Amarelli je krčmička v lepšej časti päťmiliónovej Ankary. Výzdoba je bizarne turecká, nápis Texas dopĺňa európska vlajka. Vystupuje speváčka s rockovou kapelou. Usmievavá Aida je, ako sama hovorí, Európanka, pochádza totiž z Albánska. Hrajú sa hity, najmä západné a turecké.
Znie albánska poézia sprevádzaná klavírom. Hostia sa bavia, pije sa pivo. Aj táto krčma je dedičstvom tureckej republiky, ako ju založil „Otec Turkov“, Mustafa Kemal.
Turecko si podobne ako Čechy a Slovensko minulý týždeň pripomenulo založenie republiky. Tá turecká vznikla iba päť rokov po československej a podobizeň jej zakladateľa sprevádza Turecko dodnes na každom rohu.
Atatürkovo dedičstvo však v poslednom čase prechádza vážnym testom: niektoré z tzv. „šiestich šípov“ kemalistickej ideológie mieria proti sebe. Pri troche zjednodušenia sa dá povedať, že medzi sekulárnym a demokratickým (alebo ak chcete populistickým) Tureckom dnes vládne napätie. Na jednej strane stojí vládnuca strana AKP s najmocnejším mužom krajiny premiérom Tayyipom Erdoganom a prezidentom Abdulláhom Güllom. Na strane druhej stojí tradične najmä armáda a tiež ústavný súd. Erdogan je demokrat a populista, jeho odporcovia sekularisti, jedni aj druhí sú nacionalisti. Odlišný je aj vzťah k islamu. Zatiaľ čo elita je rozdelená, verejná mienka stojí za Erdoganom. Hoci na Deň republiky vládla v krajine sviatočná atmosféra a viac-menej duch konsenzu, počas posledných dvoch týždňov sa medzi „demokratmi“ a „sekularistami“ objavili hneď dva otvorené konflikty.
.gang Ergenekon
Ten na pohľad vážnejší z nich sa volá Ergenekon. Hoci naplno vypukol 20. októbra, prvýkrát sa o zatknutí v kauze Ergenekon písalo ešte v marci tohto roku, keď bol náhle obvinený a zatknutý prominentný novinár Ilhan Selcuk z listu Cumhuriyet. Tento rešpektovaný stĺpčekár má pritom 83 rokov a posledných 15 rokov bol chránený bodyguardmi. Hoci domovské noviny pred polrokom protestovali, celá kauza sa skôr uvádzala ako príklad perzekúcie novinárov. Vývoj nastal až pred dvoma týždňami. Vláda totiž obvinila 86 ľudí z organizácie protivládneho puču. Ako sa následne ukázalo, 46 z nich bolo podobne ako Selcuk uväznených. Žaloba má dva a pol tisíca strán a očakáva sa, že súd bude trvať roky. Prvým dojmom z celej kauzy je nerovnováha medzi vážnosťou obvinenia a razantným postupom represívnych orgánov štátu a absolútnym nedostatkom informácii. Tureckí novinári sú tak s výrokmi a komentármi skôr opatrní a ich príklon na jednu či druhú stranu je skôr inštinktívny a verný dlhodobému postoju novín, pre ktoré píšu.
Hilal Köylü je asi 35-ročná redaktorka novín s príznačným názvom Radikal. Noviny, ktorých vlastníkom je mediálny gigant Dogan, predávajú v 70-miliónovej krajine síce iba 50-tisíc výtlačkov, majú však svoj vplyv. Stoja na striktne sekularistických pozíciách a patria k hlavným kritikom vlády v kauze Ergenekon. „Všetko sa začalo ešte v roku 2007, keď polícia v dome v Ümraniye pri Istanbule našla veľa zbraní a bômb. Následne sa podľa policajných zdrojov začalo široké vyšetrovanie po celej krajine, ktoré viedlo k obvineniu mnohých prominentných ľudí po krajine,“ hovorí pre .týždeň Köylü. Vyšetrovaní a obvinení boli napríklad bývalý rektor istanbulskej univerzity Kemal Alemdaroglu, armádni generáli vo výslužbe Hursit Tolon a Sener Eruygur či spomínaný novinár Selcuk. Obvinenie znelo, že tzv. gang Ergenekon pripravoval puč proti vláde AKP na čele s Erdoganom. Použitá mala byť armáda a zosadenie vlády malo byť odobrené mnohými významnými intelektuálmi či novinármi. Premiér Erdogan po zásahu okamžite vyhlásil, že tento gang ohrozoval demokraticky zvolenú vládu a smerovanie Turecka do Únie. Pochybnosti však zostávajú a otázka znie, či to nie je len ďalšia dobre vypočítaná hra, ktorou si chce Erdogan posilniť svoju pozíciu.
