V čase, keď svetom hýbali americké prezidentské voľby, Taliansko sa otriasalo pod masovými protestmi proti Berlusconiho vláde. Mnohé kroky tejto vlády, ktorú vedie svojský mediálny magnát, však podporujú ešte aj voliči ľavice. Paradox?
Jeden z posledných októbrových dní. Slávne rímske barokové námestie Piazza Navona zaplavujú skupiny študentov. V neďalekom Palazzo Madama, sídle talianskeho senátu, prebieha ostrá diskusia o novom školskom zákone. Pod oknom protestuje asi 10 000 študentov. Napokon je zákon schválený. „Vláda nechcela vypočuť nikoho z tých, ktorí požadovali stiahnutie zákona. Navyše odmietla konfrontáciu s predstaviteľmi škôl, z ktorých väčšina bola k zákonu kritická,“ vyhlásil líder opozičnej Demokratickej strany (PD) Walter Veltroni.
.boje na Piazza Navona
Piazza Navona sa vzápätí mení na bojové pole. Doslova. Proti sebe stoja ľavicová Jednota študentov a Študentský blok podporujúci súčasnú vládu. Asi 500 študentov vyzbrojených palicami, na ktorých ešte pred chvíľou viali talianske trikolóry, sa stoličkami z priľahlých reštaurácií púšťa do bitky. Väčšina terás ostáva v dezolátnom stave. Polícia zasahuje. Protestuje sa nielen v Ríme, ale aj v Miláne, Turíne, Bari, Pescare či v Bologni. Nasledujúci deň sa v krajine koná generálny štrajk. Do ulíc vychádzajú už aj rodičia a učitelia. Rímom pochoduje takmer milión ľudí, ktorých špeciálne vlaky a autobusy pozvážali z celej krajiny.
Krajinu zachvacujú mohutné protesty už niekoľkýkrát za týždeň. Pred pár dňami sa na protivládnom mítingu v bývalom cirkuse Circo Massimo pod úpätím pahorku Palatín, na ktorom kedysi sídlili rímski cisári, zhromaždilo 2,5 milióna prívržencov opozície. Aspoň podľa organizátorov. Polícia uvádza číslo 200-tisíc. „Taliansko je krajina lepšia ako pravica, ktorá mu teraz vládne,“ burácal líder PD Walter Veltroni. „Nemá v srdci Taliansko, ktoré pracuje a trpí. Stará sa o mocných a ich záujmy. V Taliansku rastie nerovnováha medzi tým, kto má veľa, a tým, kto má málo. To tvrdí Bankitalia, to vedia talianske rodiny. V našej krajine rastie chudoba,“ vystavil v plamennom prejave účet Berlusconimu a jeho vláde.
„Je to ľavica taľafatiek, invektív a ohovárania,“ kontroval Il Cavaliere po návrate zo summitu EÚ – Ázia a vyzval Veltroniho, ktorého PD značne zaostala za jeho Stranou slobody (PDL) v aprílových voľbách, k rezignácii. Práve na silný mandát voličov sa môže Berlusconi stále odvolávať. V Circo Massimo sa však nezišla celá opozícia. Kresťanskodemokratická Únia stredu sa k protestom nepripojila, pretože odmieta robiť politiku na námestiach.
.škrty v školstve
Na adresu nového zákona padá kritika aj zo strany rektorov. „Ak vláda nezmení svoje smerovanie, nezruší neudržateľné škrty a nepripraví cestu serióznym reformám, nebudem môcť urobiť iné, len podať demisiu spolu s ďalšími rektormi,“ povedal denníku La Stampa rektor Polytechnickej univerzity v Turíne Francesco Profumo.
Práve šetrenie navrhované mladou ministerkou školstva Mariastella Gelmini, členkou Berlusconiho PDL, vyvoláva najväčší nesúhlas. Tá chce v priebehu troch akademických rokov ušetriť 8 miliárd eur, prepustiť 87 000 učiteľov a zaviesť systém pridelenia iba jedného nového učiteľa ročne každej základnej škole. Tridsať percent ušetrených prostriedkov plánuje Gelmini znova preinvestovať v školstve.
Britský týždenník The Economist v článku o talianskom školstve cituje Rogera Abravanela, autora knihy Meritokracia, ktorý potvrdzuje nevyhnutnosť škrtov. „Počet učiteľov na sto žiakov je jeden z najvyšších spomedzi krajín OECD,“ tvrdí Abravanel. Čím viac (zbytočných) učiteľov, tým nižšie platy. Berlusconi pri obhajobe nových zákonov už prisľúbil, že od roku 2012 budú najlepší učitelia dostávať ročný bonus 7 000 eur. Abravanel pripomína aj kritický stav talianskych stredných škôl, ktoré napriek vyššej dĺžke štúdia a menším triedam dosahujú zlé výsledky. „Kým sever sa pohybuje okolo priemeru OECD, juh je na úrovni Uruguaja alebo Thajska.“
Je zaujímavé, že odpor proti Berlusconimu nevyvolali ani pretrvávajúce problémy s neapolským odpadom, ani krachujúci (a stále definitívne nezachránený) podnik Alitalia, ani tvrdé opatrenia voči imigrantom, ale zdanlivo bezvýznamný školský zákon. Protesty proti nemu však zvýraznili to, čo naznačili už aprílové parlamentné voľby: Taliansko je silno politicky polarizované.
