„Tvrdošijne sa pýtať: to je spôsob, ako prežiť,“ tvrdí dobrácky, samotársky Walesan, ktorému legendárny Henri Cartier-Bresson vzdal úctu slovami: „Nik od čias Goyu nezobrazil vojnu ako Philip Jones Griffiths.“ Devätnásteho marca fotodokumentaristu zlomila rakovina pečene. Jeho myšlienky i fotografie sú teda smutným aj vzácnym darom Mesiacu fotografie na Slovensku.
.prezraďte svoju definíciu vojny.
Vojna je čosi, čo by ľudia vôbec nemali robiť, a predsa to robia celé veky. Robia si zle navzájom. Fotografoval som veľmi rituálne vojny, ale aj vojny, v ktorých jednoducho jedni chceli vnútiť svoju vôľu druhým. Ako to robili Američania vo Vietname: od tamojších chceli, aby strávili ich hodnotový systém. V iných vojnách išlo len a len o peniaze: v Strednej Afrike napríklad o obchod s diamantmi. A inak, žiaľ, všade na svete vždy bolo dosť mužov ochotných ísť do vojny. A ja, Walesan, musím s trpkosťou priznať, že v mojich končinách chodievali do vojny aj ženy.
.zaoberáte sa otázkami typu vojna v mene čoho?
Zavše ma nazývajú vojnovým fotografom. Strašné, lebo vojnoví fotografi zväčša vojnu majú radi. Keď sa vraždí, adrenalín im začne pulzovať v žilách, oči sa im rozsvietia. Na bojisku tancujú ako Nurejevovia! Ja k nim nepatrím. Ja musím vo vojne byť empatický k jednej či druhej strane, zaujíma ma história: musím vedieť, o čo komu vo vojne ide. Často ma obviňovali, že som pedantný a môj prístup k vojnovému konfliktu je príliš metodický. Pravda: som bývalý farmaceut a ten musí byť opatrný. Ak podáte nesprávny liek, človek môže zomrieť. Vo Vietname som najprv kus krajiny precestoval. Aby som zistil, čo sa tam deje. Paradoxne vôbec neverím, že násilím sa čokoľvek vyrieši, aj keď som pragmatik a viem, že každý vždy inklinuje k prirodzenej sebaobrane. Vo väčšine vojen, ktoré som fotografoval, som videl iba ľudí, ktorí si chceli zachrániť kožu, rodinu, strechu nad hlavou. V detstve mi do hlavy hustili kresťanstvo a som vždy na strane Dávida, nie Goliáša. Mnohí si myslia, že hrôza vojny je v tom, že všade navôkol lietajú kusy ľudských tiel. Vždy som si dával veľký pozor, keď išlo o uverejnenie hrubých a ofenzívnych snímok, ktoré ukazovali ľudské bytosti bez rúk či nôh. Aby čitateľ v časopise proste neobrátil stránku. Chcem zapôsobiť na emócie ľudí, ale nechcem nikoho šokovať.
.s akými pocitmi ste na CNN sledovali vojnu v Iraku?
Voľakto potreboval, aby si všetci mysleli, že vojna je spravodlivá a má morálny dôvod. Táto vojna Američanov rozdelila na tých, ktorí si zachovali zdravý rozum a na tých, ktorí ho stratili. Lebo niektorí Američania v tom čase zapreli a popreli dejiny, zemepis a vedomosti vôbec. Goebbels a Brežnev, keby videli tú propagandu, aj oni by boli dojatí. Na Amerike je veľmi zaujímavé, aký totálny rozdiel môže byť medzi názormi občanov a názormi vodcov štátu. Veľa Američanov radšej sledovalo BBC než americké spravodajstvo. Boli sme ako námesační, oklamaní. Aj americký prezident do nás hučal, že do vojny treba ísť proti akýmsi zloduchom či zlým chlapcom z Iraku. Kedysi Ameriku zlí chlapci vôbec netrápili. V posledných rokoch sa k nim až priveľmi a pričasto túli.
.koľko vojen môže absolvovať vojnový fotograf, kým sa pomyselný pohár naplní po okraj?
Neviem, hoci sa sám seba pýtam ustavične. Prečo denne spávam osem hodín a nebuntoším? Lekár sa ma zavše pýta: Ste si istý, že spíte pokojne? Odpovedám: Ako dieťa. Každú noc sa mi sníva o dobrých objednávkach, všetko klape. Zväčša som v noci vo Vietname, v Kambodži či na inom exotickom mieste a ráno sa prebúdzam: Wow! To bol báječný sen! Prečo len ja nemám postdramatický stresový syndróm? A nezbláznim sa? Občas sa pokúšam racionálne si to odôvodňovať: fotograf je ako vojak, a vojak sa nesmie báť krvi a fotograf by bol zlý fotograf, keby sa rozplakal pri strašnom pohľade, nemohol by predsa ani zaostriť. Napadlo mi aj to, že s automatickým fotoaparátom by som azda zaplakal. Nie, nestačí to človeku, spoľahlivej odpovede niet. Možno to, že ak je dôvod, riskujete, odosobníte sa. Všetko, čo máte pred očami, sa sústredí do končeka prsta a stláčate spúšť, fotografujete. Až neskôr, vo fotokomore či nad negatívmi, sa človek môže zastaviť. Nikdy nie v teréne.
.jestvuje pri dokumentovaní utrpenia a bolesti hranica, ktorú by fotoreportér nemal prekročiť?
Treba fotografovať všetko, musí však byť rozdiel medzi tým, čo fotografujete a tým, čo zverejňujete. Zmyslom fotografovej prítomnosti v teréne je zaznamenanie dejinných okamihov. Nemožno si povedať: Nejdem tam, je to príliš strašné. Fotografia sa raz môže objaviť na ďalšom „norimberskom procese“ či inde zohrať svoju rolu. Nie vždy fotografujem preto, aby som snímky ihneď použil.
.detstvo vo waleskom Rhuddlane. Ako si naň spomínate?
Nuda namiesto vojny. (angl. „bore instead of war“ je slovná hračka, pozn. autorov) Ako vo zvieracej kazajke. Hádam odjakživa som chcel utiecť z puritánskeho Rhuddlanu. A splaviť na kanoe Amazonku či Zambezi.
.vybavujú sa vám v spomienkach obrazy z druhej svetovej vojny?
Teraz neopíšem žiadny z obrázkov tých čias, ale v podstate si na ne spomínam na všetky. Z časopisov. Aj preto, lebo v detstve som sa ako Walesan po anglicky ešte iba učil v škole.
.váš otec bojoval proti Hitlerovi?
Bol technik a mal na starosti cestnú dopravu na severe Walesu. Počas vojny sa skvosty z londýnskej Národnej galérie železnicou presúvali do waleských bridlicových baní. Otec bol medzi tými, ktorí umelecké diela prevážali zo železničnej stanice ďalej do týchto obrovských jaskýň. Tento džob bol preňho vari vojenčinou.
.keď Winston Churchill roku 1953 zaťahoval vo Fultone železnú oponu, mali ste sedemnásť. Spomínate si ešte na jeho pamätný prejav?
Nespomínam. No rozumejte: Winston Churchill bol náš nepriateľ. Tento človek vojenským jednotkám nariadil strieľať na baníkov. V skutočnosti on ich postrieľal. Poviem poctivo a otvorene: nikdy sme to neprežuli, nikdy na to nezabudneme. Churchill v našom dome nebol hrdinom.
.ako ste v tých časoch vnímali týždenník Picture Post, ktorý v mnohých povojnových domácnostiach Británie nahrádzal vtedy ešte málo rozšírenú televíziu?
Hltal som ho od detstva. A chodievali sme do kina na vojnové filmy. Dnes sa vtedajšie kino-spravodajstvo považuje za hroznú propagandu: jej surovosť vyšla najavo. No ja som aj tak nikdy neveril ničomu: ako neveriaci Tomáš. Vždy sa pýtam: Ako viete, že je to pravda?