.armáda proti Kurdom
Puč pritom nie je tureckým moderným dejinám cudzí. Za posledných 50 rokov sa odohrali v tejto euroázijskej krajine celkovo štyri, ten posledný len pred 11 rokmi, keď armáda zosadila vládu Necmettina Erbakana. Trest neskôr neminul ani populárneho Erdogana, člena Erbakanovej strany, ktorý bol odsúdený na desať a odsedel si štyri mesiace vo väzení. „Od posledných volieb v roku 2007 však Erdogan výrazne posilnil svoju pozíciu a našiel si aj cestu k armáde. Dal jej to, po čom najviac túžila: voľnú ruku proti Kurdom z extrémistickej Strany kurdských pracujúcich (PKK),“ hovorí diplomat, ktorý si neželá byť menovaný.
Kým vláda sa snaží integrovať Kurdov a získať si ich podporu zavádzaním ústupkov v školách či v televízii, armáda v tom istom čase tvrdo potláča extrémistov z PKK. Erdogan si tým podľa domácich pozorovateľov získal v armáde rešpekt. Odmietol podporiť Američanov v Iraku či dokonca poskytnúť turecké územie pre americkú základňu, ale pritom si vydobyl možnosť zasahovať proti Kurdom aj v severnom Iraku, kde majú podľa Turkov svoje základne. Erdogan boduje aj na domácom fronte, „prokurdská strana DTP, ktorá odmieta odsúdiť terorizmus PKK, sa ocitá v izolácii, je to pre nich veľká dilema,“ tvrdí Köylü. No a Erdoganova AKP je dnes podľa tureckých novinárov taká populárna, že ju aj v kurdských oblastiach na východe môže pokojne nahradiť. „Predseda vlády členom svojej strany opakovane zdôrazňoval, že prioritou najvyššieho záujmu je pre AKP získať posty starostov v mestách Diyarbakir a Tunceli,“ píše vo vydaní anglicky písaných Turkish Daily News ich hlavný komentátor Jusuf Kanli.
Kurdi z DTP na Erdoganovu popularitu vo svojich baštách reagujú návrhom na federalizáciu Turecka a vytvorenie 20 až 25 regiónov, ktoré by mali viac právomocí a vlastné symboly. To, prirodzene, posilňuje verejné povedomie, že politici zo strany DTP sú prepojení s extrémistami z PKK, a tento dojem ešte posilňuje armádu. Erdogan jej však v témach bezpečnosti dáva voľnú ruku, a to je najvážnejší argument proti tomu, že by armáda mohla organizovať akýkoľvek protivládny puč.
.európska karta
Navyše, Erdoganovu pozíciu posilňujú aj ďalšie medzinárodné úspechy jeho vlády. Napríklad jeho postup po gruzínskej vojne. Ankara síce podporovala členstvo Tbilisi v NATO, v konflikte s Rusmi však zachovala neutralitu. Následne po tom, ako Rusi izolovali Tbilisi, to však boli práve Turci, ktorí prekonali tradičné nepriateľstvo s Arménskom a aktívne podporili zmenu trasy transportu uhľovodíkov z Kaspického mora na západ. Protiruské Gruzínsko po zmene rovnováhy moci na Kaukaze nahradilo proruské Arménsko a Turecko tým ochránilo svoje záujmy. A tretím geopolitickým úspechom Tayyipa Erdogana je európska karta. Ankara uznala autoritu Medzinárodného trestného tribunálu, začlenila niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva do svojej legislatívy a tlačí na Brusel, aby sa Únia o Turecko rozšírila. O tom, či Brusel pokrok Ankary ocení, alebo, naopak, pod tlakom Nemecka a Francúzska na Turecko pritlačí, sa viac dozvieme práve tento týždeň, keď bude zverejnená správa Európskej komisie. Tak či onak platí, že najaktívnejšie hrá s európskou kartou v Turecku práve Erdogan. Teda, lepšie povedané, hral.