.volím ľavicu, súhlasím s Berlusconim
Najväčšie kontroverzie však priniesol Berlusconiho recept na riešenie otázok vnútornej bezpečnosti. Tvrdé reštrikcie voči africkým imigrantom, Rumunom a Rómom, schválenie „bezpečnostného balíčka“ a nasadenie armády do ulíc veľkomiest pobúrili nielen opozičnú ľavicovú PD, ale aj niektoré katolícke kruhy (týždenník Famiglia cristiana, Spoločenstvo svätého Egídia). Na adresu Berlusconiho začali padať tvrdé obvinenia z kriminalizácie prisťahovalcov a militarizácie spoločnosti. Na druhej strane tieto kroky pravicovej vlády podporuje až 75 obyvateľstva.
„Problém bezpečnosti bol a stále je najcitlivejším v našej krajine,“ tvrdí Andrea De La Tour, Riman s francúzskymi koreňmi, ktorý pracuje pre pakistanské aerolínie. V aprílových voľbách síce hlasoval za Veltorniho Demokratickú stranu, lebo ho oslovila svojím ekonomickým programom, ale Berlusconiho bezpečnostné opatrenia víta. „Pravica vyhrala voľby vďaka presvedčivejším zárukám, že vyvinie dôraznú iniciatívu pri riešení tohto problému. Osobne som spokojný,“ dodáva. Rovnako ako väčšina Rimanov si myslí, že zdrojom veľkej časti kriminality sú rómske osady.
Minister vnútra Roberto Maroni, jeden z lídrov Ligy severu, Berlusconiho koaličného partnera, už ohlásil, že v priebehu nasledujúceho roka zrušia 167 rómskych osád, z ktorých vysťahujú vyše 12-tisíc osôb. Rómom chcú takisto, údajne na lepšiu identifikáciu, odoberať odtlačky prstov. Ruka štátu nedopadá tvrdo len na nich, ale aj na rumunských a afrických imigrantov. Taliansko to totiž nemá ľahké. Podľa nedávno zverejnenej štatistiky žijú v Irakome štyri milióny legálnych prisťahovalcov, ktorí tvoria 6,7 percenta obyvateľstva, čo je európsky nadpriemer. Každý desiaty novorodenec má oboch rodičov cudzincov a v každom desiatom uzatvorenom manželstve je jeden z partnerov prisťahovalcom. Vyše 62 percent imigrantov žije na priemyselne vyspelejšom severe krajiny, takže tvrdý postup Ligy severu nie je prekvapením.
.kto chce Berlusconiho?
Udalosti posledných týždňov budia zdanie, že Berlusconiho vláda to má riadne nahnuté. Ona si však aj napriek protestom udržiava nezvyčajnú podporu. Napokon, vláda, proti ktorej by sa v Taliansku neprotestovalo, akoby neexistovala. Obyvatelia Apeninského polostrova, aj keď neznášajú politikov, politiku milujú a potrebujú sa k nej vyjadrovať. Aj protestovaním. Na stretnutie sympatizantov ktorejkoľvek strany s jej lídrom prídu aj v zapadnutom mestečku stovky ľudí – bez ohľadu na to, že voľby sú naplánované najskôr o tri roky.
Berlusconiho polrok vládnutia možno označiť za veľmi komfortný. V oboch komorách parlamentu má dostatočnú väčšinu, ktorá mu umožňuje prijímať aj nepopulárne, ale potrebné opatrenia. Práve tie sa očakávajú od jeho kabinetu. Starnúci mediálny magnát, ktorý vzbudzuje pochybnosti asi u každého, má tak šancu zapísať sa do dejín ako úspešný reformátor. Nemá čo stratiť. Jeho kandidatúra v najbližších parlamentných voľbách sa už pre vek neočakáva. Odhodlanie, s ktorým sa pustil do riešenia otázok vnútornej bezpečnosti, mu však zatiaľ chýba pri riešení hospodárskych problémov krajiny, ktoré globálna ekonomická kríza ešte prehĺbila. Na druhej strane, voličská podpora vie byť v Taliansku veľmi vrtkavá a uťahovanie opaskov by mohlo ohroziť iné Berlusconiho ambície. Po Apeninskom polostrove sa totiž šíria chýry, že svoju politickú kariéru by chcel najznámejší Talian ukončiť v prezidentskom kresle.