.prečo ste roku 1961 definitívne opustili farmakológiu a začali pracovať pre londýnsky Observer? Z liverpoolskych posluchární do londýnskej praxe…
V záhrade som mal malé laboratórium na explózie. Otec sa poznal s rodinou muža, ktorý viedol miestnu lekáreň. Možno preto som v sebe objavil učňa-farmaceuta. A potom, vždy keď bol dôvod s farmáciou praštiť, bol zároveň dôvod neurobiť to. Keď som doštudoval, Picture Post to zbalil, Illustrated sa na to isté chystal. Všetci fotografi, ktorí pre redakcie predtým fotografovali vojnu, teraz fotografovali reklamu na cigarety. Pôsobilo to depresívne. Naproti tomu byť lekárnikom sa vtedy celkom oplácalo, najmä ak človek mohol fotografovať vo voľnom čase. No i tak to muselo prísť, aj ovzdušie sa začalo meniť a ja som si jedného dňa povedal: Koniec s farmáciou! Iba asi tri týždne som bol na voľnej nohe a už zazvonili z redakcie Observer. K farmácii som sa viac nevrátil. Na moju adresu sa žartuje, že fotografia bola odjakživa mojou profesiou, a farmácia len koníčkom. Je na tom niečo pravdy: farmácia je vynikajúca na analytické myslenie, ale nikdy som ju nebral vážne.
.ani trochu ste nebojovali sám so sebou?
Vôbec nie. Naopak: akoby ma prepustili z väzenia. Hneď prvé veci, ktoré som robil pre Observer, vyšli z mojej hlavy a boli z nadšenia. Aj pre vydavateľa bol najcennejší fotograf, ktorý prišiel s ideou, nápadom. Dodnes v agentúre Magnum máme a rešpektujeme termín IP (independent production) – nezávislá tvorba. IP: to je nielen väčší zárobok, ale najmä lepšia fotografia, než by bola nejaká „na objednávku“. Zmysel pre vášeň, túžbu, zanietenie a nadšenie – na tom vždy stála a bazírovala Magnum Photos. A to sa vždy na celom svete vždy dobre predalo. Žiaľ, dnes sa veci menia.
.vaši rodičia mohli odbočenie považovať za premárnenú investíciu...
Otec zomrel veľmi mladý pre lojálnosť k Philipovi Morrisovi. A mama mi dôverovala a nikdy veci nekomplikovala. Po celý čas, kým som bol vo Vietname, ani raz neupozornila na nebezpečenstvo a nedala najavo strach. To človeku pomôže. V duchu keltskej matriarchálnej tradície a nátury vnímame svoje matky ako zdroj sily.
.boli ste fotografom-samoukom?
Stopercentne. Prezeral som si, čo sa len dalo. Už ako chlapec som vedel, na ktorú stranu obrátený Henri Cartier-Bresson spával. Hovorievam zo žartu, že pred vstupom do Magnum som o agentúre vedel viac než potom. Štúdium chémie a fyziky do vás vštepí princípy. Doteraz za mnou ľudia často chodia, keď si nevedia rady s technickou stránkou veci.
.už počas farmakologickej praxe ste príležitostne fotografovali pre manchesterský Guardian. Čo bolo na vtedajších vašich fotografiách?
Nikdy to neboli horúce novinky. Potuloval som sa a snoril. Guardian to vedel oceniť: často uverejňovali jednoducho pekné snímky. Nebol to konvencionálny spravodajský denník. S editorom sme si dohodli pravidlá hry: že ako farmaceut pre nich budem pracovať skoro ráno, po večeroch a po nociach. Kryl túto dohodu a vyhovovalo to aj jemu. A ešte jedna vec mala pre mňa význam: v tých časoch jedine Guardian a Observer pod snímkami uverejňovali aj meno autora. A ja som si skoro uvedomil, aká je to výhoda: býval som v Londýne na atraktívnej adrese a čitatelia často telefonovali. Ponúkali mi kšefty. Zavše som naoko odmietol a tváril sa veľmi zaneprázdnene. A chceli ma ešte viac. Aj kolegom v agentúre Magnum celý život hovorím: Niekedy treba objednávku odmietnuť, lebo to človeka môže napokon priviesť k oveľa lepšej robote. Netreba na všetko automaticky povedať áno.
.už vtedy, začiatkom šesťdesiatych rokov, ste vedeli, že chcete byť vojnovým reportérom?
Nie. Iba som chcel a túžil cestovať. Až keď ste tam, až vtedy viete, čo by sa tam dalo robiť. No od začiatku som aj na Observer apeloval, že nechcem fotografovať nezaujímavé veci. Dlho som ich márne prehováral, aby ma poslali do Alžírska. Argumentovali: Ako tam chceš nájsť partizánske tábory?! Nevieš po francúzsky ani po arabsky. Jakživ si nebol v krvavej krajine. Partizáni ťa zabijú, ak ťa iba nájdu! Je to smiešne! Odvetil som: Chcem tam za každú cenu. Vtedy si vymysleli toto: Ak sa cestou zastavíš v Paríži a nafotografuješ lukratívnu aktualitu, zarobíš si aspoň na cestu do Alžírska. Urobil som to, a potom som sa vydal dolu do Alžírska. Bola to moja prvá vojna. Nechcem tým však povedať, že každá vojna ma priťahuje za každú cenu.
.čo sa teda musí stať, aby sa niekomu zapáčila predstava fotografovať vojnu?
Na svete je množstvo fotografov, o ktorých vždy viete, kde sú. Stačí si zapnúť televíziu a zistiť, kde sa bojuje. Ako niekto môže ísť za vojnou automaticky a ako môže vojne automaticky rozumieť? Neverím ani tomu, že týchto chlapov chápu ich ženy či frajerky. Oni ak nie sú vo vojne, sú ako na Veľkom Voze v lunaparku a nevedia, čo si so sebou počať. Na druhej strane si však takýchto svojich kolegov vážim: bez nich by nebolo takej dobrej dokumentácie vojen. Ale nie som jedným z nich.
.motiváciu môže naštartovať čokoľvek: túžba byť pri tom, snaha niečo si dokázať, charitatívne poslanie...
Daktori boli možno šikanovaní v škole. Niekoľkých takých som stretol vo Vietname: dokazovali si tam, že to zvládnu. Mňa vždy niečo do vojny akoby tlačilo. V šesťdesiatom treťom som odišiel z redakcie Observer a o tri roky po tom som prešiel hádam štyridsiatimi krajinami. Väčšinou na tranzitné vízum: prišiel som, a o tri dni som už bol niekde inde. Aj preto, lebo cestovať letecky bolo oproti dnešku neporovnateľne drahšie. Naša profesia sa podstatne zmenila, vtedy nebolo mobilných telefónov či e-mailu. V Bangkoku som celé hodiny strávil tým, že som potreboval okresať každučkú vetu, zaslanie jediného slova bolo dosť drahé. A mňa, paradoxne, v istom čase motivoval aj fakt, že sa objavila farebná fotografia, ktorá je podľa mňa neraz prekážkou v komunikácii. O to viac som sa potreboval do niečoho poriadneho zahryznúť: a tak to bolo aj vo Vietname. Neišlo o nič geniálne, neobjavil som tam žiadny zázrak, jednoducho to bolo miesto, kam ma to ťahalo. Priatelia mi zavše vyčítajú: Ako len môžeš žiť v New Yorku? Veď to mesto nenávidíš! Tí tárajú! Fotožurnalista predsa musí bývať na mieste, ktoré nenávidí. Odpor voči niečomu môže byť dôležitý. Teraz som doma vyše štvrť roka iba preto, lebo zostavujem knihu. Najradšej by som hneď zajtra nastúpil do lietadla a uletel niekam preč.
.aká je hranica, za ktorou už vybuchujú nášľapové míny?
Raz v Kambodži nás obkľúčili a boli sme naozaj vyplašení. Keď som po tom zážitku v hoteli nastupoval do výťahu, akýsi lekár vraví: Bože, vás takmer zabili! Opýtal som sa: Ako to viete? Vysvetlil mi: Cítiť to z vás: ak idete umrieť, váš pot páchne inak ako zvyčajne.