.súd proti AKP
Do sporu o charakter režimu v Turecku sa totiž zapojil ústavný súd. Pred časom síce odmietol rozpustiť vládnucu stranu obviňovanú zo spochybňovania sekulárnej ústavy, ale len veľmi tesne. Chýbal na to jediný hlas, pretože za zákaz a rozpustenie najpopulárnejšej tureckej strany hlasovalo šesť z desiatich sudcov. Súd však následne zrušil zákon umožňujúci nosiť šatky na univerzitách a v štátnych inštitúciách, ktorý presadila práve AKP, a minulý týždeň doteraz najvýraznejšie Erdoganovu stranu kritizoval za antisekulárne aktivity a spochybňovanie legitimity ústavného poriadku. Sudcovia tvrdia, že AKP „zneužíva náboženstvo a náboženské cítenie voličov“.
Pre európskeho pozorovateľa je zaujímavé, že sudcovia sa v písomnom vyhlásení odvolávajú na západné tradície renesancie, reformácie a osvietenstva. S európskou kartou tak už nenarába iba turecký predseda vlády, ale aj väčšina ústavných sudcov – a pritom sú vo vzájomnom spore. Hlavou otázkou sa tak, prirodzene, stalo, či existuje prepojenie ústavných sudcov s kauzou Ergenekon. Všetci, ktorých .týždeň v tejto súvislosti oslovil, to však odmietli. Aj keď niektorí z oslovených najmä s odvolaním sa na nedostatok informácií.
.budúcnosť
Turecká republika je dnes sebavedomý a v zahraničnej politike úspešný štát. Pre bezpečnosť Európy aj sveta je Turecko mimoriadne dôležitá krajina. Nielenže dokáže byť členom NATO a súčasne hovoriť s Izraelom, Sýriou či Iránom, ale v jeho záujme je aj transfer ropy a zemného plynu z Kaspiku ďalej na Západ. Pre Európu je tak Turecko jedným z najdôležitejších partnerov. O to viac musí Európu znepokojovať vnútropolitické napätie medzi populárnou vládnou stranou a základnými republikánskymi inštitúciami. Výsledok sporu medzi tým, či preváži hlas väčšiny a väčšia rola islamu vo verejnom živote alebo, naopak, organizovaná moc inštitúcii štátu, najmä armády a súdov, rozhodne o budúcej podobe Turecka. Jedno je však jasné už dnes: krajina, v ktorej neexistuje zhoda o charaktere režimu, do zjednotenej Európy nepatrí. Pre vlastné dobro. Aj keď Atatürkova republika tú Masarykovu dávno prežila.
Znie albánska poézia sprevádzaná klavírom. Hostia sa bavia, pije sa pivo. Aj táto krčma je dedičstvom tureckej republiky, ako ju založil „Otec Turkov“, Mustafa Kemal.
Turecko si podobne ako Čechy a Slovensko minulý týždeň pripomenulo založenie republiky. Tá turecká vznikla iba päť rokov po československej a podobizeň jej zakladateľa sprevádza Turecko dodnes na každom rohu.
Atatürkovo dedičstvo však v poslednom čase prechádza vážnym testom: niektoré z tzv. „šiestich šípov“ kemalistickej ideológie mieria proti sebe. Pri troche zjednodušenia sa dá povedať, že medzi sekulárnym a demokratickým (alebo ak chcete populistickým) Tureckom dnes vládne napätie. Na jednej strane stojí vládnuca strana AKP s najmocnejším mužom krajiny premiérom Tayyipom Erdoganom a prezidentom Abdulláhom Güllom. Na strane druhej stojí tradične najmä armáda a tiež ústavný súd. Erdogan je demokrat a populista, jeho odporcovia sekularisti, jedni aj druhí sú nacionalisti. Odlišný je aj vzťah k islamu. Zatiaľ čo elita je rozdelená, verejná mienka stojí za Erdoganom. Hoci na Deň republiky vládla v krajine sviatočná atmosféra a viac-menej duch konsenzu, počas posledných dvoch týždňov sa medzi „demokratmi“ a „sekularistami“ objavili hneď dva otvorené konflikty.
