnaké možnosti. „Jednoducho sme išli proti prúdu. Ja to odmietam robiť. Deti majú žiť v prirodzenom prostredí. Ja si myslím, že nie sme ani elitní, ani outsideri, sme normálni a riadime sa sedliackym rozumom. To je celá naša filozofia.“
Aký motív by mali rodičia detí zo Škarniclovej vybrať žiaka a dať ho na osemročné gymnázium? Ak sa o školu zaujímajú, vedia, že dieťa sa učí dva jazyky, že má nadpriemerné znalosti z informatiky, že rodinná atmosféra je dobrou ochranou proti šikanovaniu a každoročné výsledky Monitoru 9 mu dajú uspokojivú odpoveď na otázku, či sú žiaci z tejto školy dobre pripravení na stredné školy. Takmer polovica z nich skončí na štvorročných gymnáziách. Mohli by byť všetky základné školy takéto? Ak by boli, nijaký úradník by nemusel špekulovať nad tým, ako zastaviť boom osemročných gymnázií a akým mechanizmom redukovať ich vysoký počet. V ideálnom svete však nežijeme. Tou najpodstatnejšou otázkou dnes je, či je plán redukcie dobre premyslený a či druhé stupne základných škôl, ktoré sa stanú opäť úplne dominantnou formou štúdia aj pre mestské deti, budú schopné podporovať aj tých najlepších.
.plán a naše výhrady
Plán redukcie vyzerá nasledovne: v novom školskom zákone parlament schválil aj ustanovenie, na základe ktorého má na osemročných gymnáziách od školského roku 2011/2012 študovať iba päť percent z novoprijatých piatakov (primánov). Krajské školské úrady majú pritom za úlohu stanoviť v jednotlivých krajoch, ako sa má postupná redukcia týchto gymnázií uskutočniť. V Bratislavskom kraji, kde študuje až do 25 percent žiakov na osemročných gymnáziách, bude prirodzene redukcia najradikálnejšia. Veronika Redechová, prednostka Krajského školského úradu v Bratislave vysvetľuje postup, ktorý úrad stanovil po dohode s ďalšími zriaďovateľmi týchto gymnázií (VÚC, obec, súkromnými aj cirkevnými prevádzkovateľmi): „V budúcom školskom roku klesne počet novoprijatých žiakov z dnešných 25 percent na 17 percent, o dva roky to už bude len 11 percent a o tri roky sa dosiahne cieľový stav päť percent.“ V ostatných krajoch prebehne redukcia podobne, ale vzhľadom na nižší podiel žiakov na osemročkách o poznanie menej radikálne než v Bratislave a jej okolí. Vládny plán redukcie je v princípe správny. Primerane pôsobí aj jeho časové rozloženie na tri roky. Horšie je to však s jeho rovnostárstvom. Prečo musia všetky kraje naplniť centrálne stanovenú kvótu päť percent, hoci majú celkom odlišnú vzdelanostnú štruktúru? V Bratislavskom kraji je z ekonomicky aktívneho obyvateľstva 30,8 percenta vysokoškolsky vzdelaných, kým v Prešovskom či Nitrianskom kraji je to vyše 12 percent. To je však menší problém. Nespravodlivé je najmä to, že napríklad v Bratislavskom kraji budúci rok budú musieť všetky osemročné gymnáziá prijať iba jednu triedu do 20 žiakov. Znamená to, že rovnako bude zredukovaná výučba na tých najlepších, ale aj najhorších gymnáziách tohto typu. Riaditeľka Mária Smreková z 1. súkromného gymnázia hovorí, čo to bude znamenať pre jej školu: Likvidáciu až zánik. My budovu neuživíme, navyše máme učiteľský zbor, ktorý je stavaný na osemročné gymnázium.