Nedokončený biznis

až príliš veľa správ spojených so smrťou sa v poslednom čase týka kanadského pesničkára Leonarda Cohena. Koncom júla zomrela Marianne Ihlen, jeho múza, ktorá ho v šesťdesiatych rokoch inšpirovala na napísanie klasických piesní So Long, Marianne alebo Bird On The Wire. Krátko pred jej odchodom dostala od Leonarda list začínajúci sa vetou: „Marianne, prišli sme do bodu, keď sme už skutočne veľmi starí a naše telá sa rozpadajú a myslím, že ťa budem veľmi skoro nasledovať.“

Nedávno vyšiel v The New Yorker článok, ktorý citovali mnohé médiá. Pesničkár v ňom hovoril o tom, že je pripravený na smrť. Keď k tomu prirátame jeho najnovší album You Want It Darker, ktorý kritici označili za jeho labutiu pieseň, vyzeralo to, že dni tohto fenomenálneho pesničkára, chlapa na úrovni, milovníka žien, rovnako ako spirituálneho hľadača, sú zrátané. Nakoniec však zasiahol samotný Cohen: „Preháňal som. Plánujem žiť večne,“ dodal s humorom spevák, ktorý chodí zásadne v obleku s klobúkom.

vyčerpaný a použitý

Jeseň života je obdobím, keď umelci skôr bilancujú svoju kariéru. To však neplatí pre Cohena, ktorý po návrate v roku 2008 stihol odohrať desiatky koncertov a zložil materiál na tri albumy. Pritom kanadský pesničkár žiaden comeback neplánoval, na scénu sa vrátil skutočne z prozaických dôvodov. Po návrate z buddhistického kláštora, kde strávil šesť rokov svojho života, zistil, že ho manažérka a bývalá priateľa Kelley Lynchová okradla o úspory. Vybielené účty v banke ho prinútili, aby začal opäť koncertovať. Medzitým sa začal súd, ktorý mal pre život speváka dosť nepríjemné následky. Nasledovali desiatky telefónov a vyhrážok, ktoré boli do tej miery stresujúce, že sa Cohen zľakol, aj keď vedľa neho prirýchlo zabrzdilo auto. Lynchová sa vyhýbala súdnym rozhodnutiam, no nakoniec ju v Los Angeles zatkla polícia a zavrela na osemnásť mesiacov nepodmienečne.

„Nerád sa vzdávam, pokiaľ môžem, budem ťahať strunu, ak to pôjde, ak nie, tak je to tiež v poriadku.“

No je to len časť pravdy, prečo sa autor hitov ako Suzanne alebo Hallelujah vrátil k svojmu remeslu. Aj keď sedel v kláštore Mount Baldy v kopcoch Los Angeles, odstrihnutý od okolitého sveta, neustále si kládol otázku, či bude ešte niekedy v živote vystupovať. Táto myšlienka mu napadla vždy, keď sa pozrel na svoju gitaru, odloženú v kúte. A boli tu aj nové piesne, dokončené a nedokončené, ktoré zneli v jeho hlave. Spomienky na koncerty prichádzali, ale spevák ich vždy zavrhol, pretože posledné turné, ktoré absolvoval po vydaní albumu The Future (1992) ho doviedlo do slepej uličky. Na jeho konci sa cítil vyčerpaný a použitý.

Hlavným dôvodom bola dezilúzia z osobného aj profesionálneho života, umocnená alkoholom a cigaretami. Tie síce dofarbovali Cohenovi špecifickú farbu jeho hlasu, ale tri škatuľky denne boli príliš. A bola tu aj záľuba v konzumácii drahého vína. Denne stiahol aj tri fľaše, všetky pred koncertom, len takým spôsobom dokázal v sebe potlačiť trému. „Objavil som také drahé víno, Chateau Latour. Všetci hovoria o tom, aké má skvelé vlastnosti, no nikto nehovorí o tom, aké má opojné účinky. Chateau Latour funguje výborne s hudbou a koncertmi. Pil som vlastne profesionálne. Pokúšal som sa ho piť aj neskôr, ale bez koncertného adrenalínu to nemalo grády. Zažil som s ním skvelé časy, ale podpísalo sa to na mojom zdraví,“ spomínal spevák pre Uncut v roku 2009.