Mocenský debakel, ktorý hlavná vládna strana a jej dvaja koaliční partneri schytali v krajských a senátnych voľbách, nesmierne zahýbal českou scénou. Až tak, že bude mať, zrejme, presah aj cez hranice krajiny.
Aj keď do snemu ODS v decembri zostane nejasné, či Mirek Topolánek opustí obe svoje funkcie, alebo iba jednu, prípadne (a prekvapivo) si obe uháji, týmito voľbami bol porazený politický koncept, ktorý on zaštítil a rozhodol sa preň i napriek tomu, že ho založil na prebehlíkoch. Spočíva na premostení znepriatelených pólov českej politiky, ktorých konflikt prerástol do vojny po tzv. sarajevskom atentáte (zvrhnutie Klausa, 1997): ODS a tzv. posthavlovských elít. Blízky koniec tohto „pražského výberu“ stavia pod veľký otáznik i budúcnosť amerického radaru, ktorý sa stal kľúčovým zmyslom prežitia vlády. Pretože presne a len toto spojenectvo, ktoré našlo vyjadrenie v koaličnej role zelených, je zárukou silného atlantického vektora českej politiky. Žiadne iné, čiže ani prípadná reinkarnácia tzv. opozičnej zmluvy, resp. veľká koalícia, ktorá by po zmenách v ODS a nových voľbách (teda nie hneď!) mohla vzniknúť medzi „klausovským“ krídlom ODS a ČSSD.
A toto je základný rámec. Takto sa skutočnosť, že vládna koalícia bola doslova rozprášená (zelení bez jediného krajského poslanca, ODS bez jediného hajtmana z dvanástich, KDU strata všetkých senátorských kresiel, o ktoré hrala), rozlieva do celého regiónu. V konfigurácii, keď Poľsko je a zostane - i napriek vízovej nehode - stabilne proamerické, Maďarsko po nástupe Orbána bude vypäto protiruské, nemôže byť nikomu s pudom sebazáchovy na Slovensku jedno, či Fico bude v samovražednej politike otvárania sa ruskému vplyvu izolovaný aj zo Západu, alebo nájde v Prahe geopolitického partnera, eventuálne „tichého spoločníka“.
Po týchto voľbách sú karty rozdané tak, že koncept je takpovediac klinicky mŕtvy, aj keby Topolánek prežil. Koniec totiž predznamenáva nielen vývoj v ODS, ale aj v KDU-ČSL, či u zelených, kde v rámci sebareflexie sa síce hádajú, ale zhoda panuje v tom, že ich potopili zdravotnícke poplatky, privatizácia nemocníc či nižšie sociálne dávky (a pod.) .... A najkratšiu cestu k strateným preferenciám preto vidia v dištancovaní sa od reforiem, teda v strategickom (dlhodobom) zväčšení vzdialenosti od ODS. K záveru, že vinné sú reformy, tiahnu napokon i v samotnej ODS všetky tie sily, ktoré porážku zvaľujú na „zlú komunikáciu“, „aroganciu“ a iné nedostatky marketingu. Nevedno, koľko je v tom už mocenských kalkulácií a podpory Pavla Béma, ktorý vyzve na kongrese Topolánka, a koľko presvedčenia. Netreba však zabudnúť, že mocenská devastácia v krajoch i Senáte nezodpovedá celkom nominálnej výške prehry, ktorú výrazne skreslila skutočnosť, že pomerný systém sa správal až nepredvídateľne väčšinovo.
Pavel Bém je politik tzv. pragmatický (podobne ako väčšina hajtmanov). Skutočnosť, že je ozaj „nehodnotový“ typ, ktorý vôbec nepohrdne napr. európskymi fondami, len ilustruje mieru vzťahovačnosti a zášte, ktorú Klaus musel cítiť k Topolánkovi, keď tak nesmierne razantne, ešte pred druhým senátnym kolom (!!), vstúpil do deja v ODS. Jeho výroky napr. o tom, že voľby boli „referendom o Topolánkovi“, sú ľudským zlyhaním. Pretože na tom, že bol dvakrát zvolený hlavou štátu, nikto väčšiu zásluhu než Topolánek nenesie. Pričom pachuť podozrení z kupčenia a vydierania, ktorá zostala po druhej voľbe Klausa, sú politické náklady, čo v tejto kampani zaťažili obraz premiéra i celej strany. Václav Klaus je originál, ale bez chrbtovej kosti.
