ako sa vám páči Bratislava?

Som tu štyri hodiny a o pár hodín odchádzam. Spoza okna vyzerá ako mix starého s novým. Páči sa mi. (Úsmev.)

aká bola Líbya pred občianskou vojnou? Zažili ste ju?

Ako dieťa prisťahovalcov som vyrastala v Kanade. Do Líbye som sa mohla pozrieť až v roku 2005. Mala som pätnásť rokov, prihlásila som sa na medicínu a vyštudovala som tam. Líbya bola úžasná a stále je úžasná.

ako sa zmenila po občianskej vojne?

Pred konfliktom bolo ťažké a pre ženu nemožné mať politický názor a verejne ho vyjadrovať. Riskovali ste, že vás zatknú a popravia. Dnes je Líbya otvorenejšia, má voľnejšie médiá, a povoľuje viac sa angažovať aj verejne vyjadriť svoj hlas. Ale aj dnes tým riskujete krk. Z pohľadu bezpečnosti bola Líbya počas vlády železnej ruky Muammara Kaddáfího omnoho bezpečnejšia. Všetko bolo kontrolované.

vnímate dnes Európu ako demokratickú a bezpečnú?

Bezpečnosť je dnes veľmi relatívny pojem. A čo sa týka demokracie: ak sa na ňu spýtate ľudí, hovoria o slobodných voľbách a volených lídroch. Je však demokracia skutočne o tom? V Európe sú vlády, ktoré sa tvária, že neporušili ani jedno ľudské právo. Hlásajú: „Naši občania sú stále v bezpečí, naši občania majú svoje práva!“ Ak je to tak, potom je demokracia len globálne adoptovaná forma vlády. Musíme sa začať baviť o populizme a populistických lídroch. Z toho vzniká apatia ľudí, najmä mladých, neveria, že môžu niečo zmeniť, treba im ukázať opak.

ako to spraviť?

Pokiaľ bude pre nich súčasná politika nelegitímna, ak cítia, že si vláda berie ich peniaze a nič nerobí, budú vytvárať ostrovy extrémizmu. Trump v USA je toho dobrým príkladom ale bojuje s tým aj Európa. Veľa podporovateľov extrémizmu má opodstatnené požiadavky. Je potrebné začať úprimnú verejnú diskusiu o problémoch, ktoré ľudia pociťujú. Politici a médiá dnes šíria len paniku, ktorá ešte viac zneisťuje ľudí a šíri strach. Všetko len preto, lebo politici a médiá nemajú úprimný dialóg s občanmi.

ako to urobiť, aby hlas občanov mal väčšiu silu?

Je v záujme samotných zákonodarcov, aby dali viac legitimity občanom, ktorí už lokálne pomáhajú v rámci nejakej organizácie či združenia. Nepotrebujete, aby vás riadil štát. Chcete, aby vypočul vaše potreby. Preto nejde iba o to, dať inštitúciám viac rozhodovacej sily, treba pribrať lokálnych odborníkov k diskusii a vypočuť ľudí. Otázka znie, ako prinútime súčasných lídrov uvedomiť si, že stratia svoju autoritu a moc, ak neposilnia základy spoločnosti.

mnoho Stredoeurópanov považuje islam za hrozbu a cítia z neho strach. Ste moslimka, ako to vnímate?

V prvom rade si myslím že to nie je strach z islamu ako takého. Je tu veľa politického manévrovania, aby sa vytváral väčší strach z islamu. Povedzme si otvorene, vládne sa jednoduchšie, keď sa ľudia boja. Myslím, že ten strach vychádza hlavne z nevedomosti, čo naozaj islam je. To, čo ľudia vidia, pochádza zo zlej a pomýlenej interpretácie islamu ako spôsobu života. Navyše aj médiá vám servírujú, že je to niečo zlé a ak sú o tom všetci presvedčení, tak je ťažké mať vlastný názor, ak ste nikdy nestretli moslima. Z čisto vedeckého pohľadu je strach najsilnejšia emócia, pomáha nám prežiť a týka sa aj moci: nevládnete na základe šťastia alebo lásky, ale na základe strachu. A preto ho politici podnecujú.

„Moja interpretácia islamu sa nezmenila nijako. To, čo sa zmenilo, je sociálna manifestácia islamu.“

ako sa zbaviť tohto strachu?

Myslím, že sa to asi nedá, pretože takto vytvorená hrozba pracuje vždy v niečom záujme. Keď sa vám podarí takúto hrozbu v hlavách ľudí vzbudiť, môžete tomu všetko podriadiť. Akýkoľvek protiargument bude zmätený zo stola kvôli zdanlivej potrebe ochraňovať a kontrolovať. Takáto politika je náchylná na potláčanie základných ľudských práv.

ako sa vaša interpretácia islamu zmenila počas života v Líbyi?

Moja interpretácia islamu sa nezmenila nijako. Vnímam ho stále rovnako, presne tak, ako mi ho vštepili moji rodičia a ako som ho pochopila ja sama. To, čo sa zmenilo, je sociálna manifestácia islamu.

jeho vplyv na spoločnosť je v Líbyi silný, vy ste ho však po roku 2011 začali meniť. Ako sa to podarilo?

