Mám rád zmeny v žánroch.

Ráno píšem, poobede robím niečo iné. Skončil som s organizovaním aukcií umenia, lebo ma to už nebavilo a neumožňovalo mi to pôsobiť medzinárodne. Galériu považujem za zmysluplnejšiu vec z hľadiska podpory umelcov a umenia. Chcem prezentovať veci, ktoré sa páčia mne, ale chcem byť otvorený rôznym kurátorom, ak prídu s nápadom, myšlienkou, ktorá sa nám bude páčiť, tak im dáme priestor.

Moja divadelná hra je dystopia.

Keď si ju prečítal bosniansky režisér Dino Mustafič, mal pocit, že to napísal nejaký Balkánec, ktorý prežil obkľúčenie Sarajeva. To mesto doteraz žije v dezilúzii a nik akoby to tam nevedel vystihnúť, len ja, salónny povaľač. (Smiech.) Bol som na prvých čítačkách, ale pochopil som, že živý autor nie je pre divadelníkov dobrý, lebo jeho názor nemusí byť totožný s názorom režiséra. Nejde o súperenie, ale živý autor je jednoducho komplikácia.

Dokončil som dobrodružnú knihu pre prostrednú dcéru.

Volá sa Tajomný mlyn v Karpatoch. Pôvodne bola o akčnej trojke, ale dcéra povedala, že keď tam nebude všetkých päť kamarátok, tak ju nechce. Takže päť dievčat prežíva prázdniny na mlyne a zachraňuje orla kráľovského pred pytliakmi. Chcel som byť kedysi ochrancom prírody, tak je to trošku edukatívne. Aj najstaršej Vaneske som napísal knihu, keď mala desať rokov. Vydal som ju v náklade 20 kusov, tiež ju ilustroval Danglár. Kali Bagala ju chcel hneď vydať, ale Vaneska povedala, že to je jej kniha a nepraje si, aby to čítal niekto iný. Má autorské práva.

Celý život som športoval.

Hrával som futbal za Slovan. Keď sme kúpili mlyn na vidieku, hrával som tam vyše desať rokov siedmu ligu, ale je ešte aj ôsma. Nie je problém vyhrať Ligu majstrov, ale vyhrať na hody v Orešanoch! Rozhodcovia sú opití alebo podplatení alebo oboje, ani keby tam prišiel Ronaldo, nemá šancu. Hoci na našich hodoch sme raz aj prehrali.

Na mlyne máme hospodárstvo.

Už niekoľko rokov si všetko dopestujeme sami, je to naozaj bio, kupujeme len maslo a chlieb. Kravku nemáme, to už chce každodennú starostlivosť. Husi a sliepky stačí vypustiť, dať im vodu, nasypať do válova, máme tam kamerunské ovce, namiesto kosačky spásajú trávu a netreba ich ani strihať. Ale kravičku treba každý deň podojiť, mlieko spracovať, to už je náročná logistika. Uvažujeme, že začneme kozou. Vysádzam tam stromy, už ich budú stovky. Začalo sa to tým, že sme chceli, aby každá dcéra mala svoj strom. Pretváram okolitú prírodu, je to nekonečný proces, neponáhľam sa.

Som veľmi nerád organizovaný.

Akékoľvek „poďme všetci spolu“, vo mne vzbudzuje opatrnosť, rozmýšľam, aká je za tým motivácia. Nenávidím manipuláciu, to je jedno, či mediálnu alebo osobnú. Žijeme v dobe interpretácií, média prestali prinášať fakty, namiesto toho robia závery, infikujú myseľ, čo si máme myslieť, ľudia strácajú schopnosť samostatne si utvoriť názor.

Mať sebavedomie neznamená, že sa musím správať povýšenecky.

Prešiel som všetkými možnými sociálnymi skúsenosťami. Bol som robotník, kurič, závozník. Zlom nastal, keď sa mi na vojenčine dostal do ruky Mladý svět a tam bola reportáž o školských Oscaroch na FAMU. Začal som sa pripravovať na prijímačky, keď išli chalani na pivo, ja som išiel do knižnice. Keď som chcel písať poviedky na stroji, musel som mať súhlas od veliteľa, lebo to bol diverzný nástroj. Nikto neveril, že sa tam dostanem. Zo 120 prihlásených nás prijali dvoch Slovákov. Keď sa do niečoho zahryznem, snažím sa to dotiahnuť do konca. Myslím si, že rozdiel medzi tými, čo niečo dosiahnu a tými, čo nedosiahnu nič, je práve v schopnosti realizovať veci. Tárajov sú vždy plné krčmy.

A tu je ešte niekoľko ďalších nerestí & cností Pavla Weissa, ktoré v papierovom vydaní nenájdete: