na tomto mieste by azda stačilo napísať, že každý, kto v Brastislave žije (čo je asi desatina Slovenska) a požíva benefity aj strasti spojené s bizarným faktom, že ide o jeden z najbohatších regiónov Európskej únie, ktorý vyrástol na pôdoryse komunistami aj dnešnými developermi značne zničeného mesta strednej veľkosti, by sa mohol aspoň raz poriadne, bez stresu, peši po ňom prejsť. Povedzme trasou od autobusovej stanice na Nivách cez priestory pri Eurovei (áno, s tou megasochou Štefánika a modernými kaviarňami na brehu Dunaja), ďalej cez Bezručovu, kde dnes búrajú vzácnu funkcionalistickú nemocnicu, ďalej cez opravenú Štúrovu, historické centrum, podhradie až po... dajme tomu, železničnú stanicu.
Skúsili ste to? Nie, nejde o kvízovú otázku. S plnou vážnosťou sa pýtame na vaše dojmy, pocity z tohto zážitku. Nebudeme podsúvať, že dojmy autora tohto článku sú, eufemisticky povedané, zmiešané. A nielen pre všadeprítomné odpadky či nedorobené detaily. Presnejšie, je to asi ako výlet zubára po krajine otvorených úst pacienta, ktorý sa o svoj chrup príliš nestará. Kde-tu trčí zub (výšková stavba), ktorý dal naveľa-naveľa majiteľ chrupu opraviť pred rokmi. Nesúrodosť, zvyšky jedla medzi zubami, žltý povlak, diery bez plomb. Zvláštna estetika? Ako pre koho.
Tu by sme mohli skončiť a napísať, že ten Šimečka mal vlastne pravdu, ak „sebemrskačsky“, čo je pekný český výraz, písal v polovici septembra otvorene a jasne o Bratislave ako o prehliadke premárnených príležitostí, o meste, ktoré je svojou malosťou v podivnom rozpore s majestátom rieky, o predimenzovanom Hrade či o škaredosti odcudzeného verejného priestoru. Hm, toto vyznanie by mu ešte mnohí azda aj odpustili, no časový kontext už nie: Šimečka to písal pred samitom lídrov EÚ, na ktorý prišlo množstvo zahraničných novinárov. A tí skutočne obdivovali, prepytujem za výraz, panorámu tohto zvláštneho mesta odkiaľsi z Incheby na petržalskej strane Dunaja so šálkou zlej kávy v ruke. A to – teda „ohováranie“ pred svetom – sa tu neodpúšťa. „Mám Bratislavu rád, ale ona nemá rada mňa,“ táto Šimečkova veta to v očiach mnohých zaklincovala. Mladšia generácia, ktorá si nepamätá odporný mečiarizmus s jeho honbou na „nepriateľov Slovenska“ pozdvihla svoj hlas na obranu mesta, ktoré im, akokoľvek je urbanisticky desivé, prirástlo k srdcu. A to je už na úvod tá najlepšia správa.
JOZEF NOVÝ
nová kruhová obrana
Spisovateľ Michal Hvorecký pracuje v Goetheho Inštitúte na Panenskej a býva o pár metrov ďalej, na Štefánikovej. Pre neznalých tým chceme naznačiť, že výčitka k jeho kritike Šimečku by mohla spočívať v tom obligátnom: ten sa ale má, žije si a robí v úplnom centre, v tieni palácových domov na Palisádach. Bola by to však hlúpa výčitka. Hvorecký je kočíkujúci otec, cyklista, ktorý sa o život prebíja pomedzi výtlkmi a arogantnými motoristami. A tiež je to chodec, ktorý svoje mesto dôverne pozná aj z tejto perspektívy. Práve preto, alebo lepšie povedané, napriek tomu cíti silnú potrebu sa proti pohľadu kamaráta Šimečku ostro ohradiť.
Ide pritom o tak trochu mimobežnú polemiku intelektuálov. Jeden hovorí o deficitoch verejného priestoru, druhý o živej kultúre, ktorá tu je napriek nim. Čo teda viac tvorí identitu? Zaniknutá Vydrica, Zuckermandl, nenávratne stratené architektonické a urbanistické hodnoty alebo pestrá živá kultúra, kluby a kaviarne, ktoré tu dnes sú? Inými slovami, hmota alebo duch?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.