Založila som organizáciu Voice of Libyan Women, cez ktorú sme sa snažili priviesť viac žien do sféry politického a ekonomického vplyvu. Išla som priamo do terénu a diskutovala so ženami témy, ktoré boli považované za tabu. Najmä sociálne normy sú v Líbyi založené na zneužití a manipulácii interpretácie viery a kultúry. Dnes je organizácia rozšírená a pomáha stabilizovať situáciu. Mojou prácou, ako komisárky Organizácie spojených národov, je zastupovať tému zdravotníctva a presviedčať svet, že zdravotná starostlivosť je základné ľudské právo.

platí to aj na vzdelávanie?

To je úplný základ. Stretávam sa aj s politickými lídrami, ktorých administratívy výrazne ignorujú školstvo a zdravotníctvo. Majú názor typu: moji ľudia majú obživu, strechu nad hlavou, čo ešte odo mňa chcete? To je nesprávny postoj. Môžete dať ľudom jedlo a strechu nad hlavou, ale ak im nedáte vzdelanie, nikdy nebudú mať prostriedky, ako sa dostať zo svojej situácie alebo ako ju zlepšiť. Bez kvalitného vzdelávania nemôžete mať prosperujúcu krajinu, je to úplný základ.

je to cesta, ako sa zbaviť aj extrémizmu?

Ignorancia rozdúchava extrémizmus, či je to na Slovensku, alebo v Líbyi. Ak máte kvalitné vzdelanie, kvalitné vedomosti a zručnosti a v neposlednom rade kultúrnu vzdelanosť, ktorá je nemenej dôležitá, dá sa potom viesť otvorený dialóg a dajú sa riešiť konkrétne problémy, ktoré ťažia ľudí.

ako je potom možné, že v krajinách ako Nemecko alebo Švédsko, kde je kvalitný vzdelávací systém, sa už tiež množia prejavy neznášanlivosti?

Myslím si, že v prvom rade je to o pomýlenom integračnom procese, ktorý zvolili. Snažia sa totiž v mnohých prípadoch o asimiláciu utečencov. V Kanade ako multikultúrnej spoločnosti napríklad funguje pojem spoločnosti otvorených dverí. V praxi to znamená, že ak Kanada integruje imigrantov alebo utečencov, tak ich najskôr prijme lokálna komunita, ktorá sa o nich a ich zvykoch chce dozvedieť viac. Ak nedáte cudzincovi možnosť skutočne sa začleniť do spoločnosti takému, aký je, ak mu nedovolíte pracovať a nebude si môcť dovoliť životný štandard, bude sa združovať v getách, kde ním budú manipulovať prostredníctvom viery.

čo by sme mali spraviť, aby sa to nedialo?

Som lekárka a myslím si že politika a medicína majú toho veľa spoločného a že politika sa môže veľa od zdravotníctva naučiť, pretože, koniec koncov, sú obe v zásade o ochrane ľudských životov. Medicína je pre mňa omnoho logickejším odborom. Pozerá sa na problém a nesnaží sa ho prekryť náplasťou, ide pod povrch, k riešeniu skutočného problému. Môže to znamenať potrebu nie veľmi populárnych krokov, ako napríklad postaviť sa za ľudské práva utečencov. Práve kvôli skrytej hodnote ľudskej dôstojnosti. Pre mňa je to niečo, čo Hippokratova prísaha inštitucionalizovala v medicíne. Je šialené, že lekár môže byť za chybu tvrdo potrestaný, pričom politik nenesie takmer žiadnu zodpovednosť.

nemali by sa ľudia dožadovať väčšej zodpovednosti politikov?

Ľudia sa toho nebudú dožadovať, pokiaľ si budú myslieť, že politika je niečo, na čom nezáleží.

ako teda prinútiť ľudí, aby sa viac zaujímali a angažovali?

Steven Harper bol predchodca dnešného kanadského premiéra Justina Trudeau. Bol niečo ako kanadská verzia Donalda Trumpa. Keď druhýkrát zvíťazil vo voľbách v roku 2011 pri malej volebnej účasti, všetci boli zaskočení a naštvaní. Zistilo sa, že mnoho ľudí nešlo ani voliť, pretože očakávali, že správnu voľbu za nich urobia tí druhí. Veľká zmena nastala až v roku 2015, keď väčšina voličov ani nebola za Trudeaua, ale vyslovene proti Harperovi. Ak majú teda ľudia pocit, že môžu skutočne niečo stratiť, že ich hlas nie je vypočutý, alebo ako v prípade Kanady, že ich hodnoty sú dehonestované, musí ich to spojiť, a nie rozdeliť. Ak ste apatický a nevidíte posun a šancu niečo zmeniť, načo sa snažiť? Ale každý jednotlivec môže vstať a zmeniť systém váhou svojho hlasu.

ak veci v krajine nefungujú, je namieste z nej utiecť?

Musíte si položiť otázku ako otec rodiny vo vojnou zmietanej krajine, kde ani jedna zo strán nezastáva váš názor, pričom vás už zbombardovala takmer každá krajina na svete: zostanem a budem bojovať, alebo utečiem so svojou rodinou a ochránim ju? Pre mňa by to bola jasná voľba. Nemôžete bojovať za niečo, čomu neveríte a očakávať, že si budú ľudia vážiť kus zeme viac ako vlastné deti.