“ Veľmi kritický je aj Norbert Kyndl, riaditeľ bratislavského Gymnázia Ladislava Novomeského: „Iste, sú aj slabé gymnáziá, riešením však nemôže byť to, že odtnú ruku všetkým. Nikoho však nezaujímalo, ktoré školy sú kvalitné a ktoré nie sú, nerobili sa nijaké výskumy. Keby sme skončili pod čiarou, nepoviem ani slovo. Ale takto? Sme škola, ktorá si vybudovala tradíciu, teraz nám to chcú šmahom ruky všetko zobrať.“
Diabol býva ukrytý v detailoch – ministerstvo sleduje inak dobrý cieľ bez toho, aby preskúmalo, ktoré osemročné gymnáziá plnili svoje elitné poslanie (teda išli proti trendu, neznižovali latku a dosahovali veľmi dobré výsledky) a ktoré nie. Zriaďovateľ, či už školský krajský úrad, alebo VÚC by na základe tejto analýzy mohol rozhodnúť, ktoré gymnáziá pôjdu od prvého roku do útlmu. Bratislavská prednostka Veronika Redechová vysvetľuje, že takto sa budú môcť zriaďovatelia rozhodovať až od druhého roka selekcie: „Zriaďovateľ sa rozhodne, na ktorej škole bude chcieť mať triedu a na ktorej nie. Dôjde tak k selekcii.“ Hoci Redechová pripúšťa, že mohli ísť touto cestou hneď od prvého roka selekcie, odmieta pohľad, že by sa dobré školy mali báť likvidácie. „Školy sa budú musieť zamyslieť nad svojou profiláciou, budú sa musieť rozhodnúť, či sa zamerajú na štvor- alebo päťročné gymnáziá“.
.dobrý začiatok
Napriek oprávnenej kritike realizácie tohto plánu, ktorý v budúcom roku nepríjemne postihne dobré aj zlé osemročky rovnako, je však najdôležitejší pohľad na celok. Z verejných peňazí by sa totiž mal financovať školský systém, ktorý aj na základe medzinárodných skúseností prospieva väčšine. Hoci redukcia vyzerá ako útok na konkurenciu v školstve, tá by mala prebiehať inak: nech si jednotlivé školy konkurujú pestrou vzdelávacou ponukou, nie však v systéme, ktorý len desaťročné deti selektuje a viac menej odsudzuje do dvoch typov škôl – ten pre lepší priemer a ten pre zvyšok.
Po rozhodnutí o redukcii osemročiek však prichádza naliehavejšia výzva: zlepšenie kvality základných škôl, ktorých žiaci, testovaní v pravidelných Monitoringoch, dopadajú priemerne až biedne. Úroveň týchto škôl sa vo veľkých mestách, najmä Bratislave, zvýši v najbližších rokoch už len tým, že z nich nebudú masovo odchádzať lepší a najlepší. Ale budú tieto školy schopné pre tých nadanejších pripraviť podnetnejšie prostredie? Iným rizikom je, že školy budú pod tlakom rodičov robiť vnútornú selekciu – od najlepšej „áčky“ po najhoršiu „déčku“.
A je tu ešte ďalšie riziko: že pri prijímaní povolených piatich percent najlepších osemročných začne na výberových školách klíčiť korupcia. Tomu by sa dalo zabrániť centrálnymi testami, na základe ktorých by si osemročné gymnázia mohli vyberať iba desaťroční uchádzači, ktorí by sa zmestili do päťpercentnej kvóty pre elitu najlepších.
Mikolajova redukcia je -- napriek niektorým naším výhradám – odvážnym a správnym rozhodnutím. Ale len nevyhnutným začiatkom. Pokračovanie majú už v rukách riaditelia a učitelia na základných školách.
Ministrovi školstva Jánovi Mikolajovi rozhodne nechýba odvaha prijímať citlivé opatrenia – výrazná redukcia osemročných gymnázií určite nenadchne rodičov a prirodzene ani postihnutné školy, ktorých bude nemálo. Proti budú aj tí, podľa ktorých by štát nemal brániť rodičom vo výbere typu školy, ktorý si želajú pre svoje dieťa. Na pohľad vyzerá Mikolajovo opatrenie naozaj ako popretie všetkých princípov, aké súčasná školská politika prinajmenej deklaratívne vyznáva – že treba dať viac voľnosti školám v tom, ako sa budú profilovať, čo a ako budú učiť. A neznamená celoplošná a radikálna redukcia osemročných gymnázií to, že Ficova vláda uprednostňuje vzdelávanie v „zharmonizovaných“ základných školách? Kritici ministra a priaznivci pestrosti by však v tejto veci mohli dať Mikolajovi šancu. Ministra Mikolaja zrejme pri koncipovaní plánu zredukovať osemročné gymnáziá neovplyvnila iba návšteva Fínska, ale aj výskum OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj). Z neho vyplynulo, že na Slovensku je až príliš výrazný vzťah medzi sociálno-ekonomickým zázemím rodiny a výsledkami dieťaťa v škole. Zo skúmaných 28 krajín boli na tom z tohto hľadiska horšie iba štyri krajiny. Jednou z príčin tohto stavu má byť práve včasná selekcia detí – keď má dieťa desať rokov, rozhodne sa, či bude ďalej „osemročný gymnazista“ alebo obyčajný „základkár“.
.zo socíka do extrému
Socialistické školy boli takmer úplne rovnaké. Povolené boli výnimočne jazykové a športové triedy, ostatné deti sa vzdelávali spolu v školách s rovnakým profilom do pätnástich rokov. Rodičom najviac prekážalo, že okrem ruštiny sa na väčšine základných škôl neučil žiadny iný cudzí jazyk, inak s úrovňou základných škôl nebol väčší problém. Ten bol niekde inde – komunisti umelo udržiavali nízky počet miest na gymnáziách (aj na vysokých školách), aby zastarané továrne mali dostatok robotníckeho dorastu s nízkym vzdelaním. Na učňovské školy preto museli ísť aj deti, ktoré mali predpoklady zvládnuť aj maturitu či vysokú školu.
Rodičia štrnásť-pätnásťočných detí s dobrým prospechom prežívali veľký strach, či sa ich potomkovi ujde miesto na gymnáziu alebo na lepšej strednej škole. Dialo sa to najmä vo väčších mestách, kde sa na gymnáziá často nedostali ani dvojkári a paradoxne v menších mestečkách, ktoré sa snažili udržať si gymnázium za každú cenu. A hoci oň nebol záujem, brali aj štvorkárov.
Po Novembri prišiel prirodzený tlak na to, aby sa veci zmenili. Logickým a dobrým krokom bolo rozšírenie miest v štvorročných gymnáziách. Aj výskumy dokazovali, že žiaci z týchto škôl sa v porovnaní s absolventmi učilíšť uplatnia dobre aj v prípade, že sa nedostanú na vysokú školu. Vtedy začiatkom 90. rokov vznikla aj myšlienka obnoviť osemročné gymnáziá, ktoré mali tradíciu v prvej republike. A práve vtedy si Slováci aj Česi vo vzdelávacom systéme vytvorili vážny problém.
.pre 5 percent
Riaditeľ bratislavského Gymnázia Ivana Horvátha Augustín Šutta v tom čase pracoval na ministerstve školstva a bol súčasťou pracovnej skupiny pedagógov, ktorá prišla s myšlienkou založiť aj osemročné gymnáziá. Dnes si však spomína aj na výhrady psychológov: „Tvrdili nám, že je to už anachronizmus a malo by to zmysel iba pre veľmi nadané deti. To je okolo 5 percent detí, ktoré by malo zmysel uvoľniť zo základných škôl. „Výhrady psychológov sú aj dnes silné. (Pozri rozhovor s V. Dočkalom na strane ...) „Osemročné gymnáziá mali vznikať iba na väčších školách, kde by sa učiteľský zbor mohol deliť na tých, čo učia starších, a tých, čo učia mladších žiakov. Vtedy sme veľmi prísne dbali na to, aby to boli naozaj veľmi talentované deti a aby tie triedy boli zamerané na nejaké smery – prírodovedné, humanitné...,“ dopĺňa Šutta.
Keďže v tom čase ešte stále nebol dostatočne uspokojený dopyt po miestach na štvorročných gymnáziách, rodičia sa chytili ponúknutej šance – dať dieťa na osemročné gymnázium a mať osem rokov pokoj. Nevystavovať dieťa stresu, či bude o štyri-päť rokov prijaté na štvorročné gymnázium. Navyše mali záruku, že dieťa na novom type školy dostane dobré vzdelanie a bude patriť medzi intelektuálnu elitu.
Práve v tom čase začali vznikať aj súkromné či cirkevné školy a osemročných gymnázií pribúdalo rýchlym tempom. Počet detí prijatých zo štvrtej triedy základných škôl na osemročné gymnázium prudko narastal: v roku 1991 ich bolo na Slovensku 423, v roku 1992 vyše 1 200 a od roku 1997 prekonával hranicu piatich tisíc detí. A to, paradoxne, napriek tomu, že žiakov na prvom stupni základných škôl vinou demografického vývoja prudko ubúdalo (v roku 1991 ich bolo vyše 86-tisíc, v roku 2006 už len vyše 55-tisíc štvrtákov). Percento detí študujúcich na na osemročných gymnáziách tak dramaticky rástlo.
Dnes študuje z populačného ročníka takmer 25 percent žiakov Bratislavského kraja na osemročných gymnáziách, v samotnej Bratislave je to dokonca až 33 percent. V Banskobystrickom kraji je to napríklad „len“ 7,7 percenta, v Banskej Bystrici vyše 14 percent. Z elitných škôl pre úzku skupinu najtalentovanejších škôl sa tak stali školy, ktoré odsúvajú základné školy do rolí štatistov – berú im nielen smotánku, ale aj lepší priemer. Osemročné gymnáziá preto už nie sú pre tých najlepších a základné školy už nie sú pre väčšinu. Je to „sloboda výberu“, ktorú by mal štát z verejných peňazí podporovať?
.prečo sa to stalo
Stalo sa niekoľko vecí naraz. Pripomeňme však, že hovoríme najmä o veľkých mestách – najvypuklejšia situácia je v Bratislave a Košiciach. V Bratislave už tretina detí opúšťa vo veku 10 rokov základnú školu a ide na výberové osemročné gymnázium. Je potom logické, že kritériá výberu sa museli znížiť. Dnes často stačí, že dieťa je z rodiny, kde rodičia – zväčša vysokoškolsky vzdelaní, ktorí chcú pre dieťa to najlepšie vzdelanie – dozerajú na to, aby sa dieťa do školy pripravovalo. To je aj osobná skúsenosť Augustína Šuttu. Gymnázium, na čele ktorého dodnes stojí, bolo pred pár rokmi osemročným, dnes je už len štvorročné. „V osemročných gymnáziách sú zväčša deti z rodín, kde sú deti vedené. Vedenie detí doma a staranie sa o deti zohrá dosť významnú rolu najmä v prvých rôčkoch dieťaťa a to zohráva svoju rolu pri prijímaní na tieto gymnáziá.“ Aj preto dnes Šutta nie je zástancom tejto formy vzdelávania.
Priskorý výber detí na osemročné gymnázia má za následok aj školské zlyhávanie detí, ktoré už vo vyšších ročníkoch vedomostne nestačia alebo sa ukáže, že napriek dostatočnej inteligencii to nie sú študijné typy. Často na to doplatia dievčatá, ktoré sú v prvých rokoch školy svedomitejšie žiačky. „Keď treba tvorivosť, logické uvažovanie, a nestačí dobrá pamäť, tak zlyhávajú a sú nepríjemným prekvapením aj pre svojich rodičov, ktorí čakali, že týmto usilovným stvoreniam bude patriť svet, ale ono to nemusí vždy tak byť.“
Keďže miest na osemročných gymnáziách je dnes veľa a nie je problém dostať tam aj priemerného žiaka, logicky sa znižuje úroveň vzdelávania na osemročných gymnáziách, ktoré už nemajú iba „mimoriadne talentované“ deti. Sú gymnáziá, ktoré si držia vysokú úroveň, ale sú aj také, kde prijmú takmer každého, aby mali dostatočný počet žiakov. Aj osemročné gymnáziá sú financované podľa počtu žiakov, a tak sú nútené udržať si dostatočný počet detí – aj keď tých ubúda všade.
