winfried Conradi, bradatý, vlasatý, šedivý, trochu zanedbane pôsobiaci šesťdesiatnik, keď ohlasuje publiku, že sa chystá zabojovať – vytiahne z vrecka rozgajdanej, nakrivo oblečenej košele klaunský umelý chrup a nasadí si ho na horné zuby. A potom už len ívery lietajú. Nie doslovné úlomky poškodzujúce telo. Ale obrazné triesky zapichávajúce sa do duše. Čas plynie a tie triesky čoraz väčšmi pripomínajú malilinké šípy veľkého amora. Bôžika lásky zvláštnej sorty – lásky medzi dcérou a otcom.
winfried a Toni
Winfrieda Conradiho šašovské zuby nie sú nijako výnimočne bujaro upírske, sú dosť rafinované, lebo dokážu síce mierne zmeniť majiteľovu tvár, vzbudia pozornosť, ale – ak má niekto fakt zlého dentistu – mohli by byť v konečnom dôsledku aj reálne. Vyvolávajú pochybnosti. Aj poštár v úvodnej scéne filmu Toni Erdmann je celý zneistený, keď prinesie na Winfriedovu adresu balík, lebo ten zákazník je totálne mimo, má putá, sivú farbu, taký okošeľovaný neandertálec, hovorí čosi o výbušninách a väznení svojho brata, na zápästí sa mu hompáľajú policajné putá a okolo hrude má opásaný... dynamit? Alebo je to pomôcka na meranie frekvencie pulzu?
Nech je tak či onak, poštár je rád, keď už má túto návštevu za sebou. Conradi však ani okom nemihne, len sem-tam musí povedať: „To bol vtip,“ – aby rozptýlil aspoň tie najväčšie rozpaky druhej strany.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.