.robert Capa či Werner Bischof: aj títo vojnoví reportéri azda ovplyvnili vaše smerovanie...
Bischof bol fotograf-mysliteľ a mal úžasnú moc nad kompozíciou: jeho fotografie spievali. Capove kompozície neboli také fascinujúce, boli zato neporovnateľne bezprostredné. Oba elementy dokázal vo svojej tvorbe skĺbiť ďalší člen Magnum Photos: Eugene Smith. Jednoznačne najviac a podstatne ma však ovplyvnil a inšpiroval Henri Cartier-Bresson. Včera mi do kancelárie priniesli jeho novú knihu. Akoby ste počúvali skvelú hudbu. Nepustíte si ju z autorádia, ale trpezlivo vyčkáte a vychutnáte si ju v koncertnej sieni. Už prvých pár stránok a akoby som sa nadýchol čerstvého vzduchu! Porovnajte si tie obrazy s tým, čomu teraz vravia „nová fotografia“. Keď nik nerešpektuje ani len horizontálu a pokojne vám odseknú i hlavu.
.bruce Davidson považuje za kľúčovú vlastnosť fotoreportéra trpezlivosť. Platí to aj pre vojnového reportéra?
Davidson hovorí o mechanizme práce. Áno, čakanie je spôsob fotografovej práce. Navzdory tomu vravím, že najdôležitejšou vlastnosťou fotoreportéra je byť skeptikom. O všetkom pochybovať. Keď vám niekto povie, že odniekiaľ vyjde jednými dverami, môžete si byť takmer istý, že vyjde druhými. Nikdy sa na nič nespoliehať: to je najdôležitejší atribút fotografa.
.vojnová fotografia je fenomén, ktorý je napriek rozmachu televízie významným a stále žiadaným prúdom v humanistickom dokumente. Pokiaľ budú vojny, bude žiť aj vaša profesia?
Kdekoľvek na svete sa niečo deje, nájdete tam fotografa AP aj kameramana AP. V spravodajskej agentúre Associated Press nie sú sprostí: keby stačil jeden, neposielali by dvoch. Natoľko sú tie dve profesie odlišné. Stáva sa, že sa z filmu použije sólo-snímka, ale veľmi zriedkavo. Disciplína fotografa je unikátna.
.nepremieňa sa humanizmus fotografa, ktorý si uvedomuje svoju bezmocnosť, na skepsu?
Nikdy som nepocítil bezmocnosť. Naopak: vždy ma situácia hnala k vypätiu všetkých síl. Bezmocnosť môže asi cítiť niekto, kto sa stavia do pozície, kde chce dačo meniť. Poznal som fotografa, ktorého zabili v juhovýchodnej Ázii. Myslel si, že jeho poslaním je mať svoju snímku takmer na každej titulnej strane New York Times: aby sa vojna čím skôr skončila. Obdivoval som ho, no ja taký nie som. Vojna je vojnou, či tam som, či nie. Radšej o krok cúvnem a vyhlasujem: Pozrite sa, toto je stretnutie kultúr, toto je podstatné, a nie samo strieľanie!
.učil vás niekto, ako sa správať vo vojnovom konflikte?
Nikdy ma to nik neučil, ale učíte sa tam veľmi rýchlo. Nič vás nenaučí lepšie sa koncentrovať ako pozemná mína: koncentrovať sa na to, aby ste na ňu nestúpili. Človek sa naučí aj to, z ktorého tanku v rade sa najlepšie fotografuje. No naučí sa to na tanku.
.vaše najdôležitejšie zásady – ako prežiť?
Vždy u seba noste dostatok vody. Našťastie, na rozdiel od Iraku jej vo Vietname bolo všade dosť. Ale jedinou naozajstnou cestou, ako prežiť, je ustavične sa pýtať. Aspoň sa dozviete, čo sa od vás očakáva. A môžete predvídať nebezpečenstvo. Nové a ďalšie otázky! To je najlepší spôsob, ako vedieť. A ostať nažive.
.a strach? Ten je predsa stálym spoločníkom človeka vo vojne. Chýbala vám často odvaha?
Keď bolo treba vydať sa po nebezpečnej ceste, zvažoval som alternatívy: ísť stredom cesty alebo sa ukrývať vo vysokých bambusových krovinách na okrajoch cesty? Dajú sa takéto myšlienkové procesy nazvať strachom či nedostatkom odvahy? Životne dôležité vo Vietname bolo predvídať taktiky domácich príslušníkov Vietkongu a veľmi často sa im aj prispôsobovať. Nie rútiť sa bezhlavo za bezprostredným cieľom. Vietnamci tiež predvídali, a tak boli míny niekedy vedľa cesty. Nezabudnem na to, ako sa so mnou v jednej dosť banálnej situácii radil brazílsky novinár a moju naoko nepravdepodobnú radu neposlúchol. Namiesto toho, aby získal svoju story, v okamihu prišiel o obe nohy. Vydal sa totiž popri ceste.
.neskôr ste pôsobili v centrálnej Afrike. Kde?
Prvýkrát som tam išiel po krátky príbeh o živote čiernych v područí bielych na území neskoršej Južnej Rodézie, a potom to zasa porovnať so životom bielych pod čiernymi vo vtedajšej Severnej Rodézii. Hovorím o dnešnej Zambii a dnešnom Zimbabwe.
.v druhej polovici šesťdesiatych rokov sa Francúzi vo vojne s Vietnamom dostávali do čoraz väčších problémov. Sledovali ste ich trápenie?
Krátko po udalostiach v roku 1966 som bol na demonštrácii proti De Gaullovi, ktorý volal po rokovaniach a urovnaní konfliktu. Fotografoval som všetky tie štebotavé školáčky so zástavami nad hlavami. V ten večer vznikla aj titulná fotografia knihy Vietnam, Inc.: horiaca plechovka Coca-Coly. Bol tam aj jeden mladý Američan: ulízané vlasy, vypasované nohavice, asi agent CIA. Opýtal sa ma: Čo vy na túto prekrásnu demonštráciu? Odvetil som: Čo myslíte pod demonštráciou? Všetko je make-up. Pozrite na plagáty: Žiadne vyjednávanie!, Preč s Francúzskom!, Preč s De Gaullom! Žiadne preklepy, čistá angličtina: vystrihnuté písmo všité do zástav. Robota CIA.
.ako tridsaťročný odlietate do Vietnamu a tri roky žijete uprostred najväčšieho konfliktu od čias druhej svetovej vojny. Vieme, že aj vás trápila otázka, ktorá vzrušovala väčšinu Američanov: Čo tam robíme?
Vo Vietname bol človek aj pod paľbou americkej propagandy: Prinášame Vietnamu slobodu a demokraciu. A toto sa považovalo za všeobecnú správu o Vietname. Nepotrebovali ste ani týždeň, aby ste pochopili, že je to blud, úplná naivnosť. Ja som vo Vietname neostal ani tak pre kontrakt na knihu, skôr preto, aby som sa dopátral skutočnosti. Prečo sme tam, nielen vojaci, ale aj my z Magnum a ďalší? Vraj treba pri uvažovaní o príčinách najskôr sledovať cestičky peňazí. Prišli sme teda do Vietnamu rabovať, hľadať naftu? Alebo sme tam prišli zastaviť iluzórny domino-efekt komunizmu? Naftu predsa netreba hľadať na druhej strane zemegule a ázijské krajiny sú príliš rozhašterené, aby sa spojili pod vlajkou komunizmu. Nič mi nedávalo zmysel. Zišiel mi na um jediný: Amerika potrebovala Vietnamu vnútiť svoju kultúru, etablovať sa tam a absolvovať akúsi maturitu. Chceli Čínu vyviesť z temnoty, a neuspeli, tak sa rozhodli usadiť vo Vietname, u mladšieho príbuzného. Povedali si: Sme tu a v pravý čas môžeme infiltrovať Čínu. Dodnes ma nikto nepresvedčil o ničom inom.