Okrem toho, že sa znižuje úroveň na osemročných gymnáziách, vyberanie šikovnejších detí už zo štvrtých tried má celkom prirodzene veľký vplyv na úroveň vzdelávania v základných školách. V mnohých ostanú po štvrtej triede slabší a horší žiaci bez takzvaných ťahúňov. Úroveň i motivácia idú dole.
Selekcia však prebieha aj v rámci samotných základných škôl. Niektoré školy už pri zápise dávajú šesťročným deťom testy – a na základe nich ich sortírujú do lepších a horších tried. Napomohla to aj legislatíva, ktorá prikázala robiť vstupné testy do jazykových tried. A tak sa šikovnejší žiaci už v prvom ročníku základnej školy preskupia do jednej triedy a v zvyšných triedach je „odpad“. V niektorých školách sa ešte jedna selekcia robí po druhej triede, aby sa vybrali žiaci, ktorým sa už pridá jazyk. Jazykári pre všetkých totiž chýbajú.
Lenže tento selektívny prístup nemusí viesť k lepšej vzdelanosti našich detí. Dôkazom je Fínsko, kde je vylúčená akákoľvek selekcia detí do pätnásť rokov (pozri stĺpček Fínsky recept), kde dokonca ani nepoznajú pojem „mimoriadne nadané deti“ (pre ktoré my už zriaďujeme špeciálne školy) a napriek tomu, býva Fínsko na špici všetkých medzinárodných testov a meraní vedomostí žiakov.
.proti prúdu
Základná škola Milana Hodžu na Škarniclovej ulici v Bratislave je čímsi výnimočná. Sídli v Starom Meste v štvrti, kde bývajú zväčša dobre situované rodiny, ktoré nemajú problém zaplatiť svojim deťom ani vzdelanie v drahších súkromných školách. Napriek tomu tejto škole ubúda po štvrtej triede minimum detí, žiaci zväčša ostávajú až do deviatky. Aj vďaka tomu sa táto základná škola tradične umiestňuje pri testoch jednotného Monitoru 9, ktorý preveruje vedomosti z matematiky aj slovenského jazyka, na popredných pozíciách. Prečo zo Škarniclovej neodchádzajú ani tie najšikovnejšie deti na osemročné gymnáziá?
