Obama bol v Berlíne na dvakrát. Prvý raz nedočiahol po Brandenburskú bránu. Kennedyovské gesto, s ktorým by mohol povedať I am Berliner, mu Berlínčania nedožičili. Ale v nemeckej televíznej noci amerických volieb bol všade.
V Berlíne v ten deň krúžili lietadlá nad zahmleným Tegelom a dole mrholilo. Ľudia sa s vytiahnutými goliermi ponáhľali za svojimi každodennými starosťami, na zemi šuchotalo opadané lístie. Noviny ako každý deň zvestovali koniec kapitalizmu.
Len niekdajší marxista a dnešný doyen nemeckých konzervatívnych intelektuálov Hans Magnus Enzensberger sa v rozhovore pre týždenník Der Spiegel potuteľne smial a vravel, že to len praskla bublina fiktívneho kapitálu a nachádzame sa vo fáze cyklu, ktorý už poznáme z New Dealu, keynesizmu, z množstva subvencií a programov na odštartovanie konjunktúry, za ktorými príde vytriezvenie. A že kapitalizmus sa zatiaľ ešte vždy vzchopil, lebo je neskutočne schopný učiť sa a v dohľade nemáme nič lepšie.
Tú televíznu noc moji susedia prespali ako každú inú. Bola to však americká noc v Berlíne. Mc Cain a Obama od útleho detstva až po túto chvíľu. Mc Cainov vietnamský príbeh, jeho vytrvalosť, nezlomnosť a hlavatosť. Obamova tvrdosť, s akou zanechal na ceste prvú politickú mentorku aj reverenda Wrighta.
Potom už nastalo po každom bývalom republikánskom štáte jasanie Obamových priaznivcov: Florida, Kalifornia, New Mexiko, Nevada, Colorado, Ohio, Virginia. Politická mapa Spojených štátov sa v tú noc zmenila z demokratického pacifického a atlantického pobrežia a republikánskeho vnútrozemia na pestrý perzský koberec, ktorý sa Christianovi Siewersovi prevaľoval na jazyku v obľúbenom nemeckom slovnom spojení patchwork.
Od neho sme sa dozvedeli, kto vyhral Obamovi voľby. Že to boli dve tretiny mladých, takmer všetci černosi, dve tretiny hispáncov a latincov a vyše štyridsať percent belochov. Dozvedeli sme sa aj to, že voľby mu nevyhrala vojna v Iraku, ale finančná kríza, ktorú nespôsobil Bush, ale Clinton svojím rozvoľnením hypotekárnych úverov. Takto dostihlo Mc Caina radostné demokratické saxofónové veselie deväťdesiatych rokov. Ale dozvedeli sme sa aj to podstatné: To, že človek menšiny vyhral preto, lebo dokázal osloviť väčšinu.
Všetci jasali a vyslovovali slová ako nádej, v Amerike je možné všetko, zmena je tu, morálna obroda, premostenie, prezident zmeny, krajina permanentnej revolúcie, partnerstvo. Ešte aj Colin Powell a Condoleezza Rice. Cena Mc Cainovho trička zletela do rána z pätnástich dolárov na tri.
Len burza nejasala a spadla o niekoľko percentuálnych bodov. Traja ľudia ostali vážni. Obamova osemdesiatšesťročná kenská babička odkázala vnukovi, aby sa držal pri zemi. McCain povedal vetu, ktorú by sme si mali zapamätať: Môj politický súper je teraz mojím prezidentom.
A sám Obama. V kampani sľúbil černochom, latincom a hispáncom, že budú Američanmi. Mladým, že dostanú novú šancu. Belochom, že budú mať prácu. Strednej vrtsve, že zníži dane. Všetkým, že zrekonštruuje infraštruktúru a zavedie zdravotnú starostlivosť. Európe, že bude skutočným americkým partnerom. Gruzíncom, že bude ich ochrancom. Afričanom, že ich bude mať rád. Rusom, že s nimi bude spolupracovať. (Tí mu hneď aj odkázali, ako si to predstavujú.) Pritom vie, že nemôže riešiť naraz všetko. Že musí začať od toho najťažšieho: doma a od ekonomiky. A nevie, či ho niekedy nedostihne teror Dvojičiek, na ktorý v tejto chvíli všetci radostne zabudli.
V tú noc Berlín spal a nemecké televízne stanice jasali. Obama sa stal na chvíľu mediálnym prezidentom zemegule. Ráno mi poslal dirigent, aktivista a empatik Tóno Popovič oslavnú esemesku. Odpovedal som, ako som vedel: že želám Obamovi, aby splnil aspoň niečo z toho, čo sľúbil a nesplnil nič z toho, čo nesľúbil.