.gang Ergenekon
Ten na pohľad vážnejší z nich sa volá Ergenekon. Hoci naplno vypukol 20. októbra, prvýkrát sa o zatknutí v kauze Ergenekon písalo ešte v marci tohto roku, keď bol náhle obvinený a zatknutý prominentný novinár Ilhan Selcuk z listu Cumhuriyet. Tento rešpektovaný stĺpčekár má pritom 83 rokov a posledných 15 rokov bol chránený bodyguardmi. Hoci domovské noviny pred polrokom protestovali, celá kauza sa skôr uvádzala ako príklad perzekúcie novinárov. Vývoj nastal až pred dvoma týždňami. Vláda totiž obvinila 86 ľudí z organizácie protivládneho puču. Ako sa následne ukázalo, 46 z nich bolo podobne ako Selcuk uväznených. Žaloba má dva a pol tisíca strán a očakáva sa, že súd bude trvať roky. Prvým dojmom z celej kauzy je nerovnováha medzi vážnosťou obvinenia a razantným postupom represívnych orgánov štátu a absolútnym nedostatkom informácii. Tureckí novinári sú tak s výrokmi a komentármi skôr opatrní a ich príklon na jednu či druhú stranu je skôr inštinktívny a verný dlhodobému postoju novín, pre ktoré píšu.
Hilal Köylü je asi 35-ročná redaktorka novín s príznačným názvom Radikal. Noviny, ktorých vlastníkom je mediálny gigant Dogan, predávajú v 70-miliónovej krajine síce iba 50-tisíc výtlačkov, majú však svoj vplyv. Stoja na striktne sekularistických pozíciách a patria k hlavným kritikom vlády v kauze Ergenekon. „Všetko sa začalo ešte v roku 2007, keď polícia v dome v Ümraniye pri Istanbule našla veľa zbraní a bômb. Následne sa podľa policajných zdrojov začalo široké vyšetrovanie po celej krajine, ktoré viedlo k obvineniu mnohých prominentných ľudí po krajine,“ hovorí pre .týždeň Köylü. Vyšetrovaní a obvinení boli napríklad bývalý rektor istanbulskej univerzity Kemal Alemdaroglu, armádni generáli vo výslužbe Hursit Tolon a Sener Eruygur či spomínaný novinár Selcuk. Obvinenie znelo, že tzv. gang Ergenekon pripravoval puč proti vláde AKP na čele s Erdoganom. Použitá mala byť armáda a zosadenie vlády malo byť odobrené mnohými významnými intelektuálmi či novinármi. Premiér Erdogan po zásahu okamžite vyhlásil, že tento gang ohrozoval demokraticky zvolenú vládu a smerovanie Turecka do Únie. Pochybnosti však zostávajú a otázka znie, či to nie je len ďalšia dobre vypočítaná hra, ktorou si chce Erdogan posilniť svoju pozíciu.
.armáda proti Kurdom
Puč pritom nie je tureckým moderným dejinám cudzí. Za posledných 50 rokov sa odohrali v tejto euroázijskej krajine celkovo štyri, ten posledný len pred 11 rokmi, keď armáda zosadila vládu Necmettina Erbakana. Trest neskôr neminul ani populárneho Erdogana, člena Erbakanovej strany, ktorý bol odsúdený na desať a odsedel si štyri mesiace vo väzení. „Od posledných volieb v roku 2007 však Erdogan výrazne posilnil svoju pozíciu a našiel si aj cestu k armáde. Dal jej to, po čom najviac túžila: voľnú ruku proti Kurdom z extrémistickej Strany kurdských pracujúcich (PKK),“ hovorí diplomat, ktorý si neželá byť menovaný.
Kým vláda sa snaží integrovať Kurdov a získať si ich podporu zavádzaním ústupkov v školách či v televízii, armáda v tom istom čase tvrdo potláča extrémistov z PKK. Erdogan si tým podľa domácich pozorovateľov získal v armáde rešpekt. Odmietol podporiť Američanov v Iraku či dokonca poskytnúť turecké územie pre americkú základňu, ale pritom si vydobyl možnosť zasahovať proti Kurdom aj v severnom Iraku, kde majú podľa Turkov svoje základne. Erdogan boduje aj na domácom fronte, „prokurdská strana DTP, ktorá odmieta odsúdiť terorizmus PKK, sa ocitá v izolácii, je to pre nich veľká dilema,“ tvrdí Köylü. No a Erdoganova AKP je dnes podľa tureckých novinárov taká populárna, že ju aj v kurdských oblastiach na východe môže pokojne nahradiť. „Predseda vlády členom svojej strany opakovane zdôrazňoval, že prioritou najvyššieho záujmu je pre AKP získať posty starostov v mestách Diyarbakir a Tunceli,“ píše vo vydaní anglicky písaných Turkish Daily News ich hlavný komentátor Jusuf Kanli.