.ako vás prijímali miestni?
Vietnamci nikdy nerozumeli tomu, ako všetci tí Američania môžu vyzerať ako buddhistickí mnísi: lebo si holili hlavy. Ak ste teda mali veľmi krátke vlasy, každý si myslel, že ste Američan. Ak ste mali vlasy pridlhé, chlapci zo CIA vás mohli zastreliť. Trik teda bol mať vlasy dosť dlhé na to, aby vás nepovažovali za Američana, ale nie až také dlhé, aby vás mohli mať za čudáka. Od Američanov ma odlišovalo aj to, že som mal veľmi rád vietnamské jedlá. A čudovali by ste sa, čo všetko ďalšie si domáci na človeku všimli. S mnohými z nich som bol zadobre. Azda som s nimi v istom zmysle zrástol, alebo sa k nim aspoň priblížil.
.a váš vtedajší postoj k Američanom? Kniha Vietnam Inc. prispela k vyostreniu nedôvery Západu k americkej účasti na tejto vojne...
S vojakmi sme sa priatelili, často som ich zabával, rozprával príbehy. Môj prízvuk im bol smiešny, ja som zasa sem-tam vôbec nerozumel ich americkej hatlanine. Zväčša to neboli zlí chlapi. Samozrejme, napáchali veľa strašného, ale to sa napokon deje v hociktorom meste v USA. Vojaci boli mladí, naivní. Často som dôstojníkov aj vojakov, ktorých som spoznal na bojisku, pozýval do mesta, kde som bol ubytovaný. Aj do reštaurácií na večeru. Tam sa potulovali profesionálni pacifisti, Američania. Neraz na vojaka v uniforme zasipeli: Sśś, ty baby-killer! Veľmi ma to hnevalo, lebo vojaci neboli žiadni zabíjači detí. Boli vo Vietname skľúčení a stratení: ako tí pacifisti.
.nášho amerického priateľa Davida Treadwella, ktorý ako zdravotník zbieral ranených, zostrelili v provincii Duc Pho z oblohy aj napriek tomu, že jeho vrtuľník bol označený červeným krížom. Boli ste aj vy v situácii, keď išlo doslova o krk?
Podľa mňa najväčším nebezpečenstvom vo Vietname bola paľba na svojich. Zažil som aj to, ako si opitý americký vojak poplietol čísla a kódy a jeho vinou delostrelectvo omylom zničilo utečenecký tábor a tisíce nevinných ľudí. Vrtuľník s červeným krížom som vo Vietname nikdy nevidel, ale to, o čom hovoríte, sa mohlo stať. Na druhej strane je však známy fakt, že Američania podpaľovali nemocnice na severe Vietnamu a tvrdili, že tam žijú akési podľudské bytosti.
.na vašej fotografii z bojov v Saigone je vojak strieľajúci z okna. Pôsobí kontrastne, že pri streľbe z okna sedí pohodlne uvelebený v kresle. Nešlo o aranžovanie?
Ani jedinú snímku v živote som neinscenoval. Môžem to dokázať na kontaktoch z roliek filmov. Tie totiž odhalia každú pózu a každý podvrh. Dnes mnohí inscenujú, dokonca mnohí učitelia fotografie to učia študentov. Ja nesúhlasím. Keď raz vo fotografii začnete inscenovať, strácate všetko, čo fotografii dáva silu a moc, autentickosť. To potom môžete začať robiť koláže či maľovať. Ale to budete vy, nie realita.
.kapitola: Magnum. Čo vlastne robí prezident najslávnejšej svetovej fotoagentúry?
Narieka! Keď som bol prezidentom Magnum Photos, nebolo vedúceho kancelárie. Bol som teda prezidentom aj šéfom newyorskej kancelárie, a rozhodoval som tak o obrovskom množstve vecí. A som hrdý na to, že som postavil na nohy a kompletne zariadil pobočku Magnum v New Yorku. A dal som Magnum na internet ešte pred zavedením internetu. Po celom svete sme boli spojení, ale iba členovia agentúry medzi sebou. Čelil som vtedy masívnej opozícii: podľa niektorých bolo spojenie cez e-mail absolútne neumelecké. Prekliesnil som sa cez veľa podobných absurdností. Keď som v sedemdesiatych rokoch predpovedal, že fotografie sa čoskoro budú prenášať cez telefónny kábel, vyhlasovali ma takmer za diabla. Ale neľutujem: agentúra sa napokon skonsolidovala a naozaj začala prosperovať.
.pečaťou celej vašej tvorby je reflektovanie rozporu medzi technológiou a humanitou, poukazujete na dehumanizujúcu moc technológie. Vysvetlili by ste to svojimi vlastnými slovami?
Nie som luddita: nechcem ničenie strojov, aby nezanikla ručná výroba. Nebezpečenstvo modernej technológie je v tom, že nám upiera veľa z toho, čo nás robí ľuďmi. Narúša našu základnú ľudskú rigorozitu. Z televízie počujete názor, no televízii nemôžete odpovedať. Moderné technológie sústreďujú informáciu do rúk menšiny.
.k svojim fotografiám zavše pripájate svoju vlastnú agendu a svoje vlastné komentáre. Je to z obavy, aby neboli nesprávne interpretované?
Nie sme dosť sofistikovaní, aby sme sa zaobišli bez slova. Na textoch k fotografiám pracujem veľmi tvrdo. Neopisujem, iba fotografiu uvediem do kontextu alebo k nej niekedy pridám anekdotu. Fotografia aj text by mali fungovať samostatne a keď sú vedľa seba, mali by slúžiť jeden druhému.
.dark Odyssey – Temná odysea. Čo symbolizuje názov prierezu tvorby Philipa Jonesa Griffithsa?
Nestrávil som život fotografovaním kvetov, piesočných dún či oblakov. Pokúšal som sa zobraziť rozpory života. A na mojej ceste nebolo veľa šťastia.
.veríte tomu, že vojny raz pominú?
Barbar si vždy nájde zámienku na vojnu či šarvátku. Dôvod, prečo živiť a uživiť všetku vojenskú technológiu. Prečo sa Čína pobratala s Amerikou? Nie preto, lebo im odrazu chýbalo pitie kokakoly. Potrebovali technológie, ktoré by od Rusov sotva dostali. Oni a Rusi: to vždy boli nepriateľskí priatelia či priateľskí nepriatelia. Kto môže na roky dopredu predpovedať vzťahy veľmocí? A navyše: dnes môžete bombu zhodiť na čokoľvek a kdekoľvek, a vôbec tam nemusíte byť.
.ste veriaci človek?
V čo? Náboženstvo je asi jeden z najväčších „kontraktov“ s človečenstvom. Pred pár rokmi som prednášal vo Vancouveri. Ktosi mi tam podsunul: Vaša tvorba má veľa náboženských podtónov. Ste nábožensky založený? Veríte? Odvetil som: Áno, do svojho newyorského ašramu chodím dva-tri razy týždenne. Zas sa zvedavo opýtal: A do ktorého? A ja na to: Volá sa B&H. (najväčší fotoobchod v New Yorku, pozn. autorov) Verím v ľudí, v humanizmus. Nemyslím, že sme na svete pre dajaký zvláštny účel a dôvod. Prichádzame, odchádzame... a je interesantné prežiť si to tu. Kňaz mi voľakedy ako malému chlapcovi vravieval: Pamätaj, keď budeš opúšťať svet, mal by si ho zanechať lepším, než býval, keď si prišiel. Možno dúfať vo viac?
fotografie © INTERVIEW with PHOTOGRAPHY
(uverejnenie fotografií P. J. Griffithsa podporil generálny partner Mesiaca fotografie FUJIFILM Slovakia)
.prezraďte svoju definíciu vojny.
