Americký gitarista Lee Ritenour začínal v 70. rokoch ako nájomný hudobník – od folk-rockových The Mamas & the Papas po účasť na legendárnom „floydovskom“ albume The Wall.
Hoci je známy hlavne ako predstaviteľ ľahšie stráviteľného „smooth jazzu,“ s bubeníkom Martinom Valihorom a prvoligovým basgitaristom Anthonym Jacksonom tvoria živelnú, vzrušujúcu muziku. Budeme ich počuť 6. novembra v bratislavskom PKO v rámci One Day Jazz Festival a 8. novembra v Historickej radnici v Košiciach na festivale Jazz FOR Sale.
.ako gitaristu vás ovplyvnila majstrovská technika Wesa Montgomeryho – prečo ste začali hrať hudbu na pomedzí džezu, rocku a popu?
Myslím si, že hudbu ktorú dnes hrám, definovala všestrannosť nájomného muzikanta. Jednoducho som prepojil to, čo sa mi páčilo na džezovej voľnosti s rockovou dravosťou. Počas 70. rokov som patril k vyhľadávaným rytmickým gitaristom, čo vidieť na množstve mojich nahrávok pre legendárne detroitské vydavateľstvo Motown. Dôraz na rytmus bol v mojej hudbe vždy prítomný. Ustavične kombinujem rytmické aspekty mnohých žánrov a dokážem prispôsobiť svoju hru novým podmienkam. Myslím si, že to je dôvod mojej takmer štyridsaťročnej „životnosti“ na hudobnej scéne.
.účasť viacerých hostí (Daniel Jobim, Richard Bona) na vašom poslednom albume Smoke 'N' Mirrors naznačuje príklon k world music...
Práca na tomto albume bola fantastická! Do štúdia sa mi podarilo preniesť množstvo zvukovo farebných elementov z Brazílie, južnej a západnej Afriky... Využívali sme celé spektrum perkusií, ktoré dodávajú skladbám úžasný drive a energiu. S nahrávkou som nesmierne spokojný a teším sa na koncertné verzie týchto skladieb, ktoré predvedieme už o niekoľko dní.
.členmi kapely, s ktorou sa predstavíte na Slovensku, budú nielen vaši dlhoroční spoluhráči Anthony Jackson a John Beasley, ale aj Martin Valihora...
Martin je skvelý bubeník a bude pre mňa potešením mať ho vo svojej kapele. Doteraz sme spolu nehrali, ale počul som ho na koncerte s Hiromi. Najväčšou oporou kapely bude Anthony Jackson – jeden z najlepších basgitaristov vôbec. Anthony hrával na mnohých mojich albumoch, no odkedy sa presťahoval z Los Angeles do New Yorku, nehrávame spolu často. Podobne ako s fantastickým klaviristom Johnom Beasleym, ktorý hral napríklad s Milesom Davisom alebo Jamesom Brownom. Máloktorý zo súčasných pianistov disponuje podobným funkovým feelingom. Novým členom koncertnej kapely je speváčka Annekei, pochádzajúca z Dánska, ktorej som nedávno produkoval nový album. Annekei je nesmierne talentovaná vokalistka, jej zmyselný prejav by som označil za „jazzy´n´soul“. Na koncertoch bude spievať vlastné piesne, moje témy z 80. rokov, alebo napríklad Lovely Day z albumu Smoke 'N' Mirrors.
.okrem tohto popového hitu Billa Withersa sa na albume nachádza viacero coververzií, napríklad Povo vynikajúceho hardbopového trubkára Freddieho Hubbarda. Akým spôsobom transformujete tieto skladby?
Povo, ktorý patrí k mojím najobľúbenejším piesňam, je v origináli plnokrvnou džezovou témou. Na albume sme jej dodali globálny rozmer, zvýraznili rytmy pridaním perkusií a pestrejšej inštrumentačnej zvukovosti. Pri nahrávaní som sa snažil o to, aby sa zvuk gitary niesol prirodzene ako ľudský hlas.
.vnímate rozdiel medzi Lee Ritenourom sidemanom a lídrom vlastných projektov?
Najdôležitejšou zložkou mojich projektov je melódia s prítomným vodcovským elementom. Podriaďujem jej zvuk gitary, ktorý je výrazný a jasne čitateľný. Ostatné nástroje sa musia čiastočne prispôsobiť, čo však závisí od toho, či hrám fusion, smooth alebo moderný džez. Ako sideman len pomáham maľovať obraz niekomu inému, čomu prispôsobujem aj farby. Nemôžem si dovoliť namiešať čokoľvek, pretože naruším predstavu autora. Dnes však do cudzích projektov vstupujem zriedkavejšie ako kedysi.
.funguje v tejto oblasti medzi umelcami rivalita?
Práve včera som bol v LA aktérom obrovského koncertu na počesť B. B. Kinga. Zúčastnilo sa ho množstvo fantastických hudobníkov a večer vrcholil jam session na čele s Bonom, Edgom, Herbiem Hancockom, Georgom Dukom, Robertom Crayom, Terencom Blanchardom, Waynom Shorterom... Nad touto úžasnou kapelou mal dohľad sám B. B. King. Dostal som možnosť hrať sólo v jednom nádhernom blues a chvíľu som sa skutočne cítil ako „King“. (Smiech) Bolo to úžasné!
