Mozartov efekt

žiadna hra tónov sa nehrá hravejšie než Mozartova hudba. Je to hudba, ktorú hrá život. Spieva a tancuje, pýta sa a odpovedá, zmĺkne a opäť sa rozoznieva, dokáže byť veselá i smutná, temná i jasná, tragická i oslobodzujúca, zarmútená i utešujúca – koľko ďalších pomenovaní by sme pre ňu mohli nájsť – pomenovaní pre znejúci zmyslový výraz života,“ napísal nemecký muzikológ Hans Heinrich Eggebrecht o fenoméne Mozart.

Do svojej smrti vo veku 35 rokov Mozart vytvoril vyše 600 diel, teda tisícky strán hudby. Názory na ňu sa v čase menili, no nikdy nevyšla zmódy. Obraz jej tvorcu je rovnako premenlivý a neuchopiteľný ako jeho hra tónov: čisté, zázračné a večné dieťa, frivolný a liberálny voľnomyšlienkár, tragický nepochopený génius – každá z týchto charakteristík je azda pravdou, no určite súčasne mýtom. V okamihu, keď máme pocit, že sa mu prostredníctvom listov dostávame bližšie, uniká: bláznivými kaprolalickými slovnými hračkami, mlčaním o vážnych veciach, konvenčnými obratmi z korešpondenčných príručiek, prosbami o peniaze, písanými v núdzi zdanlivo osobným tónom, ktoré sú v skutočnosti vystavané podľa konvencií dramatických operných scén.

„Mozart disponoval veľkým synteticko-emocionálnym registrom, vďaka ktorému dokázal na seba brať najrozmanitejšie podoby alebo sa za ne ukryť a toto uplatňoval úplne nepokrytecky, ale tiež bez akéhokoľvek nutkania k objektívnej pravde. Nech sa prezentoval akokoľvek, keď písal, bral na seba vždy podobu toho Ja, ktoré prezentoval. Písal tak, ako sa videl, ako sa vidieť chcel alebo mal, ako sa mal alebo túžil javiť iným a ako si predstavoval, že si ho predstavujú ostatní. Ale aký bol, to z jeho vlastných slov s istotou nemôžeme usúdiť.“ Slová skladateľovho nemeckého životopisca Wolfganga Hildesheimera možno rovnako vztiahnuť aj na Mozartovu tvorbu. Možno práve v tom tkvie tajomstvo jeho hudby: je prístupná i sofistikovaná zároveň, dôverne známa, tajomná i prekvapujúca, ktovie koľko ďalších pomenovaní by sme pre ňu dokázali nájsť...