Autor je doktorand žurnalistiky.
Jeden z posledných októbrových dní. Slávne rímske barokové námestie Piazza Navona zaplavujú skupiny študentov. V neďalekom Palazzo Madama, sídle talianskeho senátu, prebieha ostrá diskusia o novom školskom zákone. Pod oknom protestuje asi 10 000 študentov. Napokon je zákon schválený. „Vláda nechcela vypočuť nikoho z tých, ktorí požadovali stiahnutie zákona. Navyše odmietla konfrontáciu s predstaviteľmi škôl, z ktorých väčšina bola k zákonu kritická,“ vyhlásil líder opozičnej Demokratickej strany (PD) Walter Veltroni.
.boje na Piazza Navona
Piazza Navona sa vzápätí mení na bojové pole. Doslova. Proti sebe stoja ľavicová Jednota študentov a Študentský blok podporujúci súčasnú vládu. Asi 500 študentov vyzbrojených palicami, na ktorých ešte pred chvíľou viali talianske trikolóry, sa stoličkami z priľahlých reštaurácií púšťa do bitky. Väčšina terás ostáva v dezolátnom stave. Polícia zasahuje. Protestuje sa nielen v Ríme, ale aj v Miláne, Turíne, Bari, Pescare či v Bologni. Nasledujúci deň sa v krajine koná generálny štrajk. Do ulíc vychádzajú už aj rodičia a učitelia. Rímom pochoduje takmer milión ľudí, ktorých špeciálne vlaky a autobusy pozvážali z celej krajiny.
Krajinu zachvacujú mohutné protesty už niekoľkýkrát za týždeň. Pred pár dňami sa na protivládnom mítingu v bývalom cirkuse Circo Massimo pod úpätím pahorku Palatín, na ktorom kedysi sídlili rímski cisári, zhromaždilo 2,5 milióna prívržencov opozície. Aspoň podľa organizátorov. Polícia uvádza číslo 200-tisíc. „Taliansko je krajina lepšia ako pravica, ktorá mu teraz vládne,“ burácal líder PD Walter Veltroni. „Nemá v srdci Taliansko, ktoré pracuje a trpí. Stará sa o mocných a ich záujmy. V Taliansku rastie nerovnováha medzi tým, kto má veľa, a tým, kto má málo. To tvrdí Bankitalia, to vedia talianske rodiny. V našej krajine rastie chudoba,“ vystavil v plamennom prejave účet Berlusconimu a jeho vláde.
„Je to ľavica taľafatiek, invektív a ohovárania,“ kontroval Il Cavaliere po návrate zo summitu EÚ – Ázia a vyzval Veltroniho, ktorého PD značne zaostala za jeho Stranou slobody (PDL) v aprílových voľbách, k rezignácii. Práve na silný mandát voličov sa môže Berlusconi stále odvolávať. V Circo Massimo sa však nezišla celá opozícia. Kresťanskodemokratická Únia stredu sa k protestom nepripojila, pretože odmieta robiť politiku na námestiach.
.škrty v školstve
Na adresu nového zákona padá kritika aj zo strany rektorov. „Ak vláda nezmení svoje smerovanie, nezruší neudržateľné škrty a nepripraví cestu serióznym reformám, nebudem môcť urobiť iné, len podať demisiu spolu s ďalšími rektormi,“ povedal denníku La Stampa rektor Polytechnickej univerzity v Turíne Francesco Profumo.
Práve šetrenie navrhované mladou ministerkou školstva Mariastella Gelmini, členkou Berlusconiho PDL, vyvoláva najväčší nesúhlas. Tá chce v priebehu troch akademických rokov ušetriť 8 miliárd eur, prepustiť 87 000 učiteľov a zaviesť systém pridelenia iba jedného nového učiteľa ročne každej základnej škole. Tridsať percent ušetrených prostriedkov plánuje Gelmini znova preinvestovať v školstve.
Britský týždenník The Economist v článku o talianskom školstve cituje Rogera Abravanela, autora knihy Meritokracia, ktorý potvrdzuje nevyhnutnosť škrtov. „Počet učiteľov na sto žiakov je jeden z najvyšších spomedzi krajín OECD,“ tvrdí Abravanel. Čím viac (zbytočných) učiteľov, tým nižšie platy. Berlusconi pri obhajobe nových zákonov už prisľúbil, že od roku 2012 budú najlepší učitelia dostávať ročný bonus 7 000 eur. Abravanel pripomína aj kritický stav talianskych stredných škôl, ktoré napriek vyššej dĺžke štúdia a menším triedam dosahujú zlé výsledky. „Kým sever sa pohybuje okolo priemeru OECD, juh je na úrovni Uruguaja alebo Thajska.“
Je zaujímavé, že odpor proti Berlusconimu nevyvolali ani pretrvávajúce problémy s neapolským odpadom, ani krachujúci (a stále definitívne nezachránený) podnik Alitalia, ani tvrdé opatrenia voči imigrantom, ale zdanlivo bezvýznamný školský zákon. Protesty proti nemu však zvýraznili to, čo naznačili už aprílové parlamentné voľby: Taliansko je silno politicky polarizované.