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Hoci je známy hlavne ako predstaviteľ ľahšie stráviteľného „smooth jazzu,“ s bubeníkom Martinom Valihorom a prvoligovým basgitaristom Anthonym Jacksonom tvoria živelnú, vzrušujúcu muziku. Budeme ich počuť 6. novembra v bratislavskom PKO v rámci One Day Jazz Festival a 8. novembra v Historickej radnici v Košiciach na festivale Jazz FOR Sale.
.ako gitaristu vás ovplyvnila majstrovská technika Wesa Montgomeryho – prečo ste začali hrať hudbu na pomedzí džezu, rocku a popu?
Myslím si, že hudbu ktorú dnes hrám, definovala všestrannosť nájomného muzikanta. Jednoducho som prepojil to, čo sa mi páčilo na džezovej voľnosti s rockovou dravosťou. Počas 70. rokov som patril k vyhľadávaným rytmickým gitaristom, čo vidieť na množstve mojich nahrávok pre legendárne detroitské vydavateľstvo Motown. Dôraz na rytmus bol v mojej hudbe vždy prítomný. Ustavične kombinujem rytmické aspekty mnohých žánrov a dokážem prispôsobiť svoju hru novým podmienkam. Myslím si, že to je dôvod mojej takmer štyridsaťročnej „životnosti“ na hudobnej scéne.
.účasť viacerých hostí (Daniel Jobim, Richard Bona) na vašom poslednom albume Smoke 'N' Mirrors naznačuje príklon k world music...
Práca na tomto albume bola fantastická! Do štúdia sa mi podarilo preniesť množstvo zvukovo farebných elementov z Brazílie, južnej a západnej Afriky... Využívali sme celé spektrum perkusií, ktoré dodávajú skladbám úžasný drive a energiu. S nahrávkou som nesmierne spokojný a teším sa na koncertné verzie týchto skladieb, ktoré predvedieme už o niekoľko dní.
.členmi kapely, s ktorou sa predstavíte na Slovensku, budú nielen vaši dlhoroční spoluhráči Anthony Jackson a John Beasley, ale aj Martin Valihora...
Martin je skvelý bubeník a bude pre mňa potešením mať ho vo svojej kapele. Doteraz sme spolu nehrali, ale počul som ho na koncerte s Hiromi. Najväčšou oporou kapely bude Anthony Jackson – jeden z najlepších basgitaristov vôbec. Anthony hrával na mnohých mojich albumoch, no odkedy sa presťahoval z Los Angeles do New Yorku, nehrávame spolu často. Podobne ako s fantastickým klaviristom Johnom Beasleym, ktorý hral napríklad s Milesom Davisom alebo Jamesom Brownom. Máloktorý zo súčasných pianistov disponuje podobným funkovým feelingom. Novým členom koncertnej kapely je speváčka Annekei, pochádzajúca z Dánska, ktorej som nedávno produkoval nový album. Annekei je nesmierne talentovaná vokalistka, jej zmyselný prejav by som označil za „jazzy´n´soul“. Na koncertoch bude spievať vlastné piesne, moje témy z 80. rokov, alebo napríklad Lovely Day z albumu Smoke 'N' Mirrors.
.okrem tohto popového hitu Billa Withersa sa na albume nachádza viacero coververzií, napríklad Povo vynikajúceho hardbopového trubkára Freddieho Hubbarda. Akým spôsobom transformujete tieto skladby?
Povo, ktorý patrí k mojím najobľúbenejším piesňam, je v origináli plnokrvnou džezovou témou. Na albume sme jej dodali globálny rozmer, zvýraznili rytmy pridaním perkusií a pestrejšej inštrumentačnej zvukovosti. Pri nahrávaní som sa snažil o to, aby sa zvuk gitary niesol prirodzene ako ľudský hlas.
.vnímate rozdiel medzi Lee Ritenourom sidemanom a lídrom vlastných projektov?
Najdôležitejšou zložkou mojich projektov je melódia s prítomným vodcovským elementom. Podriaďujem jej zvuk gitary, ktorý je výrazný a jasne čitateľný. Ostatné nástroje sa musia čiastočne prispôsobiť, čo však závisí od toho, či hrám fusion, smooth alebo moderný džez. Ako sideman len pomáham maľovať obraz niekomu inému, čomu prispôsobujem aj farby. Nemôžem si dovoliť namiešať čokoľvek, pretože naruším predstavu autora. Dnes však do cudzích projektov vstupujem zriedkavejšie ako kedysi.
.funguje v tejto oblasti medzi umelcami rivalita?
Práve včera som bol v LA aktérom obrovského koncertu na počesť B. B. Kinga. Zúčastnilo sa ho množstvo fantastických hudobníkov a večer vrcholil jam session na čele s Bonom, Edgom, Herbiem Hancockom, Georgom Dukom, Robertom Crayom, Terencom Blanchardom, Waynom Shorterom... Nad touto úžasnou kapelou mal dohľad sám B. B. King. Dostal som možnosť hrať sólo v jednom nádhernom blues a chvíľu som sa skutočne cítil ako „King“. (Smiech) Bolo to úžasné!
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.