Vojna je čosi, čo by ľudia vôbec nemali robiť, a predsa to robia celé veky. Robia si zle navzájom. Fotografoval som veľmi rituálne vojny, ale aj vojny, v ktorých jednoducho jedni chceli vnútiť svoju vôľu druhým. Ako to robili Američania vo Vietname: od tamojších chceli, aby strávili ich hodnotový systém. V iných vojnách išlo len a len o peniaze: v Strednej Afrike napríklad o obchod s diamantmi. A inak, žiaľ, všade na svete vždy bolo dosť mužov ochotných ísť do vojny. A ja, Walesan, musím s trpkosťou priznať, že v mojich končinách chodievali do vojny aj ženy.
.zaoberáte sa otázkami typu vojna v mene čoho?
Zavše ma nazývajú vojnovým fotografom. Strašné, lebo vojnoví fotografi zväčša vojnu majú radi. Keď sa vraždí, adrenalín im začne pulzovať v žilách, oči sa im rozsvietia. Na bojisku tancujú ako Nurejevovia! Ja k nim nepatrím. Ja musím vo vojne byť empatický k jednej či druhej strane, zaujíma ma história: musím vedieť, o čo komu vo vojne ide. Často ma obviňovali, že som pedantný a môj prístup k vojnovému konfliktu je príliš metodický. Pravda: som bývalý farmaceut a ten musí byť opatrný. Ak podáte nesprávny liek, človek môže zomrieť. Vo Vietname som najprv kus krajiny precestoval. Aby som zistil, čo sa tam deje. Paradoxne vôbec neverím, že násilím sa čokoľvek vyrieši, aj keď som pragmatik a viem, že každý vždy inklinuje k prirodzenej sebaobrane. Vo väčšine vojen, ktoré som fotografoval, som videl iba ľudí, ktorí si chceli zachrániť kožu, rodinu, strechu nad hlavou. V detstve mi do hlavy hustili kresťanstvo a som vždy na strane Dávida, nie Goliáša. Mnohí si myslia, že hrôza vojny je v tom, že všade navôkol lietajú kusy ľudských tiel. Vždy som si dával veľký pozor, keď išlo o uverejnenie hrubých a ofenzívnych snímok, ktoré ukazovali ľudské bytosti bez rúk či nôh. Aby čitateľ v časopise proste neobrátil stránku. Chcem zapôsobiť na emócie ľudí, ale nechcem nikoho šokovať.
| Philip Jones Griffiths sa narodil roku 1936 vo waleskom Rhuddlane. Vyštudoval farmáciu, no celý život sa profesionálne venoval fotografii: prispieval do viacerých svetoznámych obrázkových časopisov (Observer, Guardian), roku 1971 sa stal členom fotoagentúry Magnum a rekordných päť rokov (1980 – 1985) bol jej prezidentom (i riaditeľom pobočky v New Yorku) a zaslúžil sa o jej modernizáciu. Ako fotodokumentarista pracoval v 120 krajinách na piatich kontinentoch! Najväčšmi bol jeho život spätý s Vietnamom. Griffithsova kniha Vietnam Inc. (1971) na celom svete rezonuje nielen z hľadiska fotografického, ale aj ako výnimočný dokument o vietnamskom vojnovom konflikte. Walesan, Brit i Američan P. J. Griffiths zomrel v marci tohto roku v Londýne. |
.s akými pocitmi ste na CNN sledovali vojnu v Iraku?
Voľakto potreboval, aby si všetci mysleli, že vojna je spravodlivá a má morálny dôvod. Táto vojna Američanov rozdelila na tých, ktorí si zachovali zdravý rozum a na tých, ktorí ho stratili. Lebo niektorí Američania v tom čase zapreli a popreli dejiny, zemepis a vedomosti vôbec. Goebbels a Brežnev, keby videli tú propagandu, aj oni by boli dojatí. Na Amerike je veľmi zaujímavé, aký totálny rozdiel môže byť medzi názormi občanov a názormi vodcov štátu. Veľa Američanov radšej sledovalo BBC než americké spravodajstvo. Boli sme ako námesační, oklamaní. Aj americký prezident do nás hučal, že do vojny treba ísť proti akýmsi zloduchom či zlým chlapcom z Iraku. Kedysi Ameriku zlí chlapci vôbec netrápili. V posledných rokoch sa k nim až priveľmi a pričasto túli.
.koľko vojen môže absolvovať vojnový fotograf, kým sa pomyselný pohár naplní po okraj?
Neviem, hoci sa sám seba pýtam ustavične. Prečo denne spávam osem hodín a nebuntoším? Lekár sa ma zavše pýta: Ste si istý, že spíte pokojne? Odpovedám: Ako dieťa. Každú noc sa mi sníva o dobrých objednávkach, všetko klape. Zväčša som v noci vo Vietname, v Kambodži či na inom exotickom mieste a ráno sa prebúdzam: Wow! To bol báječný sen! Prečo len ja nemám postdramatický stresový syndróm? A nezbláznim sa? Občas sa pokúšam racionálne si to odôvodňovať: fotograf je ako vojak, a vojak sa nesmie báť krvi a fotograf by bol zlý fotograf, keby sa rozplakal pri strašnom pohľade, nemohol by predsa ani zaostriť. Napadlo mi aj to, že s automatickým fotoaparátom by som azda zaplakal. Nie, nestačí to človeku, spoľahlivej odpovede niet. Možno to, že ak je dôvod, riskujete, odosobníte sa. Všetko, čo máte pred očami, sa sústredí do končeka prsta a stláčate spúšť, fotografujete. Až neskôr, vo fotokomore či nad negatívmi, sa človek môže zastaviť. Nikdy nie v teréne.
.jestvuje pri dokumentovaní utrpenia a bolesti hranica, ktorú by fotoreportér nemal prekročiť?
Treba fotografovať všetko, musí však byť rozdiel medzi tým, čo fotografujete a tým, čo zverejňujete. Zmyslom fotografovej prítomnosti v teréne je zaznamenanie dejinných okamihov. Nemožno si povedať: Nejdem tam, je to príliš strašné. Fotografia sa raz môže objaviť na ďalšom „norimberskom procese“ či inde zohrať svoju rolu. Nie vždy fotografujem preto, aby som snímky ihneď použil.
.detstvo vo waleskom Rhuddlane. Ako si naň spomínate?
Nuda namiesto vojny. (angl. „bore instead of war“ je slovná hračka, pozn. autorov) Ako vo zvieracej kazajke. Hádam odjakživa som chcel utiecť z puritánskeho Rhuddlanu. A splaviť na kanoe Amazonku či Zambezi.
.vybavujú sa vám v spomienkach obrazy z druhej svetovej vojny?
Teraz neopíšem žiadny z obrázkov tých čias, ale v podstate si na ne spomínam na všetky. Z časopisov. Aj preto, lebo v detstve som sa ako Walesan po anglicky ešte iba učil v škole.
.váš otec bojoval proti Hitlerovi?
Bol technik a mal na starosti cestnú dopravu na severe Walesu. Počas vojny sa skvosty z londýnskej Národnej galérie železnicou presúvali do waleských bridlicových baní. Otec bol medzi tými, ktorí umelecké diela prevážali zo železničnej stanice ďalej do týchto obrovských jaskýň. Tento džob bol preňho vari vojenčinou.
.keď Winston Churchill roku 1953 zaťahoval vo Fultone železnú oponu, mali ste sedemnásť. Spomínate si ešte na jeho pamätný prejav?
Nespomínam. No rozumejte: Winston Churchill bol náš nepriateľ. Tento človek vojenským jednotkám nariadil strieľať na baníkov. V skutočnosti on ich postrieľal. Poviem poctivo a otvorene: nikdy sme to neprežuli, nikdy na to nezabudneme. Churchill v našom dome nebol hrdinom.
.ako ste v tých časoch vnímali týždenník Picture Post, ktorý v mnohých povojnových domácnostiach Británie nahrádzal vtedy ešte málo rozšírenú televíziu?