Pri vstupe na pôdu tejto školy prekvapí pocit uvoľnenej až rodinnej pohody, nepočuť krik vystresovaných učiteľov. Pred zborovňou stojí mladík, ktorý sa prišiel svojim bývalým učiteľom pochváliť, ako sa mu darí na strednej škole. Učitelia si s ním radostne podávajú ruky a so záujmom sa ho vypytujú na novú školu. Riaditeľka Etela Hessová to nepovažuje za nič výnimočné: „Vracajú sa k nám ako do svojho hniezda. Niektorí sa vracajú neskôr aj ako učitelia.“ Keď sa usadí vo svojej riaditeľni, kde vraj netrávi veľa času, dodá: „Ja som na tejto škole od roku 1984, to už nie je zamestnanie, to je vzťah.“
Aj tejto základnej škole sa v 90. rokoch dotkol boom osemročných gymnázií, ale išlo o krátkodobú záležitosť. Dnes im po štvrtej triede ubúda málo detí. Recept je podľa slov riaditeľky jednoduchý: dobrá atmosféra na škole, kvalitne vybavené učebne, schopní učitelia aj na druhom stupni, dobrá kooperácia v zborovni, záujem o prácu s deťmi, dva jazyky pre všetky deti a pre všetky deti aj informatika na vysokej úrovni. Riaditeľka Hessová dnes už priznáva, že ona sa v istom momente vykašľala na legislatívu a nerobila selekciu detí do jazykovej triedy. Bola presvedčená, že jazyk budú potrebovať ovládať aj remeselníci. Poskytla preto všetkým deťom rovnaké možnosti. „Jednoducho sme išli proti prúdu. Ja to odmietam robiť. Deti majú žiť v prirodzenom prostredí. Ja si myslím, že nie sme ani elitní, ani outsideri, sme normálni a riadime sa sedliackym rozumom. To je celá naša filozofia.“
Aký motív by mali rodičia detí zo Škarniclovej vybrať žiaka a dať ho na osemročné gymnázium? Ak sa o školu zaujímajú, vedia, že dieťa sa učí dva jazyky, že má nadpriemerné znalosti z informatiky, že rodinná atmosféra je dobrou ochranou proti šikanovaniu a každoročné výsledky Monitoru 9 mu dajú uspokojivú odpoveď na otázku, či sú žiaci z tejto školy dobre pripravení na stredné školy. Takmer polovica z nich skončí na štvorročných gymnáziách. Mohli by byť všetky základné školy takéto? Ak by boli, nijaký úradník by nemusel špekulovať nad tým, ako zastaviť boom osemročných gymnázií a akým mechanizmom redukovať ich vysoký počet. V ideálnom svete však nežijeme. Tou najpodstatnejšou otázkou dnes je, či je plán redukcie dobre premyslený a či druhé stupne základných škôl, ktoré sa stanú opäť úplne dominantnou formou štúdia aj pre mestské deti, budú schopné podporovať aj tých najlepších.
.plán a naše výhrady
Plán redukcie vyzerá nasledovne: v novom školskom zákone parlament schválil aj ustanovenie, na základe ktorého má na osemročných gymnáziách od školského roku 2011/2012 študovať iba päť percent z novoprijatých piatakov (primánov). Krajské školské úrady majú pritom za úlohu stanoviť v jednotlivých krajoch, ako sa má postupná redukcia týchto gymnázií uskutočniť. V Bratislavskom kraji, kde študuje až do 25 percent žiakov na osemročných gymnáziách, bude prirodzene redukcia najradikálnejšia. Veronika Redechová, prednostka Krajského školského úradu v Bratislave vysvetľuje postup, ktorý úrad stanovil po dohode s ďalšími zriaďovateľmi týchto gymnázií (VÚC, obec, súkromnými aj cirkevnými prevádzkovateľmi): „V budúcom školskom roku klesne počet novoprijatých žiakov z dnešných 25 percent na 17 percent, o dva roky to už bude len 11 percent a o tri roky sa dosiahne cieľový stav päť percent.“ V ostatných krajoch prebehne redukcia podobne, ale vzhľadom na nižší podiel žiakov na osemročkách o poznanie menej radikálne než v Bratislave a jej okolí. Vládny plán redukcie je v princípe správny. Primerane pôsobí aj jeho časové rozloženie na tri roky. Horšie je to však s jeho rovnostárstvom. Prečo musia všetky kraje naplniť centrálne stanovenú kvótu päť percent, hoci majú celkom odlišnú vzdelanostnú štruktúru? V Bratislavskom kraji je z ekonomicky aktívneho obyvateľstva 30,8 percenta vysokoškolsky vzdelaných, kým v Prešovskom či Nitrianskom kraji je to vyše 12 percent. To je však menší problém. Nespravodlivé je najmä to, že napríklad v Bratislavskom kraji budúci rok budú musieť všetky osemročné gymnáziá prijať iba jednu triedu do 20 žiakov. Znamená to, že rovnako bude zredukovaná výučba na tých najlepších, ale aj najhorších gymnáziách tohto typu. Riaditeľka Mária Smreková z 1. súkromného gymnázia hovorí, čo to bude znamenať pre jej školu: Likvidáciu až zánik. My budovu neuživíme, navyše máme učiteľský zbor, ktorý je stavaný na osemročné gymnázium.“ Veľmi kritický je aj Norbert Kyndl, riaditeľ bratislavského Gymnázia Ladislava Novomeského: „Iste, sú aj slabé gymnáziá, riešením však nemôže byť to, že odtnú ruku všetkým. Nikoho však nezaujímalo, ktoré školy sú kvalitné a ktoré nie sú, nerobili sa nijaké výskumy. Keby sme skončili pod čiarou, nepoviem ani slovo. Ale takto? Sme škola, ktorá si vybudovala tradíciu, teraz nám to chcú šmahom ruky všetko zobrať.“
Diabol býva ukrytý v detailoch – ministerstvo sleduje inak dobrý cieľ bez toho, aby preskúmalo, ktoré osemročné gymnáziá plnili svoje elitné poslanie (teda išli proti trendu, neznižovali latku a dosahovali veľmi dobré výsledky) a ktoré nie. Zriaďovateľ, či už školský krajský úrad, alebo VÚC by na základe tejto analýzy mohol rozhodnúť, ktoré gymnáziá pôjdu od prvého roku do útlmu. Bratislavská prednostka Veronika Redechová vysvetľuje, že takto sa budú môcť zriaďovatelia rozhodovať až od druhého roka selekcie: „Zriaďovateľ sa rozhodne, na ktorej škole bude chcieť mať triedu a na ktorej nie. Dôjde tak k selekcii.“ Hoci Redechová pripúšťa, že mohli ísť touto cestou hneď od prvého roka selekcie, odmieta pohľad, že by sa dobré školy mali báť likvidácie. „Školy sa budú musieť zamyslieť nad svojou profiláciou, budú sa musieť rozhodnúť, či sa zamerajú na štvor- alebo päťročné gymnáziá“.
.dobrý začiatok
Napriek oprávnenej kritike realizácie tohto plánu, ktorý v budúcom roku nepríjemne postihne dobré aj zlé osemročky rovnako, je však najdôležitejší pohľad na celok. Z verejných peňazí by sa totiž mal financovať školský systém, ktorý aj na základe medzinárodných skúseností prospieva väčšine. Hoci redukcia vyzerá ako útok na konkurenciu v školstve, tá by mala prebiehať inak: nech si jednotlivé školy konkurujú pestrou vzdelávacou ponukou, nie však v systéme, ktorý len desaťročné deti selektuje a viac menej odsudzuje do dvoch typov škôl – ten pre lepší priemer a ten pre zvyšok.
Po rozhodnutí o redukcii osemročiek však prichádza naliehavejšia výzva: zlepšenie kvality základných škôl, ktorých žiaci, testovaní v pravidelných Monitoringoch, dopadajú priemerne až biedne. Úroveň týchto škôl sa vo veľkých mestách, najmä Bratislave, zvýši v najbližších rokoch už len tým, že z nich nebudú masovo odchádzať lepší a najlepší. Ale budú tieto školy schopné pre tých nadanejších pripraviť podnetnejšie prostredie? Iným rizikom je, že školy budú pod tlakom rodičov robiť vnútornú selekciu – od najlepšej „áčky“ po najhoršiu „déčku“.
A je tu ešte ďalšie riziko: že pri prijímaní povolených piatich percent najlepších osemročných začne na výberových školách klíčiť korupcia. Tomu by sa dalo zabrániť centrálnymi testami, na základe ktorých by si osemročné gymnázia mohli vyberať iba desaťroční uchádzači, ktorí by sa zmestili do päťpercentnej kvóty pre elitu najlepších.
Mikolajova redukcia je -- napriek niektorým naším výhradám – odvážnym a správnym rozhodnutím. Ale len nevyhnutným začiatkom. Pokračovanie majú už v rukách riaditelia a učitelia na základných školách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.