Kurdi z DTP na Erdoganovu popularitu vo svojich baštách reagujú návrhom na federalizáciu Turecka a vytvorenie 20 až 25 regiónov, ktoré by mali viac právomocí a vlastné symboly. To, prirodzene, posilňuje verejné povedomie, že politici zo strany DTP sú prepojení s extrémistami z PKK, a tento dojem ešte posilňuje armádu. Erdogan jej však v témach bezpečnosti dáva voľnú ruku, a to je najvážnejší argument proti tomu, že by armáda mohla organizovať akýkoľvek protivládny puč.
.európska karta
Navyše, Erdoganovu pozíciu posilňujú aj ďalšie medzinárodné úspechy jeho vlády. Napríklad jeho postup po gruzínskej vojne. Ankara síce podporovala členstvo Tbilisi v NATO, v konflikte s Rusmi však zachovala neutralitu. Následne po tom, ako Rusi izolovali Tbilisi, to však boli práve Turci, ktorí prekonali tradičné nepriateľstvo s Arménskom a aktívne podporili zmenu trasy transportu uhľovodíkov z Kaspického mora na západ. Protiruské Gruzínsko po zmene rovnováhy moci na Kaukaze nahradilo proruské Arménsko a Turecko tým ochránilo svoje záujmy. A tretím geopolitickým úspechom Tayyipa Erdogana je európska karta. Ankara uznala autoritu Medzinárodného trestného tribunálu, začlenila niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva do svojej legislatívy a tlačí na Brusel, aby sa Únia o Turecko rozšírila. O tom, či Brusel pokrok Ankary ocení, alebo, naopak, pod tlakom Nemecka a Francúzska na Turecko pritlačí, sa viac dozvieme práve tento týždeň, keď bude zverejnená správa Európskej komisie. Tak či onak platí, že najaktívnejšie hrá s európskou kartou v Turecku práve Erdogan. Teda, lepšie povedané, hral.
.súd proti AKP
Do sporu o charakter režimu v Turecku sa totiž zapojil ústavný súd. Pred časom síce odmietol rozpustiť vládnucu stranu obviňovanú zo spochybňovania sekulárnej ústavy, ale len veľmi tesne. Chýbal na to jediný hlas, pretože za zákaz a rozpustenie najpopulárnejšej tureckej strany hlasovalo šesť z desiatich sudcov. Súd však následne zrušil zákon umožňujúci nosiť šatky na univerzitách a v štátnych inštitúciách, ktorý presadila práve AKP, a minulý týždeň doteraz najvýraznejšie Erdoganovu stranu kritizoval za antisekulárne aktivity a spochybňovanie legitimity ústavného poriadku. Sudcovia tvrdia, že AKP „zneužíva náboženstvo a náboženské cítenie voličov“.
Pre európskeho pozorovateľa je zaujímavé, že sudcovia sa v písomnom vyhlásení odvolávajú na západné tradície renesancie, reformácie a osvietenstva. S európskou kartou tak už nenarába iba turecký predseda vlády, ale aj väčšina ústavných sudcov – a pritom sú vo vzájomnom spore. Hlavou otázkou sa tak, prirodzene, stalo, či existuje prepojenie ústavných sudcov s kauzou Ergenekon. Všetci, ktorých .týždeň v tejto súvislosti oslovil, to však odmietli. Aj keď niektorí z oslovených najmä s odvolaním sa na nedostatok informácií.
.budúcnosť
Turecká republika je dnes sebavedomý a v zahraničnej politike úspešný štát. Pre bezpečnosť Európy aj sveta je Turecko mimoriadne dôležitá krajina. Nielenže dokáže byť členom NATO a súčasne hovoriť s Izraelom, Sýriou či Iránom, ale v jeho záujme je aj transfer ropy a zemného plynu z Kaspiku ďalej na Západ. Pre Európu je tak Turecko jedným z najdôležitejších partnerov. O to viac musí Európu znepokojovať vnútropolitické napätie medzi populárnou vládnou stranou a základnými republikánskymi inštitúciami. Výsledok sporu medzi tým, či preváži hlas väčšiny a väčšia rola islamu vo verejnom živote alebo, naopak, organizovaná moc inštitúcii štátu, najmä armády a súdov, rozhodne o budúcej podobe Turecka. Jedno je však jasné už dnes: krajina, v ktorej neexistuje zhoda o charaktere režimu, do zjednotenej Európy nepatrí. Pre vlastné dobro. Aj keď Atatürkova republika tú Masarykovu dávno prežila.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.