Hltal som ho od detstva. A chodievali sme do kina na vojnové filmy. Dnes sa vtedajšie kino-spravodajstvo považuje za hroznú propagandu: jej surovosť vyšla najavo. No ja som aj tak nikdy neveril ničomu: ako neveriaci Tomáš. Vždy sa pýtam: Ako viete, že je to pravda?
.prečo ste roku 1961 definitívne opustili farmakológiu a začali pracovať pre londýnsky Observer? Z liverpoolskych posluchární do londýnskej praxe…
V záhrade som mal malé laboratórium na explózie. Otec sa poznal s rodinou muža, ktorý viedol miestnu lekáreň. Možno preto som v sebe objavil učňa-farmaceuta. A potom, vždy keď bol dôvod s farmáciou praštiť, bol zároveň dôvod neurobiť to. Keď som doštudoval, Picture Post to zbalil, Illustrated sa na to isté chystal. Všetci fotografi, ktorí pre redakcie predtým fotografovali vojnu, teraz fotografovali reklamu na cigarety. Pôsobilo to depresívne. Naproti tomu byť lekárnikom sa vtedy celkom oplácalo, najmä ak človek mohol fotografovať vo voľnom čase. No i tak to muselo prísť, aj ovzdušie sa začalo meniť a ja som si jedného dňa povedal: Koniec s farmáciou! Iba asi tri týždne som bol na voľnej nohe a už zazvonili z redakcie Observer. K farmácii som sa viac nevrátil. Na moju adresu sa žartuje, že fotografia bola odjakživa mojou profesiou, a farmácia len koníčkom. Je na tom niečo pravdy: farmácia je vynikajúca na analytické myslenie, ale nikdy som ju nebral vážne.
.ani trochu ste nebojovali sám so sebou?
Vôbec nie. Naopak: akoby ma prepustili z väzenia. Hneď prvé veci, ktoré som robil pre Observer, vyšli z mojej hlavy a boli z nadšenia. Aj pre vydavateľa bol najcennejší fotograf, ktorý prišiel s ideou, nápadom. Dodnes v agentúre Magnum máme a rešpektujeme termín IP (independent production) – nezávislá tvorba. IP: to je nielen väčší zárobok, ale najmä lepšia fotografia, než by bola nejaká „na objednávku“. Zmysel pre vášeň, túžbu, zanietenie a nadšenie – na tom vždy stála a bazírovala Magnum Photos. A to sa vždy na celom svete vždy dobre predalo. Žiaľ, dnes sa veci menia.
.vaši rodičia mohli odbočenie považovať za premárnenú investíciu...
Otec zomrel veľmi mladý pre lojálnosť k Philipovi Morrisovi. A mama mi dôverovala a nikdy veci nekomplikovala. Po celý čas, kým som bol vo Vietname, ani raz neupozornila na nebezpečenstvo a nedala najavo strach. To človeku pomôže. V duchu keltskej matriarchálnej tradície a nátury vnímame svoje matky ako zdroj sily.
.boli ste fotografom-samoukom?
Stopercentne. Prezeral som si, čo sa len dalo. Už ako chlapec som vedel, na ktorú stranu obrátený Henri Cartier-Bresson spával. Hovorievam zo žartu, že pred vstupom do Magnum som o agentúre vedel viac než potom. Štúdium chémie a fyziky do vás vštepí princípy. Doteraz za mnou ľudia často chodia, keď si nevedia rady s technickou stránkou veci.
.už počas farmakologickej praxe ste príležitostne fotografovali pre manchesterský Guardian. Čo bolo na vtedajších vašich fotografiách?
Nikdy to neboli horúce novinky. Potuloval som sa a snoril. Guardian to vedel oceniť: často uverejňovali jednoducho pekné snímky. Nebol to konvencionálny spravodajský denník. S editorom sme si dohodli pravidlá hry: že ako farmaceut pre nich budem pracovať skoro ráno, po večeroch a po nociach. Kryl túto dohodu a vyhovovalo to aj jemu. A ešte jedna vec mala pre mňa význam: v tých časoch jedine Guardian a Observer pod snímkami uverejňovali aj meno autora. A ja som si skoro uvedomil, aká je to výhoda: býval som v Londýne na atraktívnej adrese a čitatelia často telefonovali. Ponúkali mi kšefty. Zavše som naoko odmietol a tváril sa veľmi zaneprázdnene. A chceli ma ešte viac. Aj kolegom v agentúre Magnum celý život hovorím: Niekedy treba objednávku odmietnuť, lebo to človeka môže napokon priviesť k oveľa lepšej robote. Netreba na všetko automaticky povedať áno.
.už vtedy, začiatkom šesťdesiatych rokov, ste vedeli, že chcete byť vojnovým reportérom?
Nie. Iba som chcel a túžil cestovať. Až keď ste tam, až vtedy viete, čo by sa tam dalo robiť. No od začiatku som aj na Observer apeloval, že nechcem fotografovať nezaujímavé veci. Dlho som ich márne prehováral, aby ma poslali do Alžírska. Argumentovali: Ako tam chceš nájsť partizánske tábory?! Nevieš po francúzsky ani po arabsky. Jakživ si nebol v krvavej krajine. Partizáni ťa zabijú, ak ťa iba nájdu! Je to smiešne! Odvetil som: Chcem tam za každú cenu. Vtedy si vymysleli toto: Ak sa cestou zastavíš v Paríži a nafotografuješ lukratívnu aktualitu, zarobíš si aspoň na cestu do Alžírska. Urobil som to, a potom som sa vydal dolu do Alžírska. Bola to moja prvá vojna. Nechcem tým však povedať, že každá vojna ma priťahuje za každú cenu.
.čo sa teda musí stať, aby sa niekomu zapáčila predstava fotografovať vojnu?
Na svete je množstvo fotografov, o ktorých vždy viete, kde sú. Stačí si zapnúť televíziu a zistiť, kde sa bojuje. Ako niekto môže ísť za vojnou automaticky a ako môže vojne automaticky rozumieť? Neverím ani tomu, že týchto chlapov chápu ich ženy či frajerky. Oni ak nie sú vo vojne, sú ako na Veľkom Voze v lunaparku a nevedia, čo si so sebou počať. Na druhej strane si však takýchto svojich kolegov vážim: bez nich by nebolo takej dobrej dokumentácie vojen. Ale nie som jedným z nich.
.motiváciu môže naštartovať čokoľvek: túžba byť pri tom, snaha niečo si dokázať, charitatívne poslanie...
Daktori boli možno šikanovaní v škole. Niekoľkých takých som stretol vo Vietname: dokazovali si tam, že to zvládnu. Mňa vždy niečo do vojny akoby tlačilo. V šesťdesiatom treťom som odišiel z redakcie Observer a o tri roky po tom som prešiel hádam štyridsiatimi krajinami. Väčšinou na tranzitné vízum: prišiel som, a o tri dni som už bol niekde inde. Aj preto, lebo cestovať letecky bolo oproti dnešku neporovnateľne drahšie. Naša profesia sa podstatne zmenila, vtedy nebolo mobilných telefónov či e-mailu. V Bangkoku som celé hodiny strávil tým, že som potreboval okresať každučkú vetu, zaslanie jediného slova bolo dosť drahé. A mňa, paradoxne, v istom čase motivoval aj fakt, že sa objavila farebná fotografia, ktorá je podľa mňa neraz prekážkou v komunikácii. O to viac som sa potreboval do niečoho poriadneho zahryznúť: a tak to bolo aj vo Vietname. Neišlo o nič geniálne, neobjavil som tam žiadny zázrak, jednoducho to bolo miesto, kam ma to ťahalo. Priatelia mi zavše vyčítajú: Ako len môžeš žiť v New Yorku? Veď to mesto nenávidíš! Tí tárajú! Fotožurnalista predsa musí bývať na mieste, ktoré nenávidí. Odpor voči niečomu môže byť dôležitý. Teraz som doma vyše štvrť roka iba preto, lebo zostavujem knihu. Najradšej by som hneď zajtra nastúpil do lietadla a uletel niekam preč.
.aká je hranica, za ktorou už vybuchujú nášľapové míny?
Raz v Kambodži nás obkľúčili a boli sme naozaj vyplašení. Keď som po tom zážitku v hoteli nastupoval do výťahu, akýsi lekár vraví: Bože, vás takmer zabili! Opýtal som sa: Ako to viete? Vysvetlil mi: Cítiť to z vás: ak idete umrieť, váš pot páchne inak ako zvyčajne.
.robert Capa či Werner Bischof: aj títo vojnoví reportéri azda ovplyvnili vaše smerovanie...
Bischof bol fotograf-mysliteľ a mal úžasnú moc nad kompozíciou: jeho fotografie spievali. Capove kompozície neboli také fascinujúce, boli zato neporovnateľne bezprostredné. Oba elementy dokázal vo svojej tvorbe skĺbiť ďalší člen Magnum Photos: Eugene Smith. Jednoznačne najviac a podstatne ma však ovplyvnil a inšpiroval Henri Cartier-Bresson. Včera mi do kancelárie priniesli jeho novú knihu. Akoby ste počúvali skvelú hudbu. Nepustíte si ju z autorádia, ale trpezlivo vyčkáte a vychutnáte si ju v koncertnej sieni. Už prvých pár stránok a akoby som sa nadýchol čerstvého vzduchu! Porovnajte si tie obrazy s tým, čomu teraz vravia „nová fotografia“. Keď nik nerešpektuje ani len horizontálu a pokojne vám odseknú i hlavu.
.bruce Davidson považuje za kľúčovú vlastnosť fotoreportéra trpezlivosť. Platí to aj pre vojnového reportéra?
Davidson hovorí o mechanizme práce. Áno, čakanie je spôsob fotografovej práce. Navzdory tomu vravím, že najdôležitejšou vlastnosťou fotoreportéra je byť skeptikom. O všetkom pochybovať. Keď vám niekto povie, že odniekiaľ vyjde jednými dverami, môžete si byť takmer istý, že vyjde druhými. Nikdy sa na nič nespoliehať: to je najdôležitejší atribút fotografa.
.vojnová fotografia je fenomén, ktorý je napriek rozmachu televízie významným a stále žiadaným prúdom v humanistickom dokumente. Pokiaľ budú vojny, bude žiť aj vaša profesia?
Kdekoľvek na svete sa niečo deje, nájdete tam fotografa AP aj kameramana AP. V spravodajskej agentúre Associated Press nie sú sprostí: keby stačil jeden, neposielali by dvoch. Natoľko sú tie dve profesie odlišné. Stáva sa, že sa z filmu použije sólo-snímka, ale veľmi zriedkavo. Disciplína fotografa je unikátna.
.nepremieňa sa humanizmus fotografa, ktorý si uvedomuje svoju bezmocnosť, na skepsu?
Nikdy som nepocítil bezmocnosť. Naopak: vždy ma situácia hnala k vypätiu všetkých síl. Bezmocnosť môže asi cítiť niekto, kto sa stavia do pozície, kde chce dačo meniť. Poznal som fotografa, ktorého zabili v juhovýchodnej Ázii. Myslel si, že jeho poslaním je mať svoju snímku takmer na každej titulnej strane New York Times: aby sa vojna čím skôr skončila. Obdivoval som ho, no ja taký nie som. Vojna je vojnou, či tam som, či nie. Radšej o krok cúvnem a vyhlasujem: Pozrite sa, toto je stretnutie kultúr, toto je podstatné, a nie samo strieľanie!
.učil vás niekto, ako sa správať vo vojnovom konflikte?
Nikdy ma to nik neučil, ale učíte sa tam veľmi rýchlo. Nič vás nenaučí lepšie sa koncentrovať ako pozemná mína: koncentrovať sa na to, aby ste na ňu nestúpili. Človek sa naučí aj to, z ktorého tanku v rade sa najlepšie fotografuje. No naučí sa to na tanku.
.vaše najdôležitejšie zásady – ako prežiť?
Vždy u seba noste dostatok vody. Našťastie, na rozdiel od Iraku jej vo Vietname bolo všade dosť. Ale jedinou naozajstnou cestou, ako prežiť, je ustavične sa pýtať. Aspoň sa dozviete, čo sa od vás očakáva. A môžete predvídať nebezpečenstvo. Nové a ďalšie otázky! To je najlepší spôsob, ako vedieť. A ostať nažive.
.a strach? Ten je predsa stálym spoločníkom človeka vo vojne. Chýbala vám často odvaha?
Keď bolo treba vydať sa po nebezpečnej ceste, zvažoval som alternatívy: ísť stredom cesty alebo sa ukrývať vo vysokých bambusových krovinách na okrajoch cesty? Dajú sa takéto myšlienkové procesy nazvať strachom či nedostatkom odvahy? Životne dôležité vo Vietname bolo predvídať taktiky domácich príslušníkov Vietkongu a veľmi často sa im aj prispôsobovať. Nie rútiť sa bezhlavo za bezprostredným cieľom. Vietnamci tiež predvídali, a tak boli míny niekedy vedľa cesty. Nezabudnem na to, ako sa so mnou v jednej dosť banálnej situácii radil brazílsky novinár a moju naoko nepravdepodobnú radu neposlúchol. Namiesto toho, aby získal svoju story, v okamihu prišiel o obe nohy. Vydal sa totiž popri ceste.
.neskôr ste pôsobili v centrálnej Afrike. Kde?
Prvýkrát som tam išiel po krátky príbeh o živote čiernych v područí bielych na území neskoršej Južnej Rodézie, a potom to zasa porovnať so životom bielych pod čiernymi vo vtedajšej Severnej Rodézii. Hovorím o dnešnej Zambii a dnešnom Zimbabwe.
.v druhej polovici šesťdesiatych rokov sa Francúzi vo vojne s Vietnamom dostávali do čoraz väčších problémov. Sledovali ste ich trápenie?
Krátko po udalostiach v roku 1966 som bol na demonštrácii proti De Gaullovi, ktorý volal po rokovaniach a urovnaní konfliktu. Fotografoval som všetky tie štebotavé školáčky so zástavami nad hlavami. V ten večer vznikla aj titulná fotografia knihy Vietnam, Inc.: horiaca plechovka Coca-Coly. Bol tam aj jeden mladý Američan: ulízané vlasy, vypasované nohavice, asi agent CIA. Opýtal sa ma: Čo vy na túto prekrásnu demonštráciu? Odvetil som: Čo myslíte pod demonštráciou? Všetko je make-up. Pozrite na plagáty: Žiadne vyjednávanie!, Preč s Francúzskom!, Preč s De Gaullom! Žiadne preklepy, čistá angličtina: vystrihnuté písmo všité do zástav. Robota CIA.
.ako tridsaťročný odlietate do Vietnamu a tri roky žijete uprostred najväčšieho konfliktu od čias druhej svetovej vojny. Vieme, že aj vás trápila otázka, ktorá vzrušovala väčšinu Američanov: Čo tam robíme?
Vo Vietname bol človek aj pod paľbou americkej propagandy: Prinášame Vietnamu slobodu a demokraciu. A toto sa považovalo za všeobecnú správu o Vietname. Nepotrebovali ste ani týždeň, aby ste pochopili, že je to blud, úplná naivnosť. Ja som vo Vietname neostal ani tak pre kontrakt na knihu, skôr preto, aby som sa dopátral skutočnosti. Prečo sme tam, nielen vojaci, ale aj my z Magnum a ďalší? Vraj treba pri uvažovaní o príčinách najskôr sledovať cestičky peňazí. Prišli sme teda do Vietnamu rabovať, hľadať naftu? Alebo sme tam prišli zastaviť iluzórny domino-efekt komunizmu? Naftu predsa netreba hľadať na druhej strane zemegule a ázijské krajiny sú príliš rozhašterené, aby sa spojili pod vlajkou komunizmu. Nič mi nedávalo zmysel. Zišiel mi na um jediný: Amerika potrebovala Vietnamu vnútiť svoju kultúru, etablovať sa tam a absolvovať akúsi maturitu. Chceli Čínu vyviesť z temnoty, a neuspeli, tak sa rozhodli usadiť vo Vietname, u mladšieho príbuzného. Povedali si: Sme tu a v pravý čas môžeme infiltrovať Čínu. Dodnes ma nikto nepresvedčil o ničom inom.
.ako vás prijímali miestni?
Vietnamci nikdy nerozumeli tomu, ako všetci tí Američania môžu vyzerať ako buddhistickí mnísi: lebo si holili hlavy. Ak ste teda mali veľmi krátke vlasy, každý si myslel, že ste Američan. Ak ste mali vlasy pridlhé, chlapci zo CIA vás mohli zastreliť. Trik teda bol mať vlasy dosť dlhé na to, aby vás nepovažovali za Američana, ale nie až také dlhé, aby vás mohli mať za čudáka. Od Američanov ma odlišovalo aj to, že som mal veľmi rád vietnamské jedlá. A čudovali by ste sa, čo všetko ďalšie si domáci na človeku všimli. S mnohými z nich som bol zadobre. Azda som s nimi v istom zmysle zrástol, alebo sa k nim aspoň priblížil.
.a váš vtedajší postoj k Američanom? Kniha Vietnam Inc. prispela k vyostreniu nedôvery Západu k americkej účasti na tejto vojne...
S vojakmi sme sa priatelili, často som ich zabával, rozprával príbehy. Môj prízvuk im bol smiešny, ja som zasa sem-tam vôbec nerozumel ich americkej hatlanine. Zväčša to neboli zlí chlapi. Samozrejme, napáchali veľa strašného, ale to sa napokon deje v hociktorom meste v USA. Vojaci boli mladí, naivní. Často som dôstojníkov aj vojakov, ktorých som spoznal na bojisku, pozýval do mesta, kde som bol ubytovaný. Aj do reštaurácií na večeru. Tam sa potulovali profesionálni pacifisti, Američania. Neraz na vojaka v uniforme zasipeli: Sśś, ty baby-killer! Veľmi ma to hnevalo, lebo vojaci neboli žiadni zabíjači detí. Boli vo Vietname skľúčení a stratení: ako tí pacifisti.
.nášho amerického priateľa Davida Treadwella, ktorý ako zdravotník zbieral ranených, zostrelili v provincii Duc Pho z oblohy aj napriek tomu, že jeho vrtuľník bol označený červeným krížom. Boli ste aj vy v situácii, keď išlo doslova o krk?
Podľa mňa najväčším nebezpečenstvom vo Vietname bola paľba na svojich. Zažil som aj to, ako si opitý americký vojak poplietol čísla a kódy a jeho vinou delostrelectvo omylom zničilo utečenecký tábor a tisíce nevinných ľudí. Vrtuľník s červeným krížom som vo Vietname nikdy nevidel, ale to, o čom hovoríte, sa mohlo stať. Na druhej strane je však známy fakt, že Američania podpaľovali nemocnice na severe Vietnamu a tvrdili, že tam žijú akési podľudské bytosti.
.na vašej fotografii z bojov v Saigone je vojak strieľajúci z okna. Pôsobí kontrastne, že pri streľbe z okna sedí pohodlne uvelebený v kresle. Nešlo o aranžovanie?
Ani jedinú snímku v živote som neinscenoval. Môžem to dokázať na kontaktoch z roliek filmov. Tie totiž odhalia každú pózu a každý podvrh. Dnes mnohí inscenujú, dokonca mnohí učitelia fotografie to učia študentov. Ja nesúhlasím. Keď raz vo fotografii začnete inscenovať, strácate všetko, čo fotografii dáva silu a moc, autentickosť. To potom môžete začať robiť koláže či maľovať. Ale to budete vy, nie realita.
.kapitola: Magnum. Čo vlastne robí prezident najslávnejšej svetovej fotoagentúry?
Narieka! Keď som bol prezidentom Magnum Photos, nebolo vedúceho kancelárie. Bol som teda prezidentom aj šéfom newyorskej kancelárie, a rozhodoval som tak o obrovskom množstve vecí. A som hrdý na to, že som postavil na nohy a kompletne zariadil pobočku Magnum v New Yorku. A dal som Magnum na internet ešte pred zavedením internetu. Po celom svete sme boli spojení, ale iba členovia agentúry medzi sebou. Čelil som vtedy masívnej opozícii: podľa niektorých bolo spojenie cez e-mail absolútne neumelecké. Prekliesnil som sa cez veľa podobných absurdností. Keď som v sedemdesiatych rokoch predpovedal, že fotografie sa čoskoro budú prenášať cez telefónny kábel, vyhlasovali ma takmer za diabla. Ale neľutujem: agentúra sa napokon skonsolidovala a naozaj začala prosperovať.
.pečaťou celej vašej tvorby je reflektovanie rozporu medzi technológiou a humanitou, poukazujete na dehumanizujúcu moc technológie. Vysvetlili by ste to svojimi vlastnými slovami?
Nie som luddita: nechcem ničenie strojov, aby nezanikla ručná výroba. Nebezpečenstvo modernej technológie je v tom, že nám upiera veľa z toho, čo nás robí ľuďmi. Narúša našu základnú ľudskú rigorozitu. Z televízie počujete názor, no televízii nemôžete odpovedať. Moderné technológie sústreďujú informáciu do rúk menšiny.
.k svojim fotografiám zavše pripájate svoju vlastnú agendu a svoje vlastné komentáre. Je to z obavy, aby neboli nesprávne interpretované?
Nie sme dosť sofistikovaní, aby sme sa zaobišli bez slova. Na textoch k fotografiám pracujem veľmi tvrdo. Neopisujem, iba fotografiu uvediem do kontextu alebo k nej niekedy pridám anekdotu. Fotografia aj text by mali fungovať samostatne a keď sú vedľa seba, mali by slúžiť jeden druhému.
.dark Odyssey – Temná odysea. Čo symbolizuje názov prierezu tvorby Philipa Jonesa Griffithsa?
Nestrávil som život fotografovaním kvetov, piesočných dún či oblakov. Pokúšal som sa zobraziť rozpory života. A na mojej ceste nebolo veľa šťastia.
.veríte tomu, že vojny raz pominú?
Barbar si vždy nájde zámienku na vojnu či šarvátku. Dôvod, prečo živiť a uživiť všetku vojenskú technológiu. Prečo sa Čína pobratala s Amerikou? Nie preto, lebo im odrazu chýbalo pitie kokakoly. Potrebovali technológie, ktoré by od Rusov sotva dostali. Oni a Rusi: to vždy boli nepriateľskí priatelia či priateľskí nepriatelia. Kto môže na roky dopredu predpovedať vzťahy veľmocí? A navyše: dnes môžete bombu zhodiť na čokoľvek a kdekoľvek, a vôbec tam nemusíte byť.
.ste veriaci človek?
V čo? Náboženstvo je asi jeden z najväčších „kontraktov“ s človečenstvom. Pred pár rokmi som prednášal vo Vancouveri. Ktosi mi tam podsunul: Vaša tvorba má veľa náboženských podtónov. Ste nábožensky založený? Veríte? Odvetil som: Áno, do svojho newyorského ašramu chodím dva-tri razy týždenne. Zas sa zvedavo opýtal: A do ktorého? A ja na to: Volá sa B&H. (najväčší fotoobchod v New Yorku, pozn. autorov) Verím v ľudí, v humanizmus. Nemyslím, že sme na svete pre dajaký zvláštny účel a dôvod. Prichádzame, odchádzame... a je interesantné prežiť si to tu. Kňaz mi voľakedy ako malému chlapcovi vravieval: Pamätaj, keď budeš opúšťať svet, mal by si ho zanechať lepším, než býval, keď si prišiel. Možno dúfať vo viac?
fotografie © INTERVIEW with PHOTOGRAPHY
(uverejnenie fotografií P. J. Griffithsa podporil generálny partner Mesiaca fotografie FUJIFILM Slovakia)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.