V Berlíne v ten deň krúžili lietadlá nad zahmleným Tegelom a dole mrholilo. Ľudia sa s vytiahnutými goliermi ponáhľali za svojimi každodennými starosťami, na zemi šuchotalo opadané lístie. Noviny ako každý deň zvestovali koniec kapitalizmu.
Len niekdajší marxista a dnešný doyen nemeckých konzervatívnych intelektuálov Hans Magnus Enzensberger sa v rozhovore pre týždenník Der Spiegel potuteľne smial a vravel, že to len praskla bublina fiktívneho kapitálu a nachádzame sa vo fáze cyklu, ktorý už poznáme z New Dealu, keynesizmu, z množstva subvencií a programov na odštartovanie konjunktúry, za ktorými príde vytriezvenie. A že kapitalizmus sa zatiaľ ešte vždy vzchopil, lebo je neskutočne schopný učiť sa a v dohľade nemáme nič lepšie.
Tú televíznu noc moji susedia prespali ako každú inú. Bola to však americká noc v Berlíne. Mc Cain a Obama od útleho detstva až po túto chvíľu. Mc Cainov vietnamský príbeh, jeho vytrvalosť, nezlomnosť a hlavatosť. Obamova tvrdosť, s akou zanechal na ceste prvú politickú mentorku aj reverenda Wrighta.
Potom už nastalo po každom bývalom republikánskom štáte jasanie Obamových priaznivcov: Florida, Kalifornia, New Mexiko, Nevada, Colorado, Ohio, Virginia. Politická mapa Spojených štátov sa v tú noc zmenila z demokratického pacifického a atlantického pobrežia a republikánskeho vnútrozemia na pestrý perzský koberec, ktorý sa Christianovi Siewersovi prevaľoval na jazyku v obľúbenom nemeckom slovnom spojení patchwork.
Od neho sme sa dozvedeli, kto vyhral Obamovi voľby. Že to boli dve tretiny mladých, takmer všetci černosi, dve tretiny hispáncov a latincov a vyše štyridsať percent belochov. Dozvedeli sme sa aj to, že voľby mu nevyhrala vojna v Iraku, ale finančná kríza, ktorú nespôsobil Bush, ale Clinton svojím rozvoľnením hypotekárnych úverov. Takto dostihlo Mc Caina radostné demokratické saxofónové veselie deväťdesiatych rokov. Ale dozvedeli sme sa aj to podstatné: To, že človek menšiny vyhral preto, lebo dokázal osloviť väčšinu.
Všetci jasali a vyslovovali slová ako nádej, v Amerike je možné všetko, zmena je tu, morálna obroda, premostenie, prezident zmeny, krajina permanentnej revolúcie, partnerstvo. Ešte aj Colin Powell a Condoleezza Rice. Cena Mc Cainovho trička zletela do rána z pätnástich dolárov na tri.
Len burza nejasala a spadla o niekoľko percentuálnych bodov. Traja ľudia ostali vážni. Obamova osemdesiatšesťročná kenská babička odkázala vnukovi, aby sa držal pri zemi. McCain povedal vetu, ktorú by sme si mali zapamätať: Môj politický súper je teraz mojím prezidentom.
A sám Obama. V kampani sľúbil černochom, latincom a hispáncom, že budú Američanmi. Mladým, že dostanú novú šancu. Belochom, že budú mať prácu. Strednej vrtsve, že zníži dane. Všetkým, že zrekonštruuje infraštruktúru a zavedie zdravotnú starostlivosť. Európe, že bude skutočným americkým partnerom. Gruzíncom, že bude ich ochrancom. Afričanom, že ich bude mať rád. Rusom, že s nimi bude spolupracovať. (Tí mu hneď aj odkázali, ako si to predstavujú.) Pritom vie, že nemôže riešiť naraz všetko. Že musí začať od toho najťažšieho: doma a od ekonomiky. A nevie, či ho niekedy nedostihne teror Dvojičiek, na ktorý v tejto chvíli všetci radostne zabudli.
V tú noc Berlín spal a nemecké televízne stanice jasali. Obama sa stal na chvíľu mediálnym prezidentom zemegule. Ráno mi poslal dirigent, aktivista a empatik Tóno Popovič oslavnú esemesku. Odpovedal som, ako som vedel: že želám Obamovi, aby splnil aspoň niečo z toho, čo sľúbil a nesplnil nič z toho, čo nesľúbil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.