Aj keď do snemu ODS v decembri zostane nejasné, či Mirek Topolánek opustí obe svoje funkcie, alebo iba jednu, prípadne (a prekvapivo) si obe uháji, týmito voľbami bol porazený politický koncept, ktorý on zaštítil a rozhodol sa preň i napriek tomu, že ho založil na prebehlíkoch. Spočíva na premostení znepriatelených pólov českej politiky, ktorých konflikt prerástol do vojny po tzv. sarajevskom atentáte (zvrhnutie Klausa, 1997): ODS a tzv. posthavlovských elít. Blízky koniec tohto „pražského výberu“ stavia pod veľký otáznik i budúcnosť amerického radaru, ktorý sa stal kľúčovým zmyslom prežitia vlády. Pretože presne a len toto spojenectvo, ktoré našlo vyjadrenie v koaličnej role zelených, je zárukou silného atlantického vektora českej politiky. Žiadne iné, čiže ani prípadná reinkarnácia tzv. opozičnej zmluvy, resp. veľká koalícia, ktorá by po zmenách v ODS a nových voľbách (teda nie hneď!) mohla vzniknúť medzi „klausovským“ krídlom ODS a ČSSD.
A toto je základný rámec. Takto sa skutočnosť, že vládna koalícia bola doslova rozprášená (zelení bez jediného krajského poslanca, ODS bez jediného hajtmana z dvanástich, KDU strata všetkých senátorských kresiel, o ktoré hrala), rozlieva do celého regiónu. V konfigurácii, keď Poľsko je a zostane - i napriek vízovej nehode - stabilne proamerické, Maďarsko po nástupe Orbána bude vypäto protiruské, nemôže byť nikomu s pudom sebazáchovy na Slovensku jedno, či Fico bude v samovražednej politike otvárania sa ruskému vplyvu izolovaný aj zo Západu, alebo nájde v Prahe geopolitického partnera, eventuálne „tichého spoločníka“.
Po týchto voľbách sú karty rozdané tak, že koncept je takpovediac klinicky mŕtvy, aj keby Topolánek prežil. Koniec totiž predznamenáva nielen vývoj v ODS, ale aj v KDU-ČSL, či u zelených, kde v rámci sebareflexie sa síce hádajú, ale zhoda panuje v tom, že ich potopili zdravotnícke poplatky, privatizácia nemocníc či nižšie sociálne dávky (a pod.) .... A najkratšiu cestu k strateným preferenciám preto vidia v dištancovaní sa od reforiem, teda v strategickom (dlhodobom) zväčšení vzdialenosti od ODS. K záveru, že vinné sú reformy, tiahnu napokon i v samotnej ODS všetky tie sily, ktoré porážku zvaľujú na „zlú komunikáciu“, „aroganciu“ a iné nedostatky marketingu. Nevedno, koľko je v tom už mocenských kalkulácií a podpory Pavla Béma, ktorý vyzve na kongrese Topolánka, a koľko presvedčenia. Netreba však zabudnúť, že mocenská devastácia v krajoch i Senáte nezodpovedá celkom nominálnej výške prehry, ktorú výrazne skreslila skutočnosť, že pomerný systém sa správal až nepredvídateľne väčšinovo.
Pavel Bém je politik tzv. pragmatický (podobne ako väčšina hajtmanov). Skutočnosť, že je ozaj „nehodnotový“ typ, ktorý vôbec nepohrdne napr. európskymi fondami, len ilustruje mieru vzťahovačnosti a zášte, ktorú Klaus musel cítiť k Topolánkovi, keď tak nesmierne razantne, ešte pred druhým senátnym kolom (!!), vstúpil do deja v ODS. Jeho výroky napr. o tom, že voľby boli „referendom o Topolánkovi“, sú ľudským zlyhaním. Pretože na tom, že bol dvakrát zvolený hlavou štátu, nikto väčšiu zásluhu než Topolánek nenesie. Pričom pachuť podozrení z kupčenia a vydierania, ktorá zostala po druhej voľbe Klausa, sú politické náklady, čo v tejto kampani zaťažili obraz premiéra i celej strany. Václav Klaus je originál, ale bez chrbtovej kosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.