vojenský cintorín je ďaleko za poslednými panelákmi v poliach. Vedie k nemu asfaltka, ktorá pred štvrťstoročím slúžila pohraničiarom. Tí tu s pomocou ostnatého drôtu, ostrých nábojov a agresívnych vlčiakov strážili pred slobodou Bratislavu – mesto mieru.” Azda tu niekde vznikol ten populárny vtip, ktorý už mladšie generácie nechápu. Prechádza sa otec so synom na konci Petržalky. Syn ukazuje na hraničný plot a pýta sa: „Oci, čo je za tým plotom?“ „My,“ odpovedá pokorne otec. Kedysi smrteľne nebezpečná hranica je vzdialená niekoľko metrov, od brány cintorína vidieť biely kameň s veľkým písmenom Ö.
Vyzerá to tu pokojne, inak ako na mraveniskách mestských cintorínov. Z Bratislavy vidno len obrátený stôl Hradu v diaľke na kopci. Okolo je udržiavaný trávnik s popadanými jesenným lístím a z neho trčia biele kríže. Pokoj ruší len zvuk diaľnice a vrchná kovová strielňa vojenského bunkra, s ktorým areál hraničí. Mal zastaviť Hitlerove tanky od Rakúska, no nakoniec si ho Hitler v roku 1938 prišiel pozrieť ako atrakciu. Krížov je tu 331 a jeden veľký v strede. Pri ňom stojí v pochodových radoch vojenská kapela v dobových uniformách z čias Rakúsko-Uhorska. Muzikanti zahrajú niekoľko melancholických smútočných pochodov. Prehovorí katolícky aj evanjelický kňaz. Vojenskí pridelenci ambasád v Bratislave položia vence.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.