.volím ľavicu, súhlasím s Berlusconim
Najväčšie kontroverzie však priniesol Berlusconiho recept na riešenie otázok vnútornej bezpečnosti. Tvrdé reštrikcie voči africkým imigrantom, Rumunom a Rómom, schválenie „bezpečnostného balíčka“ a nasadenie armády do ulíc veľkomiest pobúrili nielen opozičnú ľavicovú PD, ale aj niektoré katolícke kruhy (týždenník Famiglia cristiana, Spoločenstvo svätého Egídia). Na adresu Berlusconiho začali padať tvrdé obvinenia z kriminalizácie prisťahovalcov a militarizácie spoločnosti. Na druhej strane tieto kroky pravicovej vlády podporuje až 75 obyvateľstva.
„Problém bezpečnosti bol a stále je najcitlivejším v našej krajine,“ tvrdí Andrea De La Tour, Riman s francúzskymi koreňmi, ktorý pracuje pre pakistanské aerolínie. V aprílových voľbách síce hlasoval za Veltorniho Demokratickú stranu, lebo ho oslovila svojím ekonomickým programom, ale Berlusconiho bezpečnostné opatrenia víta. „Pravica vyhrala voľby vďaka presvedčivejším zárukám, že vyvinie dôraznú iniciatívu pri riešení tohto problému. Osobne som spokojný,“ dodáva. Rovnako ako väčšina Rimanov si myslí, že zdrojom veľkej časti kriminality sú rómske osady.
Minister vnútra Roberto Maroni, jeden z lídrov Ligy severu, Berlusconiho koaličného partnera, už ohlásil, že v priebehu nasledujúceho roka zrušia 167 rómskych osád, z ktorých vysťahujú vyše 12-tisíc osôb. Rómom chcú takisto, údajne na lepšiu identifikáciu, odoberať odtlačky prstov. Ruka štátu nedopadá tvrdo len na nich, ale aj na rumunských a afrických imigrantov. Taliansko to totiž nemá ľahké. Podľa nedávno zverejnenej štatistiky žijú v Irakome štyri milióny legálnych prisťahovalcov, ktorí tvoria 6,7 percenta obyvateľstva, čo je európsky nadpriemer. Každý desiaty novorodenec má oboch rodičov cudzincov a v každom desiatom uzatvorenom manželstve je jeden z partnerov prisťahovalcom. Vyše 62 percent imigrantov žije na priemyselne vyspelejšom severe krajiny, takže tvrdý postup Ligy severu nie je prekvapením.
.kto chce Berlusconiho?
Udalosti posledných týždňov budia zdanie, že Berlusconiho vláda to má riadne nahnuté. Ona si však aj napriek protestom udržiava nezvyčajnú podporu. Napokon, vláda, proti ktorej by sa v Taliansku neprotestovalo, akoby neexistovala. Obyvatelia Apeninského polostrova, aj keď neznášajú politikov, politiku milujú a potrebujú sa k nej vyjadrovať. Aj protestovaním. Na stretnutie sympatizantov ktorejkoľvek strany s jej lídrom prídu aj v zapadnutom mestečku stovky ľudí – bez ohľadu na to, že voľby sú naplánované najskôr o tri roky.
Berlusconiho polrok vládnutia možno označiť za veľmi komfortný. V oboch komorách parlamentu má dostatočnú väčšinu, ktorá mu umožňuje prijímať aj nepopulárne, ale potrebné opatrenia. Práve tie sa očakávajú od jeho kabinetu. Starnúci mediálny magnát, ktorý vzbudzuje pochybnosti asi u každého, má tak šancu zapísať sa do dejín ako úspešný reformátor. Nemá čo stratiť. Jeho kandidatúra v najbližších parlamentných voľbách sa už pre vek neočakáva. Odhodlanie, s ktorým sa pustil do riešenia otázok vnútornej bezpečnosti, mu však zatiaľ chýba pri riešení hospodárskych problémov krajiny, ktoré globálna ekonomická kríza ešte prehĺbila. Na druhej strane, voličská podpora vie byť v Taliansku veľmi vrtkavá a uťahovanie opaskov by mohlo ohroziť iné Berlusconiho ambície. Po Apeninskom polostrove sa totiž šíria chýry, že svoju politickú kariéru by chcel najznámejší Talian ukončiť v prezidentskom kresle.
Autor je doktorand žurnalistiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.